Založ si blog

Plavba za Slnkom – diel VI. (Po stopách Bounty)

Pitcairn

Preplavba z Hendersona k ďalšej zastávke našej plavby bola bola blesková, ostrov bol na dohľad už po necelých dvoch dňoch svižnej plavby. Rozfúkal sa zase pomerne ostrý vietor, a tak sme dopredu dávali búrkového foka (menšia a veľmi pevná plachta oranžovej farby). Pitcairn je výnimočný ostrov z rôznych dôvodov, ale najmä vďaka histórii jeho obyvateľov. Je trvale osídlený, zväčša potomkami vzbúrencov z lode Bounty. Pokiaľ nepoznáte príbeh lodi Bounty, vrelo doporučujem. Iste nájdete na internete spústu informácií, prípadne kníh. Bolo natočených aj niekoľko filmov, my sme na palube mali jeden s Mel Gibsonom.

Ostrov Pitcairn

Pitcairn je vlastne taká väčšia skala, trčiaca z vody a široko-ďaleko nič. Len s problémami sme našli kľudnejšie miesto v závetrí ostrova. Zopakovali sme si asistovanú manipuláciu s kotvou, tentokrát som šiel do vody, už keď sme kotvu hádzali. A to v neopréne, voda bola ešte pomerne studená. Vhodného miesta na kotvenie bolo žalostne málo, skalnatý breh blízko, vlny pomerne veľké, a tak sledovať, či sa kotva dobre zaryla a zasekla bolo veľmi dôležité. Nočné kotevné hliadky boli samozrejmosť. Trvalo tri dni, kým sa situácia upokojila natoľko, že sme mohli vystúpiť na breh. A to sme mohli hovoriť o šťastí! Mnoho iných lodí čakalo celé týždne ale počasie sa nie a nie umúdriť, a tak nakoniec museli odplávať s dlhým nosom. A to hovorí o neprístupnosti ostrova aj dnes dostatočne.
Kotvili sme v Gudgeon Harbour, malom ohybe skál na opačnej strane ako Bounty Bay, nepríliš dobre chránení, ale za danej situácie to bolo najpokojnejšie miesto. Ako sme rýchlo zistili, nie dostatočne. Jedno ráno na kotevnej hliadke som sa akosi začítal do knihy a len pár minút nevenoval pozornosť okoliu. Naraz som počul dunivé zaburácanie hneď vedľa lode. Ani som nestihol zalarmovať Ondru, sám vyletel z kajuty rozospatý, čo sa deje. Dvojmetrové zalamujúce sa vlnenie sa priblížilo nebezpečne blízko. Ešte pár minút a schytali by sme to aj my. Čo by sa dialo, si predstaviť nechcem. Ondra len zavelil “padáme!” a už štartoval motor, ja som letel dopredu ťahať kotvu.  Odkotvenie bolo bleskové, doslova sme odtiaľ zutekali.  O pár sekúnd sme už boli v bezpečí a potom z diaľky videli, že na mieste, kde sme doteraz stáli, sa zalamujú vlny. Utiekli sme doslova za minútu dvanásť. Fakt som si vydýchol, ale Neptún moju nepozornosť potrestal aj tak. Odfúklo mi sušiaci sa neoprén a ten mi potom chýbal ešte niekoľkokrát počas plavby, najmä v chladnejších vodách.Pitcairn na dohlad
Keď sme kotvili v Gudgeon Harbour, Karolína s Daubym na druhý deň nevydržali a vydali sa na prieskumnú výpravu na breh na banáne. Smerom tam to ešte šlo. Dorazili na breh, vytiahli čln vyššie a pochodovali po brehu, kým sa dalo. Zistili, že sa vlastne nikam dovnútra ostrova nedostanú, steny skál na tejto strane boli tak strmé, že by bola takmer samovražda pokúsiť sa ich preliezť. Skalné kozy si tam však poskakovali úplne v pohode a rehlili sa im do ksichtu.
Cesta späť bola ale problém. Nastal príliv a aj príboj zmohutnel. My sme s Ondrou dosť s obavami sledovali, čo tí dvaja vymyslia, pretože schytať zalamujúcu sa vlnu s tým malým člnom na brehu pokrytom iba skalami by znamenalo veľmi veľké problémy. Nemali ho kde spustiť na vodu a aj keby, bez motora len s pádlami proti príboju… Našťastie to nejako zvládli a vysilení ale zdraví dopádlovali na loď. Za odmenu ich už čakal výdatný teplý obed. My sme totiž s Ondrom, počas ich výletu, začali triediť konzervy a kopu ich otvorili.
Pod podlážkou je na lodi bežne dosť miesta na rôzne účely, či už zásoby vody, nafty alebo potravín. Na tom mieste sa však zároveň zhromažďuje všetka voda, čo počas plavby vnikne do lode, alebo sa vyleje z hrnca či pohára. A zmes slanej vody, vlhkosti a nafty spolu s konzervami nie sú veľkí kamaráti. Veľa konzerv bolo hrdzavých a niektoré už na prvý pohľad prehrdzavené až dovnútra. Na poťažkanie aj patrične ľahké. Takýchto sme našli asi 15. Bohužiaľ obsah bol väčšinou zničený. Slaná voda čo občas “buchla” do lode a nejaká tá uniknutá nafta spravili svoje. Všetky, do ktorých vnikla voda a nafta alebo tekutý obsah vytiekol, šli rovno cez palubu. Dokonca sme neskôr zistili aj to, že aj niektoré zdanlivo neporušené konzervy s tým rýchlootváracím viečkom (viete, také čo majú krúžok hore a narezaný ovál, potiahnete za krúžok a vrrrzzzzmmm – konzerva je otvorená) boli vnútri kontaminované, aj keď zvonku boli úplne v poriadku! Ešte párkrát sme mali potom k obedu napríklad ananásovy kompót bohato prevoňaný naftou.
Nakoniec sa počasie upokojilo natoľko, že sme mohli ísť na breh. V to ráno som mal opäť kotvovú hliadku, kotvili sme uz vo Western Harbour a hladina bola výnimočne pokojná. Začul som zvláštny zvuk, ktorý ale rozhodne nepripomínal príboj, skôr akési odfukovanie. Až po chvíli som zistil, že nás prišli privítať dve veľryby, ale boli skúpe na slovo a iba nám párkrát ukázali chrbát na hladine a zmizli v diaľke. Aj tak som to bral ako dobré znamenie. Navyše, vo vysielačke sa vzápätí ohlásila ďalšia loď, že plánuje príchod a zakotvenie k ostrovu plus možnosť vystúpiť na breh. Keď sme nadviazali s nimi kontakt, takmer sme neverili vlastným ušiam – Altego riadil čech Jiří Denk (aj keď samotná loď je kvôli jednodušším formalitám registrovaná na Slovensku)! Na rozlohu Pacifiku je to neuveriteľné šťastie a rarita, že dve české lode sa stretnú na jednom z najodľahlejších miest na Zemi.
Bounty BayCelá komunita ostrovanov číta zhruba 60 obyvateľov. Napriek trvalému osídleniu a pomerne modernému vybaveniu ostrovanov (štvorkolky, betónová cesta, pošta, škola, nemocnica, elektrina, internet a dokonca aj väznica) je ostrov stále rovnako izolovaný (a obtiažne prístupný) ako v minulosti. Má jediný vstupný bod – prístav Bounty Bay.
Hlavná zásobovacia loď prichádza na Pitcairn raz za zhruba tri mesiace, zakotví asi míľu od ostrova a ostrovania všetko vozia na veľkých hliníkových člnoch. Majú asi 15m a teda ich člny sú väčšie, ako naša Maui. V Bounty Bay je vybudované malé betónové mólo, zakrývajúce vstup do šikmej nájazdovej plošiny k hangáru pre tieto “mini”člny. Všade inde je vstup na ostrov buď veľmi obtiažny, alebo rovno nereálny. Nás doviezla z našej lode na ostrov Brenda s menším, asi 5 metrovým dreveným člnom. Najprv sme zvažovali možnosť, ako sa dostať na ostrov svojpomocne s naším banánom, cena za dovoz a odvoz z ostrova ich člnom je totiž odstrašujúcich 50 dolárov za cestu plus 30 za osobu. Keďže na lodi niekto musel vždy ostať strážiť a v prípade problémov odkotviť a zdrhnúť hrozbe rozbitia sa o skaly, museli sme si vstup na ostrov medzi sebou rozdeliť na 2x (jeden deň šiel Ondra s Daubym, druhý ja s Karolínou a dvoma ľuďmi z posádky Altega). Cena za vstup na osobu sa vyšplhala na 55$. Slušná pálka. Keď som však videl, ako v dvojmetrových zalamujúcich sa vlnách a prudkom vetre Brenda so stoickým kľudom (a mojou maličkou dušičkou) to na plný plyn vpálila do Bounty Bay, prudko člnom zatočila a pristála pri móle, pochopil som, že má v tom rutinu a my s banánom a veslami by sme len spáchali jasnú samovraždu. Prvá príbojová vlna by nás priklincovala o skalnatý breh a ostal by po nás len nekrológ a žrádlo pre rybičky. Pri majstrovstve tejto postaršej dámy (pra pra pra pra pra pravnučky Christiana Fletchera, hlavného vzbúrenca z Bounty) som zložil klobúk a bez slova vysolil doláre na stôl. Ondra mi potom tvrdil, že keď ich viezla na breh deň predtým, mali to ešte divokejšie. Bez komentára…
Terénnymi štvorkolkami nás Brenda a ďalší domorodec vyviezli k vybaveniu vstupných formalít na colnicu (rozumej k nej domov), kde nás ponúkla skvelou kávou, sušienkami, vyplnili sme formuláre a získali krásne odtlačky pečiatky do pasov. Dostali sme okamžite aj výstupnú pečiatku, kde sme si dátum odchodu mali vyplniť sami(!). Ešte sme si upresnili čas odchodu (keďže Brenda nás musela zase zaviezť späť na loď), dohodol som s Karolínou kedy a kde sa stretneme a prehliadka ostrova mohla začať.
Ako popísať tento ostrov dostatočne vierohodne? Hornatý, tropický, úžasný.  Plný všadeprítomných malých jašteričiek, potulujúcich sa divých kôz, nepotulujúcich sa divo rastúcich pomarančovníkov, mandarínkovníkov, grapefruitovníkov, papáj, kokosových paliem a ďalších užitočných rastlín, ktorých plody sme si nanosili na loď vo veľkom množstve. Od Brendy sme dokonca zdarma na uvítanie (a potom aj rozlúčku) dostali veľký trs banánov, plnú tašku marakuj (passion fruit) a doporučenie, že čo nájdeme rásť divo, si môžeme natrhať sami. No neposlúchnite… 🙂 Ja som sa natlačil papáje a mandariniek, až sa mi oči pretáčali.
Pohlad na Western HarbourMiestne banány boli maličké, ale chuťovo úplne netypické, sladučké a jemné ako maslo. Nasledujúce dni plavby sa teda logicky niesli v znamení nadmernej konzumácie všetkých ovocných darov ostrova… Liezli nám síce aj ušami, ale stále sme ich nemali dosť.
Mal som to šťastie uvidieť miesto odpočinku posledného vzbúrenca z Bounty, vyšplhať na najvyššie položené miesto ostrova s prekrásnym výhľadom všade navôkol, ale aj zazrieť pôvodnú bibliu Christiana Fletchera z lode Bounty. Toľko som otravoval, že múzeum artefaktov z Bounty otvorili len kvôli mne (a dolárom, samozrejme).
Na čo som šťastie nemal, bol iný výnimočný obyvateľ ostrova – pani T. Má zhruba 60 rokov a potuluje sa väčšinou v oblasti Western Harbour. Je výlučne vegetarián, veľa toho nenavraví a chodí veeeľmi pomaly. Dokonca si môžete na ňu sadnúť. Ako iste tušíte, nie je to človek, ale galapágska korytnačka slonia. No nevadí, snáď nabudúce.
Keď som preliezol ostrov krížom-krážom a videl takmer všetko, čo sa za tých pár hodín dalo vidieť, vrátil som sa na miesto, kde sme sa s Karolínou dohodli, že sa stretneme. To by ale nesmela byť Karolína. Nielenže meškala hodinu a pol (lebo sa vraj s niekým niekde zakecala), ale uhnala si aj úpal a bolehlav. Tak jej treba! Tvárila sa žalostne, ale vôbec mi jej nebolo ľúto. Neznášam, ak na niekoho nie je spoľah a aj som jej to patrične vytmavil. Náladu mi potom zlepšil už len miestny trh a návšteva múzea.
Miestny trh a výnimočne veľa osadníkov pohromadeMiestny trh sa koná raz za dva týždne, obyvatelia sa zídu na malom krytom námestíčku, naznášajú rôzne dobroty, debatujú, usmievajú… Ja som si kúpil vynikajúceho údeného lososa. Ale slinky sa mi zbiehali aj pri pohľade na banány v čokoláde, ovocný puding so šľahačkou, kapustu, pečivo, pizzu a iné lahôdky. Cesta späť na loď prebehla bez problémov, more bolo celkom pokojné.
Predpoveď počasia hlásila zmenu vetra a tak sme museli čím skôr pokračovat v ceste smerom na Polynéziu. Protivietor by mohol totiž poľahky zmeniť krátku preplavbu na niekoľkodňovú úmornú drinu a plavbu do protivetra. Večer sme ešte zašli na návštevu na Altego, pokecali, vymenili dojmy, skúsenosti, rady, mapy, filmy. Počas debaty pri poháriku vietor silnel a silnel… a keď už sme sa zberali na odchod, zistili sme, že vlny nám prevrátili čln. Veslá boli našťastie priviazané – v tomto je, čo sa týka opatrnosti, Ondra neprekonateľný. Uviedli sme čln do prevádzkyschopného stavu, sadli sme do neho, ale vlny a vietor boli také prudké, že pádlovať proti nim na Maui, navyše za úplnej tmy, bolo nemysliteľné. Kapitán Altega riešenie našiel. Priviazaní o Altego sme ostali sedieť v člne, on nahodil motor, odkotvil a zašiel s nami oblúkom pred našu loď, kde sme sa odviazali a vietor nás už zaniesol k Maui. Jirka sa s Altego už nevrátil na kotvisko, v tme a takom počasí to nemalo zmysel, rovno pokračovali smer Gambiery. Banán sme vytiahli na palubu, zložili, a o pár desiatok minút sme ich nasledovali.
Fakticky sme sa s Altego ani nelúčili, lebo sme ostávali celý čas v rádiovom kontakte.

 

—–

 

Vstup do Bounty Bay z pohľadu od mora

Bounty Bay z diaľky. Vstup do prístavu je fakt malý.

Photobucket

Odvážna žena Brenda, potomok hlavného vzbúrenca Fletchera.

Vitajte na ostrove Pitcairn

Vitajte na ostrove Pitcairn.

Photobucket

Policajná kontrola.

Pôvodná kotva z Bounty

Pôvodná kotva z Bounty

Biblia Christiana Fletchera

Biblia Christina Fletchera

a niekoľko artefaktov pôvodných osadníkov

Artefakty osadníkov z minulosti.

Krajniak – Ako (ne)vyriešiť rómsky problém za 2 roky

04.03.2017

Dobrý deň pán Krajniak. Bohužiaľ Váš návrh sa dá charakterizovať presne tým, čo ste sami spomenuli: Myslel to dobre, zlyhala realizácia. Celý Váš návrh vychádza z úplného nepochopenia viac »

Satanské 666 v čiarových kódoch

26.02.2017

Celý náš svet je zamorený negatívnymi energiami a akoby toho nebolo dosť, ešte sa sami navzájom manipulujeme v mene Satana. Dokonca sme zašli tak ďaleko, že sme si satanské 666 zakódovali viac »

Vianočné zamyslenie nad pomocou “potrebným”.

19.12.2016

S blížiacimi sa sviatkami čoraz viac v médiách vidieť a počuť výzvy či prosby na pomoc ľuďom v núdzi. A nielen ľuďom, ale aj zvieratám. Tie ale teraz nechám bokom, to by bolo na samostatný viac »

Charlie Gard

Smrteľne chorého britského chlapčeka prevezú do hospicu, rozhodol sudca

27.07.2017 21:15

Sudca o presune nevyliečiteľne chorého Charlieho rozhodol po tom, čo sa rodičia a nemocnica nedohodli, kde a ako 11-mesačné dieťa strávi svoje posledné dni.

cesta, r2, kamene

Padajúce kamene vystrašili aj vodičov na R2 pri Zvolene

27.07.2017 20:00

Komplikácií v doprave sa po vodičoch jazdiacich pod Strečnom dočkali aj šoféri na rýchlostnej ceste R2 pri Zvolene, ktorej časť úseku je neprejazdná.

Vladimir Putin, Krym, Rusko, Ukrajina,

Putin: Rusko je zdržanlivé voči USA, ale trpezlivosť má svoje medze

27.07.2017 19:12

Rusko reaguje na akcie USA zdržanlivo, ale v určitej chvíli už nebude možné hrubé konanie ďalej trpieť. Uviedol ruský prezident Putin ohľadom možnej reakcie na sankcie USA.

MV SR: Vládny Airbus A319

Zraneného mladíka privezie domov z Grécka vládny špeciál

27.07.2017 19:00

Prvý pobyt Michala pri mori v Grécku sa neskončil šťastne. Po operácii leží tri týždne v nemocnici a dýchajú za neho prístroje. Minister vnútra Kaliňák ponúkol na prevoz špeciál.

magy

osobný blog o cestovaní a živote

Štatistiky blogu

Počet článkov: 38
Celková čítanosť: 91797x
Priemerná čítanosť článkov: 2416x

Autor blogu

Kategórie