Založ si blog

Plavba za Slnkom – diel I.

prístav vo Valdivii

(foto)reportáž/cestopis o potulkách jachtou po ostrovných rajoch v južnom pacifiku.
—>
Do Santiaga (de Chile) som letel z Dublinu cez Madrid (21.4.2010). Bolo to akurát v dobe, keď islandská sopka Eyjafjallajökull zahalila skoro celý ostrov a aj veľkú čast Európy oblakom sopečného popola, v dôsledku čoho boli takmer všetky lety zrušené a kríza trvala niekoľko dní (správa).

Pôvodnú letenku som prebúkovával 3x, pričom som si dokonca kúpil aj lístok na trajekt Rosslare-Cherbourg a na vlak Cherbourg-Paríž (oba samozrejme nerefundovateľné). Keď už sa lietať začalo, tak akoby toho nebolo dosť, ešte aj jedna postaršia letuška z Iberie pri odbavovaní v Dubline mi robila problémy. Nechcela mi uznať let, vraj kde mam víza a pod. Chvíľu mi trvalo vysvetliť jej, že podľa medzinárodnej dohody medzi Slovenskom a Chile žiadne víza nepotrebujem. Tak že kde mám aspoň spiatočnú letenku. A to ma už dožrala. Dalšie vysvetľovanie, že v Chile ma čaká známy s loďou a čílske územie opustím na jeho lodi. Zjavne to bolo nad jej mozgovú kapacitu, tak zavrela check-in a šla si to skonzultovať k priehradke s nejakou jej nadriadenou. Síce som nepočul, čo jej povedala, ale ostala na dohľad a podľa gest a mimiky jej šéfky to vyzeralo, že jej povedala to isté – že víza nepotrebujem a má ma normálne odbaviť. Vracala sa chuderka zjavne sklamaná, že si na mne nemohla poriešiť nejaký svoj komplex. Tak mi pred potvrdením letu aspoň dôrazne pripomenula, že ma čílska imigračná polícia bude vyšetrovať, keďže nemám všetky náležitosti. Nemal som už chuť jej opakovať, že mám všetko čo mi treba, tak som len defenzívne prikývol a bol rád, keď som ju mal z očí. Samotný let bol už našťastie príjemný, kľudný. Po tých všetkých stresoch som to fakt potreboval. A tešil som sa na zážitky, ktoré ma čakali.
Mapa plavby

V Madride pri prílete vstupná kontrola tiež zazmätkovala a chcela ma poslať kamsi inde(späť), než som mal. Stačila však otázka “a čo moja batožina?” a dôstojník mi ukázal správny smer(vpred). Zaujímavé…

Tu som mal pauzu medzi letmi 8 hodín. Vyhladnutý som sa vrhol do prvého samoobslužného občerstvenia. Ceny mi vyrazili dych a zahnali hlad. Chvíľu som sa túlal po terminále, pričom som zistil veľmi závažnú skutočnosť. Tá prvá samoobsluha bola ďaleko najlacnejšia! Tak naspäť… Po občerstvení už žalúdok neprotestoval a ja som sa začal obzerať po nejakej zásuvke. Nikde nič. Chodil som bezcieľne sem a tam až som takmer zakopol o týpka, sediaceho na podlahe a opretého o zábradlie. Na kolenách mal laptop a čuduj sa svete – kábel od zdroja končil kdesi za jeho chrbátom. Tak predsa! Zásuvky tu boli – ale boli dômyselne ukryté pred zrakmi verejnosti. Posúval som sa ďalej a netrvalo dlho, našiel som podobne skrytú zásuvku. Usadil som sa akoby nič, laptop na kolená a zdroj s káblom som pre istotu zamaskoval batohom. Ako bonus navyše sa mi podarilo nájsť nejakú voľnú neplatenú sieť. Paráda! Väčšinu času čakania na druhý let som teda chatoval, kecal cez Skype, surfoval a pod. Dve hodiny pred odletom som si ešte zamenil nejaké doláre na čílske pesos a presunul sa na gate. Pri sedačkách bola ďalšia zásuvka a voľná sieť s prístupom na internet.
Začínal som mať toto letisko rád :o)
Keď pristavili k stojánke naše lietadlo, padla mi trochu sánka. A340-600 je už solídne lietadlo, nie ako tie lietajúce záchodové búdky od Ryanair-u, s ktorými som zvykol lietať doteraz. Napokon, takmer 14 hodinový medzikontinentálny let írske boeingy s doletom necelých 6tis. km nemajú šancu zvládať.
Vnútri to bolo takmer rovnako priestranné ako to vyzeralo zvonka. Sadol som si na svoje číslo a čakal, kým sa aj ostatní cestujúci usadia. Ako býva zvykom, zase sa čakalo na nejakého oneskorenca. Tentokrát to bola zjavne vystresovaná babenka. Ešte aj pás mala problém si zapnúť. Ale nedivím sa jej, (takmer) zmeškať takýto let, to by som bol na prášky snáď aj ja. Počas štartovania motorov som sa stihol s letuškou dohodnúť na výmene sedadla. Som jednoducho príliš vysoký (190) a bežné sedadlá sú veľmi blízko, potrebujem viac priestoru na nohy, inak to skončí kŕčmi a bolesťami. Letuška našťastie našla jedno vhodné sedadlo. Motory zaryčali a 340-tka sa po chvíli drnčania hladko odlepila od zeme. Začali rozdávať večeru. Bol som zvedavý, či funguje ten objednávkový systém, ja som si pri kúpe letenky zaškrtol vege-žrádlo. Fungovalo. Síce sa vďaka môjmu dodatočnému presunu dostalo ku mne trošku neskôr, ale letušky to zvládli a našli ma. 🙂 Bod pre nich.
Po celkom chutnej večeri som ešte na pol oka stihol zaregistrovať, že tá vystresovaná oneskorenkyňa zase narobila akýsi zmätok, ale únava a plný žalúdok mi zabránili sa o to zaujímať. Pokiaľ lietadlo nespadne, nech sa princezná postaví hoci aj na hlavu. Pohodlne natiahnutý som odkväcol.
Chile nas vítalo chladným ránom. Raňajky zjavne v ponuke už neboli, tak som si skočil aspoň pre džús. Letuška, čo stála v kuchynke, toho mala už napohľad po dlhom lete dosť, ale naliala mi bez slova, s úsmevom a bolo to zdarma. Další bod pre nich. Na Iberiu teda nemôžem povedať ani jedno krivé slovo (až na tú nešťastnú dublinskú herečku, ale to sa dá prehliadnuť).
Odbavenie na letisku v Santiagu prebehlo absolútne bez problémov. Žiadne vyšetrovanie, nič. Úradník pozrel do pasu, skontroloval v počítači či nie som hľadaný narkobarón, na zlomok sekundy mrkol na vyplnený formulár, ktorý nám letušky rozdali tesne pred pristátím (nehrozí, aby to za takú krátku dobu prečítal), buchol razítko a hotovo. Moja batožina tiež vyliezla na páse v poriadku, tak zo mňa spadla posledná obava. Batožiny sa strácajú a nie je to nič príjemné. Rozhodne som nemal chuť byť jedným z tých cestujúcich, ktorých stihol osud zatúlanej, či stratenej batožiny. Už sa mi však stalo, že mi z nej zmizla nabíjačka na mobil, a odvtedy preventívne balím batožiny do potravinárskej fólie. Vyroloval som sa s vozíkom do príletovej haly (hurá, som v Chile!) a okamžite som bol obklopený húfom nadháňačov – väčšinou na taxíky a hotely. S plechovým ksichtom profesionála som ich odignoroval a zamieril k jednej búdke taxislužby. Síce som si ešte v Írsku zisťoval cez net možnosti lacnej autobusovej linky do centra mesta, ale múdrejší som z toho nebol. Za taxík som zaplatil pri okienku v prepočte asi 10 Eur a dostal nečitateľne počarbaný lístok s pokynom, že taxikár čaká vonku.
Netušil som, ako podľa tých škrtancov nájdem toho svojho medzi desiatkami iných, ale šiel som. Veď čo mi iné ostávalo? Vonku stál nejaký uniformovaný chlapík. Stačil mu jediný pohľad na mňa (a zrejme roky skúseností) a rovno si pýtal lístok. Menší trapas som pre zmenu vytvoril ja, tých 30 metrov od kúpy lístku až k nemu mi bohate stačilo na to, aby som ho založil kamsi a nasledujúce dve(!) minúty hľadal. Už som sa začínal báť, že mi ho niekto vyfúkol. Nakoniec som ho vydoloval a s uľahčeným povzdychom ho podal trpezlivo čakajúcemu chlapíkovi, ktorý medzitým vybavil asi piatich ďalších turistov. Mrkol na môj lístok a ukázal, ktorý je môj taxík. Taxikár ma naložil a vyštartoval. Cestou mlčal, zrejme pochopil, že moja španielčina je horšia ako jeho slovenčina a aj cesta bola pomerne krátka, za 10 minút som bol vysadený na autobusovej stanici Alameda.
Autobus do Valdivie mal odchod až večer a na stanici sa mi tak dlho nechcelo trčať. Kúpil som si lístok – predavač pri okienku vedel obstojne anglicky, ale ani to veľmi nebolo treba. Povedal som dve slová: “Valdivia” a “Cama” (to druhé vysvetlím neskôr). Prikývol, čosi naťukal do terminálu a otočil ku mne monitor. Tri spoje, tri rôzne časy, tri rôzne ceny. Ukázal som na ten môj, predavač vytlačil lístok, zaplatil som. Brnkačka. Batožinu som zhodil do úschovne, lístok starostlivo schoval a vyrazil smer centrum mesta.
Santiago Flákal som sa po rannom Santiagu a popritom ešte zháňal CPL (polarizačný) filter na moju zrkadlovku. Kdejakých butikov s lacnými kompaktnými foťákmi a príslušenstvom bolo spústa, ale špecializovaný obchod na kvalitnejšie fotopríslušenstvo – ako na potvoru nikde nič. Keď som sa pýtal predavačov, krčili len bezradne plecami (v tom horšom prípade) alebo ma posielali všade možne (v tom lepšom prípade), ale nikde nemali nič solídne. Po asi štyroch hodinách behania som si od únavy sadol do pouličnej kaviarne a dal si studenú kolu. Začínalo pripekať a bolo dusno, tá kola bodla. Sledoval som okoloidúcich, tváre, typy ľudí… Po fádnych tvárach z írska to bola zmena.
Zrak mi upútala partia miestnych tínedžerov, ktorí skúšali robiť nejaké umelecké či unikátne zábery všetkého možného. Všelijak sa vykrúcali, sadali či ľahali si na zem v snahe získať nevšedný/správny uhol záberu. A mali zrkadlovky!! Odpálil som booster a vyrazil k nim, pričom kolu môj prudký štart takmer zmietol zo stola. Dojem bol správny, boli to žiaci nejakej umeleckej školy a anglicky vedeli celkom obstojne. Radi mi pomohli nájsť (jediný v celom hlavnom meste!) špecializov
aný obchod na profi-fotopríslušenstvo. Samozrejme, že som ten obchod nemohol nájsť… Bol zastrčený v zastrčenom suteréne nejakej zastrčenej uličky a navyše zatvorený. Aj keď podľa tabuľky otváracích hodín mal byť otvorený. Mládežníci ma uistili, že mám počkať, majiteľ šiel asi na obed a vyparili sa naháňať ďalšie super zábery. Napapkaný majiteľ s mastnou hubou sa po chvíli objavil a nenechal si ujsť príležitosť podojiť “bohatého” turistu. Filter stál neskutočných 60 dolárov aj po dlhom vyjednávaní. Mal som sto chutí si ho nekúpiť. Je to však Tokina a tá snáď za tie prachy stojí, aj keď je to stále asi 4-násobok toho, čo sa dá zohnať cez ebay.
Svoju frustráciu z takéhoto zderstva som si šiel vyliečiť ďalším nákupom. Zmrzlina, hrozno, čerstvé figy, jahody… Santiago bolo hneď o čosi krajšie… Po nevýrazných mdlých vôňach a chutiach (čohokoľvek) z Írska som si to užíval plnými dúškami. Zase všetko voňalo a chutilo tak, ako má. Chudáci íri…

Santiago Večer sa priblížil, prehliadku Santiaga som teda uzavrel posedením v parku, konzumáciou toho skvelého ovocia a výmenou ponožiek na verejnosti :). Na stanici už čakal diaľkový autobus smer Valdivia. Autobusová doprava v Chile je vynikajúca, diaľkové busy majú naozaj kvalitné, líšia sa najmä typom sedadiel. Od obyčajných klasických sedadiel, cez pohodlné sklopné kreslá (Cama a Semi Cama), až po luxusné, sklopiteľné na vodorovné lôžko so všemožným príslušenstvom (Cama Premium).
Spoločností je niekoľko – Turbus, Pullman, Cruz del Sur… Ja som nastupoval do Pullmana s triedou sedadiel Cama, kde je sedadlo možné sklopiť na zhruba 65 stupňový uhol. Úplne najvyšší luxus to nebol, ten stál takmer dvojnásobok. Vyspal som sa však celkom fajn, a to aj napriek tomu, že (ako som sa dozvedel neskôr) sme nadránom prechádzali územím, kde práve “zemetrasilo”. Nič som nezaregistroval. Tesne pred dojazdom do Valdivie sme dokonca dostali balíčky s občerstvením, aké
si studené raňajky. Džús, koláč, obložená žemľa a nejaká čokoláda… Celkom sa to hodilo.
Vo Valdivii ma na stanici už čakal Ondra. Zoznámil som sa s ním ešte v Írsku, kde žil na svojej lodi MAUI a pripravoval ju na plavbu okolo sveta. Jeho MAUI je neveľká, zhruba 10m dlhá oceľová plachetnica. Žiaden luxus a prepych, skôr naopak. Dokonca ani chladničku tam nemal. Napriek tomu mi tento spôsob života učaril a po prvej návšteve nasledovali ďalšie a ďalšie… Sem-tam som mu čímsi vypomohol, na oplátku mi ponúkol plavbu na niektorej etape jeho plavby podľa vlastného výberu. Vôňa diaľok a dobrodružstva – no kto by sa nenechal nalákať?
Už v 2008-om Ondra vedel, že zhruba v apríli-máji 2009 definitívne vypláva. Pre mňa však bolo práve toto obdobie dosť problematické, po dlhej dobe som si konečne našiel prácu a musel som splácať dlhy. Predbežne sm
e sa však dohodli, že sa pripojím na etapu po pacifiku. Ako čas utekal, jazýček váh v rozhodnutí či ísť alebo neísť sa presúval stále viac a viac smerom k áno. V práci sme v dôsledku reštrukturalizácie dostali výpovede (ktoré neskôr stiahli, ale to je už irelevantné) a plánovaná trasa po najkrajších tichomorských lokalitách sľubovala jedinečné zážitky na celý život. Vlastne posledných pár mesiacov pred odchodom som si už všetko zariaďoval v zmysle – idem preč a tu to ruším! Predal som starý notebook a kúpil novší, rozpredal celú počítačovú zostavu s oboma monitormi a ostatné drobnosti, ktoré sa dali speňažiť a bolo by ich škoda vyhodiť. Brat napokon vzal zvyšok vecí s tým, že čo chce si nechá alebo posunie ďalej, zvyšok vyhodí. Tiež som si kúpil digitálnu zrkadlovku a fullHD videokameru. Taká jedinečná cesta a miesta si zaslúžia kvalitné zdokumentovanie! Ale späť do Valdivie…
Ondra je veľmi skromný človek a še
trí každý cent (až to občas lezie na nervy). Navrhoval, že krížom cez mesto k lodi je to “kúsok”. Len preto, aby som ušetril nejaký dolár za taxík, som sa nemal chuť vláčiť s tažkým báglom cez celé mesto až do prístavu, kde bola jeho MAUI. Cena za taxík bola napokon smiešny dolár a pol a tak blízko to rozhodne nebolo. V maríne som zhodil veci a hneď sa zapojil do práce. MAUI bola vytiahnutá von z vody, po takmer ročnej plavbe z Írska do Chile (nie cez panamský kanál ale okolo cípu južnej ameriky!) už fakt potrebovala pár vecí opraviť, vymeniť, natrieť a pod. Tým, že je MAUI zo železa, je veľmi pevná, ale s tým súvisí aj náročnejšia údržba, prevencia pred hrdzou a pod.
MAUI na suchuPriznám sa bez mučenia, ťažká špinavá práca mi nikdy veľmi nevoňala, ale robiť bolo treba a ak fakt treba, tak treba. Vo Valdivii bola aj druhá polovica posádky lode, poľka Karolína a čech Dauby. Karolína istý čas žila spolu s Ondrom v Írsku na lodi a plavila sa s ním celý čas až do Chile (a potom aj so mnou až na Nový Zéland). Dauby bol nezávislý cestovateľ, ktorý precestoval s batohom na chrbte veľkú časť sveta. Momentálne bol na potulkách v južnej amerike už asi rok a v čílskom Puerto Natales sa pripojil k Ondrovi na etapu smer pacifické ostrovy a Nový Zéland.
Obaja boli skoro v kuse na internete, akonáhle ich Ondra spustil z očí. Samozrejme, že Ondrovi po čase došla trpezlivosť a oboch zotrel. Mal celkom pravdu, boli sme pozadu s plánom, kopec vecí bolo treba spraviť a čím skôr vy
plávať. A práca sa sama neurobí. S Daubym sme sa pustili do náteru spodku lode tzv. antifoulingom.
To je špeciálny náter, ktorý zabraňuje, aby sa na vonkajšej časti lode, ktorá je permanente vo vode, usadzovali riasy, lastúry a iný život. Loď je potom samozrejme pomalšia, brzdia ju všetky tie výrastky. Náter v sebe obsahuje rôzne prísady, ktoré sú pre živé organizmy jedovaté – a tak bráni, aby sa na ňom uchytili. Bolo treba natrieť aspoň dve vrstvy. Nechcem sa chváliť, môj náter bol dostatočne hrubý a rovnomerný, čo sa zďaleka nedalo povedať o Daubyho časti. Po hodine práce sa mi pri pohľade na tú časť čo natrel on chcelo plakať. Viac farby pod loďou ako na nej, prázdne miesta, fľaky… A to som si myslel, že valčekom sa ani nedá niečo zle natrieť. Nie som typ čo bonzuje, ale tu som musel zasiahnuť a presvedčiť Ondru, nech mu dá radšej inú prácu. Daubyho fľakatú časť som musel teda znova premaľovať, celú loď dokončiť a po usc
hnutí naniesť druhú vrstvu. Dva dni makačky. Mal som toho vcelku dosť. Ondra mal kopec inej práce, Karolína zväčša opravovala plachty alebo sedela za netom a Dauby – škoda reči. Narodil sa s oboma ľavými rukami, chudák… Na jeho obranu však musím uviesť, že je inak veľmi príjemný a užitočný spoločník – čo sa týka teórie a vedomostí (najmä vďaka tomu, že reálne precestoval a videl spústu zemí, národov, kultúr…). Prial by som si, aby každý učiteľ zemepisu (čo je jeho profesia) bol taký, ako on!
S Daubym sme pár dní pred vyplávaním ešte šli na nákup do neďalekého supermarketu. Kúpiť toho bolo treba neúrekom, plavba pred nami bola dlhá a na ostrovoch kopec vecí nemajú. Alebo je všetko samozrejme drahšie (pre zaujímavosť – pečivo sa v Chile kupuje na váhu, nie na kusy). Proviant a varenie mala na starosti Karolína.
Karolína nie je bohvieaký mysliteľ (aj keď je presvedčená o totálnom opaku a strašne rada všetkých okolo komanduje) a podľa toho to nakoniec aj vyzeralo. Ako vyučený hotelový manažér a kuchár som mal vycvičený zmysel pre organizáciu zásob tohto druhu. Môj návrh, aby sme si spravili súpis potr
avín a rozpočítali, čo budeme ešte potrebovať dokúpiť však sebavedomo až urazenecky zamietla, že je to úplne zbytočné, že ona to má všetko pod kontrolou. Už na Veľkonočnom ostrove sme ale zistili, že to pod kontrolou rozhodne nemá. A tak sa muselo veľa vecí dokupovať tam, samozrejme drahšie, ako na kontinentálnej Chile.
Ondra zjazdil Karolinu, že to nezvládla a že to ide z jeho peňazí, Karolína zhodila všetko na mňa a Daubyho, že sme boli leniví a doniesli toho málo. Na vine bol podľa nej aj Ondra, že jej dal málo peňazí na nákup. Vtedy však tvrdila, že to stačí. No čumeli sme všetci traja na ňu ako vyorané myši. Argument, že sme nakúpili presne to a toľko, čo nám ona napísala, na vedomie nebrala. S ňou boli vôbec problémy, celú cestu. Až sa divím, že ju Ondra nevykopol z lode skôr. Ondra je však taký naivný dobrák, chodiaca charita, nerád robí tvrdé rozhodnutia, najmä voči iným ľuďom. A tak mu skákala po hlave, až z toho bolo zle aj mne. Ale späť do Valdivie…

Jachtári sú pomerne družní a priateľskí ľudia. Jednak ich spája rovnaký záujem, koníček, životný štýl a jednak je to nutnosť. Výmena informácií, máp, skúseností, rád a kadečoho užitočného okolo lodí je existenčne dôležitá. Ak nemáte žiadnu, alebo správnu mapu, ľahko zablúdite, narazíte na skaly, plytké dno či koraly, o ktorých nemáte ani tušenia, že tam sú. GPS nie je všeliek. Výmena zážitkov a skúseností je zaujímavá a často nevyhnutná, mapy bývajú občas nepresné, zastaralé, iní jachtári vás môžu varovať pred nejakými miestami a úsekmi, ktoré sú síce podľa máp bezpečné, v realite sú však pascou. Otočí sa vietor, prúd a neukočírujete to.
A ak sa vám na lodi kdekoľvek ďaleko od civilizácie niečo pokazí, kto iný vám pomôže, ako další jachtár? Či už s opravou, náhradným dielom alebo odťahom do najbližšieho prístavu. Obojstranná ústretovosť a
ochota pomôcť je alfou a omegou týchto ľudí – nikdy neviete, kedy sa situácia zvrtne a budete potrebovať pomoc. Žiť sám pre seba je vo svete jachtárov nemysliteľné.
Barbecue party v jachtarskom klube
A tak už vo Valdivii som zažil dva “barbecue” večierky. Skoro každá posádka lode niečo doniesla z vlastnej kuchyne. V klubovej miestnosti sa ochutnávalo, chválilo, jedlo, pilo, debatovalo, usmievalo, fotilo…
Ja som trošku introvert a takéto akcie mi nie sú veľmi po chuti, ale zvládol som to. Čo mi iné ostávalo? Vo Valdivii sme sa zoznámili s Brandy a Mark-om Fox-ovcami, manželským párom z USA a ich loďou Restless (Nepokojná). S nimi sme takmer súbežne putovali až na Nový Zéland.
Taktiež sme okúsili čílsku pohostinnosť v podaní Rotary klubu.

==– niekoľko doplnkových fotografií a onedlho ďalšie pokračovanie

Barbecue party

Posadka MAUI. Zlava - Dauby, Ondra, Karolina a ja.

Barbecue party v jachtarskom klube

Rotary klub

Pristav pre jachty vo Valdivii

Santiago
-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-
takmer všetky fotografie sú vlastné, niekoľko málo výnimiek je schválených autormi na publikovanie (zväčša spolucestovateľmi). fotografie su “klikacie” – po kliknutí sa zobrazí plná veľkosť, príp. kliknite pravým tlačítkom a zvoľte “view image/zobraziť obrázok”.
udalosti a miesta opisujem z môjho pohľadu, iní zúčastnení ľudia môžu mať na danú vec iný názor.
pri písaní som fakty o navštívených miestach z vlastného pozorovania dopĺňal podľa potreby s už publikovanými z rôznych zdrojov (wikipedia, kompas.estranky.cz a pod.)

 

Vianočné zamyslenie nad pomocou “potrebným”.

19.12.2016

S blížiacimi sa sviatkami čoraz viac v médiách vidieť a počuť výzvy či prosby na pomoc ľuďom v núdzi. A nielen ľuďom, ale aj zvieratám. Tie ale teraz nechám bokom, to by bolo na samostatný viac »

Nezmenilo sa nič. Ale vôbec nič.

11.09.2016

V poslednej dobe, možno preto že sa blíži ďalšie výročie pádu dvojičiek, sa opäť vyrojilo množstvo príspevkov a správ, poukazujúcich na to, že táto udalosť bola cieľavedomo naplánovaná viac »

Monika Flašíková-Beňová: “nezaujímajú ma vaše názory”. Skvelý politik, čo poviete?

18.11.2015

Monika Flašíková-Beňová názorne a prekrásne ukázala, ako na nás všetkých serie. Totálne a bohorovne. 14. novembra uverenila tento post na svojej FB stránke: ---- Tragédia v Paríži má viacero viac »

Holuby

Ako žiť s holubmi v mieri v jednom meste? Zamedziť prístup a nekŕmiť

25.02.2017 16:00

Kým svetové metropoly bojujú s holubmi, ktoré ničia pamiatky, naše samosprávy problémy nehlásia. Úrady ľudí vyzývajú, aby si zabezpečili obydlia a neprikrmovali.

Fico

Fico: Ak regulačný úrad prijme nezmyselné rozhodnutie, budem konať

25.02.2017 14:46

Aj keď je ÚRSO nezávislým úradom, pokiaľ prijme nezmyselné rozhodnutie, ako to bolo v prípade cien energií na tento rok, predseda vlády Fico (Smer) bude konať.

Czech Republic Elections-e2e2c3ff07d04c63985f35d0a0c35cfd

Babiš testuje dôveru ľudí, chce kandidovať z posledného miesta

25.02.2017 14:34

Predseda hnutia ANO Andrej Babiš sa rozhodol ísť do októbrových volieb z posledného miesta stredočeskej kandidátky.

Azerbajdžan, vojak

Pri bojoch v Náhornom Karabachu zahynulo viacero vojakov

25.02.2017 14:20

Azerbajdžan v sobotu oznámil, že viacero jeho vojakov zahynulo počas bojov v oblasti sporného Náhorného Karabachu.

magy

osobný blog o cestovaní a živote

Štatistiky blogu

Počet článkov: 36
Celková čítanosť: 83094x
Priemerná čítanosť článkov: 2308x

Autor blogu

Kategórie