Založ si blog

Plavba za Slnkom – diel IX. (Fr. Polynézia naposledy)

HuahineHuahine je krásne miesto s mnohými romantickými zátokami, plážami a dosiaľ nie veľmi zničené turizmom, kde miestni žijú v pokoji pod kokosovými palmami a v zátiší vanilkových plantáží. Preplavba z Moorei bola opäť blesková, trvalo to jeden deň. 11.8. sme zakotvili pri Fare Village. Miesto bolo krásne, pokojné, do centra kúsok, aj priestoru na kotvenie bolo dosť. Do večera sa však pri nás naskladalo niekoľko charterových katamaranov. S Ondrom sme s rastúcou obavou sledovali, že ich bolo priveľa na príliš malom mieste. To je typický problém bohatších turistov – požičajú si loď, a po polhodinovej inštruktáži už sú majstri. Nehovoriac o tom, že posádky katamaranov boli takmer výlučne taliani. No a tí si samozrejme robili klasický piknik po taliansky – teda hlučne a dlho do noci. Nevyspal sa asi nikto z nás.

12.08. sa niesol v znamení odchodu Daubyho z lode. Predchádzal tomu menší výbuch emócií a výmena názorov medzi Ondrom a Daubym deň predtým. Na druhý deň sa Dauby ospravedlnil (všetka česť, to robí málokto!) a s Ondrom si férovo vydebatovali situáciu. Atmosféra a vzťahy ale aj tak už mali trhlinu a Dauby pravdepodobne sám vytušil, že to už lepšie nebude a, ako sám povedal, cez noc prehodnotil a zvážil svoju situáciu a všetko okolo toho a dospel k rozhodnutiu pokračovať vo svojich cestách zase klasicky – letecky a stopom. Pýtal sa aj na môj názor, ako to vidím ja. Osobne som nemal nič proti nemu. Nikto ho z lode nevyháňal a ja už dupľom nie. Svojím spôsobom som bol na Maui tiež len hosť/pasažier, Daubyho prítomnosť mi nijako zvlášť nevadila, ale ani som po nej zase ktovieako netúžil. V duchu som si bleskovo zrátal plusy a mínusy ohľadom Daubyho a došiel k záveru, že som na neutrále. Dauby je fajn chlapík, síce nie veľmi prakticky užitočný, čo je práve na lodi dosť mínus, ale zato dobrý spoločník a úžasná studnica vedomostí a zážitkov z jeho ciest. Ako som písal v jednom z predošlých dielov, ako učiteľ zemepisu je dokonalý. Keď si spomeniem na svoju učiteľku zemepisu, naozaj závidím jeho žiakom.

12-teho si kúpil letenku a vrátil sa do Papeete odkiaľ si už riešil cestu zase po svojom. Atmosféra na lodi sa trošíčku uvoľnila, najmä kvôli tomu, že štyria ľudia na Ondrovej pomerne malej Maui sú na dlhšie obdobia fakt priveľa. Stav mínus jeden človek po niekoľkých mesiacoch bolo riadne cítiť.

Dauby už bol na ceste na letisko, Ondra s Karolínou tiež na brehu a ja som bol sám na lodi, keď tu ktosi zaklopal na trup a ozvalo sa “je tady někdo?” Fúha, čeština… Petr B, pôvodom čech, žijúci roky v Nemecku tam akurát kotvil s o svojim katamaránom a na palube mal dcéru so synom. “Viděl jsem českou vlajku, tak jsem se musel zastavit”. Prehodili sme pár slov a dohodli, že sa prídeme k nemu na návštevu. Čo sme neskôr všetci traja aj splnili a bol to vcelku príjemný večer. S ním sa dalo v pohode pokecať po česky, ale jeho dospievajúce ratolesti vedeli len po nemecky alebo dosť biedne po anglicky.

Pri Fare Village nebolo veľmi čo obzerať, aspoň nie tam, kde sme kotvili. A taliani boli fakt otrasní. 13-teho sme teda radšej zdvihli kotvu a vypadli preč. Večer sme už spúšťali kotvu v iba pár kilometrov vzdialenej zátoke Baie Haapu. Krásne, tiché miesto. Opatrnosti ale nikdy nie je dosť, o tom sme sa presvedčili pri pomalom dojazde na kotvisko. Pri hľadaní miesta na kotvenie sa stále sleduje hĺbka. Dno nesmie byť veľmi hlboko, nestačila by reťaz na dobrý uhol kotvenia, ale ani príliš plytko. Nízky stav pri odlive s väčšími vlnami by mohli poškodit kýl lode o dno. Ideálna hĺbka je od 3 do 10 metrov. Taktiež príliš skalnaté dno alebo čisto koralové nie je dobré. Kotva by sa buď nechytila vôbec, alebo by sa zasekla spôsobom, že by nešla vytiahnuť. Ten druhý prípad je bežnejší, než sa zdá a na dne morí a oceánov už takto skončilo nespočet kotiev.

Sledoval som hĺbkomer a smeroval pomaly na miesto, ktoré sa nám zdalo vhodné. 16m, 15, 14, 15, 14, 13 a zrazu 5, 4, 3… Zareval som na Ondru, on hodil spiatočku na plný plyn… krrrchhhh… neskoro. Už sme drhli dno kýlom lode. Vycúvali sme, o chvíľku sme našli dobré miesto, zakotvili a ja som okamžite skočil do vody zistiť rozsah škôd. Maui je oceľová a pevná a dno zálivu bolo na tomto mieste našťastie mäkké a bahnité. Tentokrát sa to obišlo len s nepatrnými škrabancami náteru, ale kľudu na duši to nepridalo. Cítil som sa hlúpo, bola to (aspoň ja som to tak videl) najmä moja vina… Spustili sme banán na vodu a zamierili na breh, že sa trochu prejdeme po okolí. Dno tu bolo zvláštne. Najprv hĺbka zhruba 20 metrov, ktorá sa ako mávnutím čarovného prútika stratí a dno je zrazu doslova na dosah ruky z hladiny a stúpa pozvoľne niekoľko desiatok metrov až k brehu. Za odlivu sa dokonca väčšia časť tejto plytčiny odkryje a prechádzku lepkavým a hlbokým bahnom nedoporučujem. Vlastná skúsenosť. Okrem ďalších divo rastúcich banánov sme tu nenarazili na nič extra zaujímav a tak sme sa 15.08. zase presunuli, tentokrát k ostrovu Ile Taoru, Raiatea.

RaiateaHneď pri vstupe za útes sú dva menšie ostrovčeky, každý má rozlohu len pár árov. Pri jednom sme zakotvili. Bol však súkromný, na ten sa vyjsť nedalo. Tabule tam upozorňujú, že vtup nie je dovolený a kto by sa predsa odvážil, riskuje záhryz nejakým strážnym hafanom. Druhý z ostrovčekov je podstatne prívetivejší. Miestni tam chodia piknikovať, je to upravené, s toaletami, sprchami a plážičkou. Akurát prístup k nemu je mierne obmedzený. Je obkolesený plytkým útesom zo všetkých strán a koralové hlavy sú v jeho bezprostrednej blízkosti rozsiate s hustotou mínového poľa. Jediný hlbšie vysekaný vstup vedie priamo k tej plážičke. Náš skladací čln má však ponor len asi 20cm, tak sme mohli ísť viacmenej krížom cez to mínové pole koralových hláv. Aj tak sme nejakú tú hlavu trafili a odniesli si šrám. Za odmenu sme si potom odniesli niekoľko kokosových orechov.

Bol práve odliv a jedna časť útesu bola úplne obnažená a tvorila akýsi val, široký niekoľko metrov a dlhý niekoľko stovák metrov. Tušil som, že by som tam mohol spraviť pekné zábery, tak som sa tam vybral. So zrkadlovkou na krku som sa tam predieral zradnou koralovo-piesčitou plytčinou, ktorá mala od 10cm hĺbky do metra a pol, pričom neustály pohyb vody a vlnenie takmer znemožňovalo si byť istý, kam presne šlapem. Bol to riadny adrenalín a to, čo som vtedy tušil, dnes viem naisto: aj nerozumný risk drahého foťáku. Stačil jediný neopatrný pohyb, pošmyknutie – a slaná voda by ho nenávratne zničila. Napriek tomu sa risk vyplatil a niekoľko slušných záberov sa mi podarilo. Cesta späť bola už trochu menej riskantná, lebo som si vyhliadol lepšie miesto na prebrodenie z útesu späť na ostrovček.

Majitelia súkromného ostrovčeka, pri ktorom sme kotvili, nás zrejme nemali v láske, pretože v kuse niečo pálili a vietor ako na potvoru fúkal priamo na nás. Preto hneď na druhý deň sme radšej prekotvili k Uturaerae. Scenár “všedných dní” pokračoval nezmeneným tempom, relax, šnorchlovanie, veget. Práve u Uturaerae sme aj na pomerne čisto piesčitom dne dokázali zaseknúť kotvu do nejakého koralu a poriadne sa zapotili pri jej vyťahovaní. Bodaj by nie, keď bola na nej napichnutá asi 50 kilová obluda. Mali sme šťastie, že sa utrhla pri dvíhaní kotvy. Inak by sme zrejme museli zavolať niekoho s potápačským náradím, aby sa do tej hĺbky ponoril a kotvu ručne vyslobodil.

Bora Bora18-teho presun na mooring Baie Hurepiti, ostrov Tahaa. Takto sme vlastne pendlovali z jedného miesta na druhé, vychutnávali exotiku a rajský kľud. 19.08. sme sa vydali smer Bora Bora. Tento ostrovný raj je dosť známy a medializovaný ako najkrajšie letovisko, najluxusnejšie a čo ja viem, aké naj- ešte. Trávia tu dovolenky kdejakí prominenti, hviezdy a hviezdičky… Bol som plný očakávaní, ako to bude vyzerať.

K lagúne sme sa blížili dosť veľkým oblúkom, možno až priveľkým, ale útes okolo ostrova je členitý a siaha pomerne ďaleko. Je preto lepšie plávať niekoľko stovák metrov od neho, než do neho naraziť. A napokon, vietor je zadarmo, takže takáto obchádzka okrem pár minút navyše nič nestojí. Do lagúny sme vplávali cez jediný možný vstup u Vaitape. Peter s jeho katamaránom nás čakal u ostrovčeka Matira, čo je cez južný výbežok ostrova od Vaitape kúsok. Bohužiaľ priamo sa tadiaľ plaviť nedá, aspoň nie s našim ponorom. A tak sme sa museli pustiť oboplávať ostrov. Plavebná dráha je pomerne dobre vyznačená ako na mapách tak aj v realite, ale hĺbka kolíše od bezproblémových 30m až po veľmi nepríjemné 2-3 metre. Lenže v žiadnej mape nie je zaznačené, kedy je tých 2-3 metrov. Keď je príliv, keď je odliv alebo je to priemer? V čase odlivu to teda môže znamenať podstatne menej – a pri neopatrnosti aj uviaznutie. Plavili sme sa preto pomaly, jedno oko na hĺbkomere, druhé v mape, tretie doslova prevŕtavalo vodu tesne pred nami , štvrté sledovalo plavebné značky, piate okolité lode…

K Petrovi sme to mali ešte riadny kus a začalo sa stmievať. Zakotvili sme preto pri rezorte St. Regis, na hĺbke asi 4 metre. Hĺbka dna sa podľa máp v týchto miestach lagúny menila nepredvídateľne a v tej tme nemalo cenu riskovať. Mohli sme ľahko narobiť vačšie škody, ako v Baie Haapu. St. Regis bol napokon celkom pekný rezort, určite to poznáte, sú to tie bungalovy na koloch so slamenou strechou, tak časté na pohľadniciach a fotkách z tejto oblasti. Kotvili sme na dohľad ich zazobaných hostí. Piesčité dno v hĺbke necelých 4 m v noci krásne svetielkovalo, neďaleko vysvietené romantické chatky na koloch… Božský kľud. S tým výhľadom na rezort sme mali fakticky tú istú (ak nie lepšiu!) romantiku ako oni, akurát za zlomok ich nákladov.

Hneď ráno sme zdvihli kotvu a pokračovali k finálnemu kotvisku u južného výbežku Motu Piti Aau. Nezaobišlo sa to bez malej improvizácie. Ako som spomínal vyššie, dno tu je dosť zradné, koralové hlavy znenazdajky vystupujú z dna do nepríjemnej výšky a naraziť na ne by znamenalo veľa nepríjemností. Preplietali sme sa pomaly pomedzi ne, ja som stál vpredu na zábradlí a ukazoval som smer. Po určitom čase som zistil, že sme v slepej uličke. Študovali sme hĺbkomer, mapu, vyliezol som do polovice sťažňa aby som mal lepší rozhľad kadiaľ pokračovat – bezvýsledne. Dno bolo príliš blízko, na hĺbkomer sa teda spoľahnúť nedalo a z lode nebolo možné cez hladinu rozpoznať, či sa plaviť ďalej dá alebo nie. Skočil som preto do vody s okuliarmi a šnorchlom, chytil sa lana čo viselo spredu a sledoval dno, ako ďaleko je od kýlu. Pokračovali sme slimačím tempom podľa toho ako som ukazoval, ale nakoniec sme sa odtiaľ dostali.

U Piti Aau sme sa zvítali s Petrom. Zotrvali sme tam pár dní. Piesok na dne bol ešte svetlejší a v noci svietil všade navôkol. Neďaleko žiarivá pláž, z druhej strany krásna silueta hory… Takto to vyzeralo úchvatne, ale pri šnorchlovaní práve na tomto mieste nebolo o čo stáť – celá tá krásna beloba bola vlastne podmorská piesočná pustina. S Petrom a jeho deťmi sme sa teda vybrali na šnorchel-výjazd za cíp ostrovčeka. Koralový labyrint dával tušiť krásny zážitok – a veruže bol!

Panorama v Polynezii

O pár dní sme prekotvili k Baie de Povai, potom k nejakému opustenému rezortu. S banánom sme si doveslovali na breh, Ondra chcel ísť niečo kúpiť a my s Karolínou sme sa vyvalili na chvíľu na pláž. Pláž takmer ľudoprázdna, voda teplučká, slniečko pripekalo, pohoda. Čas príjemných radovánok a relaxu plynul, koniec mesiaca sa blížil, bolo treba dokúpiť nejaké maličkosti, nabrať vodu…

28.08. znamenal presun k Vaitape Centrum, kotvili sme neďaleko centra za takým ohybom a nepríjemne blízko brehu, ale voda bola pokojná, kotva držala… Na superluxusný rezort boli primerane superluxusné ceny všetkého. A samozrejme, perly ponúkali pomaly aj v potravinách. Čo sa týka konkrétne perál, jednoznačne prevládali tmavé kovové odtiene. Mali aj fakt lacné, na tenkej retiazke alebo koženom remienku začínali ceny na miestnom trhu od zhruba $10. Za túto cenu však boli perly na spodnom rebríčku kvality a všetkých možných tvarov, len nie krásnej guľky. Cena pôvabného a kvalitného šperku začínala od zhruba 100 dolárov.

 

Za zmienku stojí návšteva bohoslužby v miestnom kostole. Atmosféra uvoľnená, miešalo sa kresťanstvo s miestnymi tradíciami a prvkami, deti pobehovali po kostole, ženy v krásnych šatách s neodmysliteľným kvetom vo vlasoch, ľudia vchádzali a vychádzali… Na naše úzkoprsé ponímanie bohoslužby, kde nikto ani nemukne, rovno zabudnite. Až sa mi odtiaľ nechcelo. Pripadal som si však ako votrelec.

Ondra vybavil výstupné formality na miestnej policajnej stanici, ešte na chvíľu sme využili zvyšný kredit na wifi, odmailovali pár pozdravov, fotiek a bolo načase ísť. Akonáhle sme vyplávali zo zátoky, zistili sme, že vietor je… žiadny. A tak sme sa po chvíli otočili späť. Do centra alebo hlbšie sme však už nešli, aby nás nevideli oficieri. Mali sme už totiž všetky odbavovacie formality za sebou, pečiatky v pasoch… Oficiálne sme tam už nemali čo robiť. Skryli sme sa do zátoky Vainamu za taký malý ostrovček hneď pri vstupe do lagúny. Voda nehybná, nebo bezmračné… Vytiahol som si na palubu spacák a vankúš a díval sa na hviezdy. Bola to jedna z najkrajších nocí, čo som zažil na plavbe. Mesiac bol za ostrovom, takže veľmi nerušil, hviezdy boli prekrásne a kontrastné, sem-tam preletel nejaký meteor, jeden bol obzvlášť jasný a dlhý. Ani neviem, kedy som zaspal.

Predposledný augustový deň sme definitívne opustili vody francúzskej polynézie. Začala sa obvyklá rutina vácht a spánku. Smerovali sme na Suwarrow, jeden z atolov Cookových ostrovov.

====

 

Huahine

Niekde v polynézii…

 

Huahine

Jeden z malých ostrovčekov vnútri lagúny na Huahine

Raiatea

Útes u Raiatea

 

Podmorský svet

Útesová flóra

Raiatea

Výletný ostrovček u Raiatea

 

západ slnka z Bora Bora

Západ Slnka pri Bora Bora

 

Bora Bora

Na Bora Bora nežijú len turisti… 🙂

 

Podmorský svet

Podmorská fauna u Bora Bora

 

Podmorský svet Bora Bora

Podmorská fauna u Bora Bora

 

Bora Bora

Krajniak – Ako (ne)vyriešiť rómsky problém za 2 roky

04.03.2017

Dobrý deň pán Krajniak. Bohužiaľ Váš návrh sa dá charakterizovať presne tým, čo ste sami spomenuli: Myslel to dobre, zlyhala realizácia. Celý Váš návrh vychádza z úplného nepochopenia viac »

Satanské 666 v čiarových kódoch

26.02.2017

Celý náš svet je zamorený negatívnymi energiami a akoby toho nebolo dosť, ešte sa sami navzájom manipulujeme v mene Satana. Dokonca sme zašli tak ďaleko, že sme si satanské 666 zakódovali viac »

Vianočné zamyslenie nad pomocou “potrebným”.

19.12.2016

S blížiacimi sa sviatkami čoraz viac v médiách vidieť a počuť výzvy či prosby na pomoc ľuďom v núdzi. A nielen ľuďom, ale aj zvieratám. Tie ale teraz nechám bokom, to by bolo na samostatný viac »

Charlie Gard

Smrteľne chorého britského chlapčeka prevezú do hospicu, rozhodol sudca

27.07.2017 21:15

Sudca o presune nevyliečiteľne chorého Charlieho rozhodol po tom, čo sa rodičia a nemocnica nedohodli, kde a ako 11-mesačné dieťa strávi svoje posledné dni.

cesta, r2, kamene

Padajúce kamene vystrašili aj vodičov na R2 pri Zvolene

27.07.2017 20:00

Komplikácií v doprave sa po vodičoch jazdiacich pod Strečnom dočkali aj šoféri na rýchlostnej ceste R2 pri Zvolene, ktorej časť úseku je neprejazdná.

Vladimir Putin, Krym, Rusko, Ukrajina,

Putin: Rusko je zdržanlivé voči USA, ale trpezlivosť má svoje medze

27.07.2017 19:12

Rusko reaguje na akcie USA zdržanlivo, ale v určitej chvíli už nebude možné hrubé konanie ďalej trpieť. Uviedol ruský prezident Putin ohľadom možnej reakcie na sankcie USA.

MV SR: Vládny Airbus A319

Zraneného mladíka privezie domov z Grécka vládny špeciál

27.07.2017 19:00

Prvý pobyt Michala pri mori v Grécku sa neskončil šťastne. Po operácii leží tri týždne v nemocnici a dýchajú za neho prístroje. Minister vnútra Kaliňák ponúkol na prevoz špeciál.

magy

osobný blog o cestovaní a živote

Štatistiky blogu

Počet článkov: 38
Celková čítanosť: 91810x
Priemerná čítanosť článkov: 2416x

Autor blogu

Kategórie