Zhoršenie počasia pri Pitcairne nás odtiaľ doslova vyhnalo, nemalo zmysel ostávať pri jeho nebezpečných útesoch v takom nečase až do rána. Za tmy, prudkého vetra a silnejúceho dažďa  sme museli vytiahnuť banán na palubu, zložiť ho, uviazať a taktiež aj kotvu. Kotva sa na dlhšie úseky musela z reťaze odpojiť a premiestniť k sťažňu, kde mala svoje miesto. Dôvod bol jednoduchý – vlny vpredu do nej narážali a Ondra nedokázal vymyslieť žiaden spôsob uchytenia alebo ochrany, ktorý by sila vĺn neprekonala.
Cestou k Francúzskej Polynézii sme mali možnosť uvidieť aj zatmenie Slnka, bohužiaľ v oblasti, kde sme sa nachádzali nebolo úplné, odhadom asi 90%. Úplné bolo na Veľkonočnom ostrove, kde sa kvôli tomu robili veľké prípravy, my sme tam však tak dlho ostávať nemohli.
Na dohľad k prvým ostrovom polynézskeho teritória sme dorazili zrána 11.7. Navečer sme najprv kotvili na záveternej strane maličkého neobývaného ostrovčeka Makaroa. Bolo príjemné stáť zase na pokojnej vode, hĺbka na obrovskej ploche okolo súostrovia Gambier neklesá pod 30m. Vďaka tomu je voda nepomerne pokojnejšia oproti otvorenému oceánu, aj keď sa strhne búrka. Malá hĺbka vody totiž nedovolí vytvárať veľké vlny.
Z rána sme potom urobili krátky skok k „hlavnému“ ostrovu Mangareva. Navigovanie bolo jednoduché: mali sme jednak papierové mapy aj elektronické. Tie v počítači boli navyše dosť nové. Mne sa dokonca podarilo rozbehať USB GPS prijímač v programe MaxSEA (navigačný program pre plavby s podrobnými mapami) a tak sme mali na notebooku online zakresľovanie polohy lode do mapy v každom momente.
Ondra kormidloval, ja som mu pomáhal s navigáciou, Karolína tuším niečo varila…
Trasa ku kotvisku bola úplne jednoznačná ako podľa mapy, tak aj v reále – perfektne vyznačená červenými a zelenými plavebnými značkami, ktoré sme míňali. GPS-ko kreslilo polohu presne, mapy a vzdialenosti sedeli, chýbalo nám niekoľko sto metrov, fakticky nebolo čo riešiť. Pohodička… To by ale nebola Karolína, keby sa nepredviedla. Znenazdajky vybehla na palubu, stačil jej pohľad na necelé 3 sekundy a už nás (či skôr Ondru) dirigovala, kam máme plávať. To nie tu, ale tadiaľ, tam sú námerníky… A samozrejme – ukazovala úplne inde, než bola vyznačená plavebná dráha! Prvým pravidlom na lodi pri plavbe je brať každú informáciu vážne a preveriť ju – a tak sme hneď zisťovali, kamže sa to podľa nej máme plaviť, aj keď sme to riešili celú predošlú hodinu a dovolím si tvrdiť, že by som záverečnú plavebnú trasu k Mangareva aj dnes dokázal nakresliť zo sna. Tak intenzívne som študoval mapy. Jej trasa však viedla mimo vyznačenú plavebnú dráhu a rovno krížom cez korálové hlavy, skryté pol metra pod hladinou! Ja som len prevrátil oči a radšej nič nehovoril, Ondra si tiež radšej kusol do jazyka a čušal. Keď Karolína videla, že ju nikto neberie vážne, urazila sa a zaliezla zase dovnútra. Nám s Ondrom stačil krátky pohľad jeden na druhého, netrebalo slová o tom, čo sme si o nej mysleli. Nehovoriac o tom, že z údajných námerníkov, na ktoré ona ukazovala (a ktoré neboli v žiadnej mape) sa vykľuli iba stromy.
A tak sme o niekoľko minút šťastne a bezpečne kotvili v prístavisku Rikitea hneď vedľa Altega, ktoré tam dorazilo o deň skôr. Hĺbka 5 metrov, voda pokojná, paráda. A hor sa na ostrov!
Rikitea je taká klasická dedina, ibaže s priveľkou katedrálou. V 19-tom storočí ju dal postaviť kontroverzný a fanatický misionársky kňaz Honoré Laval. Po svojom príchode na ostrov okolo roku 1840 sa stal faktickým vládcom celého súostrovia na celých 40 rokov a snažil sa ho pretvoriť k obrazu svojmu. Začal stavať široké cesty, ohromnú katedrálu, deväť kostolov a kaplniek, rôzne pamätníky, vyhliadkové veže, prístavné hrádze a celý rad budov, z ktorých kľúčové bolo väzenie. V tejto dobe väčšina domorodcov vymrela. Z pôvodných 5000 – 6000 ľudí pred príchodom misionárov a otca Lavala sa o niekoľko desaťročí došlo k číslu 463. Existuje všeobecne rozšírený názor, že za všetko mohli choroby zavlečené na ostrovy misionármi a európanmi, a otec Laval sa tomuto procesu mohol len bezbranne prizerať. Mnohí však na tiež poukazujú na fanatickú povahu otca Lavala, ktorého hlavnou snahou bolo zlikvidovať miestnu kultúru a zanechať po sebe prehnane ambiciózne stavby ako symboly víťazného katolíckeho náboženstva. Väčšina domorodcov tak zahynula pri náročných stavebných prácach. Najpravdepodobnejšia asi bude kombinácia oboch pohľadov.
Katedrála v čase našej návštevy bola bohužiaľ v rekonštrukcii. Nemali sme možnosť obdivovať úžasný, perlami zdobený oltár a jej interiér, ktorý pojme až 2000(!) ľudí. Tak snáď nabudúce.
Samotná Rikitea je celkom príjemná, aj keď nudná. Na Mangareve sme plánovali ostať asi týždeň, ale po troch dňoch sme usúdili, že nie je o čo stáť, a tak sme sa pobrali ďalej.
Navyše z miestnych málokto vedel po anglicky, my sme zase nevedeli po francúzsky a tak aj obyčajný nákup bagiet bola vďaka tomu fraška. Bagety sú síce lacné a zdanlivo obrovské, ale aj prázdne – samý vzduch. Jedna bageta stačí na raňajky ledva pre jedného.
Cena za wifi internet bola neuveriteľných 5,5 Eura na hodinu, a tak sme sa všetci poskladali aspoň na najnutnejšie správy domov. Vďaka vysokým cenám sme vlastne nekupovali nič, urobili si len výlet po okolí a záver prvého dňa strávili na palube Altega pri poháriku a nejakých jednohubkách.
Čo tu za zmienku stálo, boli grepy. Obrovské, šťavnaté, sladké. Na typický obrázok malých a hnusne horkých grepov z našich obchodov a supermarketov rovno zabudnite. Keby toto dovážali do Európy – len by sa za nimi zaprášilo, aj keby stáli trojnásobok bežnej ceny!
Zaujímavé tu boli aj sliepky. Poviete si – no čím už môže byť sliepka výnimočná? Verte, že môže. Až uvidíte sliepku lietať v zhruba desaťmetrovej výške na vzdialenosť aj sto či dvesto metrov, tiež budete hodnú chvíľu čumieť s otvorenými ústami ako ja. Tu je to ale otázka prežitia. Túlavých psov je tu kopec a nudu zaháňajú naháňaním sliepok a kohútov.
Z ovocia tu ešte rastie jackfruit (alebo tiež chlebovník), pomaranče a banány. Naše banány z Pitcairnu sa už minuli, tak som vybral nôž a jeden divo rastúci banánovník zoťal. Nie je to žiaden úžasný výkon, banánovník je mäkká rastlina, fakticky je to obrovská tráva. Šanca vyliezť na banánovník je mizivá.
V stredu 14-teho boli nejaké miestne oslavy. Zvyšok posádky sa šiel pozrieť, ale väčšina kvalitných súborov a tanečníkov odišla na tanečnú súťaž na Tahiti. A tak sa program scvrkol na nejaké monológy miestnych dôležitých osôb, vztýčenie vlajok, krátku tanečnú vložku v podaní detí a tým to vlastne haslo. Večer sme opäť strávili s posádkou Altega a všetci sme sa zhodli, že na ďalší deň padáme. Smer – Hao.
Atol HAO sa objavil na obzore po krátkych 4 dňoch (19.07.2010). Keďže je veľmi nízky, zazreli sme ho, až keď sme boli relatívne blízko – zopár míľ od brehu.  Zato je obrovský – z jedného konca na druhý má neuveriteľných 34 míľ (55km)!
A to má len jeden vstup do lagúny! Pozatvárali sme všetky lukny (okná), pripevnili veci a už s nami vlny na vstupe hrali hádzanú. Pre objasnenie – pri prílive a odlive sa práve pri vstupe do lagúny vytvárajú prúdy a víry vody, ktorá sa snaží dostať von z lagúny (alebo dnu). To znamená na pomerne malom mieste veľké vlny, protivlny, víry… Nočná mora jachtárov. Motor šiel na plné obrátky, zmysly a nervy napnuté. Po pár minútach divokej vytriasačky sme však boli bezpečne vnútri.
Zahli sme doľava a postupovali po vyznačenej trase bójami a námornými značkami (Karolína tentoraz radšej mlčala). O chvíľu sme už uväzovali loď hneď vedľa Altega k mólu v osade Otepa.
Tento atol slúžil v minulosti ako vojenská a podporná základňa pre nukleárne skúšky na neďalekom atole Murruroa. Tu bol sústredený celý personál, zázemie, letisko, sklady, nemocnica… Dnes tu z pôvodného obrovského vojenského kontingentu funguje už len letisko (na naše počudovanie tu lietadlá ale lietali častejšie ako pri Papeete) a nemocnica (jedna lekárka a jeden zubár). Inak sa to tu všetko mení na ruiny. Pre zaujímavosť – toto letisko je jedno z 26 núdzových letísk pre americké raketoplány.
Na HAO sme zažili skutočne tropické horúčavy – vzduch stál a teploty sa šplhali k 35 v tieni. Formality, nákup zopár vecí, dotankovanie vody (čo bol problém, nemajú neobmedzený prísun pitnej vody) a už 22.07. sme vyrážali ďalej.
Jediné, čo nám spríjemnilo pobyt na HAO boli tréningy miestnych tanečníc (zvuková ukážka TU) a malá pláž, kde sme sa skoro každý deň šli ochladiť. Krásne koraly aj ryby to šnorchlovanie ešte viac spríjemňovali. Miestni nám ponúkali nejaké ulovené ryby, ale z obavy pred nákazou sme ich zdvorilo odmietli. V oblasti polynézie je totiž po nukleárnych testoch rozšírená choroba rýb ciguaterra. Spôsobuje ju mikroorganizmus a podľa vzhľadu ryby nie je možné poznať, či je nakazená alebo nie. Choroba sa potom u človeka prejavuje rôzne. Symptómy môžu trvať dni, týždne, ale aj roky. Medzi symptómy patria choroby kože, nevoľnosť, zvracanie a bolesti, ktoré po niekoľkých dňoch odznejú a vracajú sa v priebehu nasledujúcich rokov. Niekto sa vylieči bez problémov, inému ostanú celoživotné následky rôzneho rozsahu a bohužiaľ boli aj takí, čo to neprežili. Nás to našťastie obišlo. Z domorodcov v tejto oblasti však nie je snáď nikto, kto by sa aspoň raz s touto chorobou nestretol.
V posledný deň nášho pobytu na Hao mali tanečnice tréning rovno na móle, iba pár metrov od našich lodí. Nazbieral som ešte zopár kokosov na cestu a šiel ich očistiť. S Ondrom sme si časom vypracovali pomerne rýchly spôsob čistenia pomocou sekery. Ani som sa poriadne nepustil do čistenia prvého kokosu a dobehli dve miestne decká, tak odhadom 10 ročné a čosi mi vysvetľovali a gestikulovali. Francúzštinu neovládam, a tú ich miestnu hatlaninu už dupľom ale toľko som pochopil, že niečo nie je dobre. Že to nesmiem? Nie tu? Nie takto? Nechápal som a iba som bezradne krčil plecami, na čo jedno z detí vzalo kokos a ukazovalo, že mám ísť za ním. Došlo k neďalekej kope zvyškov očistených kokosov, medzi ktorými trčal taký hrubší roxor. Jeden cvičený pohyb, ktorým to malé žieňa nastoklo kokos na zašpičatený koniec, rutinné zapáčenie a takmer pol obalu kokosu bolo fuč. Prvý kokos bol očistený skôr, ako som stihol od údivu (a hanby) vydýchnuť. Druhé dievčatko mi podávalo môj ďalší kokos s úplne zrozumiteľným gestom „teraz ty!“
No čo vám budem hovoriť… natrápil som sa, decká sa nasmiali, ale tretí kokos mi už šiel pomerne rýchlo. Po necelých piatich minútach som hrdo odchádzal s piatimi očistenými kokosmi a zároveň hlboko pokorený.
— pokračovanie nabudúce.

tance na Rikitea

chlebovník

spoločná fotka s posádkou Altega na Hao

život pod hladinou

hudobníci z Hao, doprevádzajúci tanečnice

a ešte jedna koralova romantika z Hao