Založ si blog

Cestami a necestami po Iráne (úvod).

Azadi TowerLen nedávno som absolvoval dávno plánovanú návštevu Iránu. Táto krajina ma lákala už veľmi dlho a to z viacerých dôvodov. Najmä kvôli tomu, že v sebe spája veľa protikladov už na prvý pohľad (a po návšteve to bolo ešte silnejšie). Blízka poloha, exotická krajina kvôli silnému islámskemu režimu, ale zároveň pod očividným európskym vplyvom. A tiež to, že napriek izolacionizmu, ktorý presadzuje miestna vládna elita, je stále ľahko prístupná pre individuálnu turistiku a podľa popisu tých, čo tam boli (nezávisle na sebe), naozaj bezpečná. Rozhodne nie sú turistom nanútené žiadne organizované a predražené šaškárne ako v prípade Severnej Kórey. Ideálna destinácia pre low-cost batôžkárov aj serióznych cestovateľov. Benzín €0.21 za liter, noc v hosteli alebo lacnejšom hoteli od 10-25 eur pre dvoch aj s raňajkami, lacné ovocie, zelenina a potraviny prakticky všade na každom rohu. Vstupy k pamiatkam a rôzne ďalšie poplatky sú často až smiešne nízke. Možnost spať v stane takmer neobmedzená, ak si dáte pozor, kde ho rozložíte. Dobré a lacné autobusové spoje, vlaky, dokonca aj taxíky.
A čo sa týka jednej z najhlavnejších vecí pre turistu – bezpečnosť? Tak tu sa môže skryť ktorákoľvek “vyspelá” európska krajina! A to vravím bez nadsázky.
Jednotlivé dni, príbehy a časové úseky budem rozpisovať v ďalších dieloch podrobne, tu len zhrniem celkový dojem a uvediem niektoré čísla.

S kamarátkou Asar, s ktorou som tento výlet absolvoval, sme prileteli do Teheránu 1.7.1396 skoro ráno, z Iránu odlietali 23.7.1396 tiež v skorých ranných hodinách. Teda prakticky 22 dní. Áno, ten letopočet je správne. Je totiž perzský. Po našom: 23.sept.-15.okt.2017.
Autom sme za 18 dní najazdili 7155km, spálili 587 litrov benzínu, spali v 7 hoteloch/hosteloch a zvyšok v stane alebo aute.
Moje letenky (Dublin-Istanbul-Teherán a nazad) ma stáli asi €400 (letenky z Prahy si ona platila sama), celkové náklady za výlet sa najmä vďaka požičanému autu vyšplhali na asi 1100 Eur. Lenže bez auta by sme toho videli nepomerne menej. Strava a ostatné drobnosti (vstupné na rôzne miesta, mýtné na auto atď) tvorili veľmi malú časť nákladov, v prepočte asi 150-200 eur.

Tu sa na chvíľu zastavím najmä pre tých, čo radi rýpu. Aby bolo od začiatku jasné – Asar je len kamarátka. Ja som na tento výlet potreboval k sebe niekoho, komu dôverujem, koho nezabijem a kto nezabije mňa (vysvetlené neskôr že prečo) a bol som za to ochotný zaplatiť. Zároveň som týmto splácal nezištnú pomoc v minulosti poskytnutú mne. Asar je skvelá a nádherná osoba a mať možnosť stráviť po jej boku tri týždne taktiež stojí za tie peniaze.

Ale vráťme sa k Iránu. Celkový dojem z krajiny a ľudí (a aj vďaka úžasným zážitkom čo sme zažili) je strašne silný a je nemožné to opísať stručne. Krajina vďaka svojej rozlohe, umiestneniu a geomorfologickej rozmanitosti je jednoducho úchvatná. Často nám to až vyrazilo dych, keď sme s autom vyšli spoza kopca a pred nami sa otvorila scenéria doslova ako z rozprávky, alebo maľby. Prípadne z výstavnej fotografie.

Irán je krajina, kde sa na jednom mieste môžete zalknúť pieskom a dusným suchom a už o pár desiatok kilometrov rozmočiť v neustávajúcom mrholení a daždi. Ísť stovky kilometrov po rovine a nevideť konca a rovnako sa driapať po kopcoch celé dni a nemať možnosť si sadnúť na rovnú plochu veľkosti zrezaného pňa stromu. Byť na miestach, kde nie je živej duše na kilometre ďaleko, a rovnako sa stratiť v dave a prepadnúť davovej psychóze.
Dýchať čerstvý teplý morský vzduch Kaspického mora alebo sa ísť zadusiť teheránskym smradom a smogom.
Krajina veľkých extrémov, kontroverzií a úžasností.
Ako som písal vyššie, v Iráne sa píše rok 1396 (u nás 2017) a mnohokrát, naozaj mnohokrát to stredovek pripomínalo. Hlinené domy, slama trčala zhora, zboku, okná a dvere len tak ledabolo nasadené, často som mal dojem, že držia len silou vlastnej vôle. A to nielen mimo miest, ale takto bola hlinou a slamou ohodená aj budova vedľa modernej benzínky kde boli sklady, toalety a nejaké iné drobnosti. Vonkajšia fasáda mnohých domov a ulíc bola impozantne primitívna, ale akonáhle ste prekročili prah, ako keby ste absolvovali cestu časopriestorom – koberce, moderná výbava, nezriedka aj klimatizácia, prítulný a pohodlný luxus. Na strane druhej bolo niekde už zvonku vidieť prepychové paláce, niekde pôvabné, ale často to boli žiarivé príklady nevkusu a mixu všetkých možných architektonických štýlov. No posúďte sami – krikľavo ružová(!) strecha, hnedé kamenné schody a mramorová dlažba, modré rámy okien, mramorový oblúk nad síce jednoduchou, ale zato pozlátenou vstupnou bránou k domu a celé je to ohradené nízkym kovovým plotom natreným na bielo, hoci kúsok za tým je obvodový múr s ďalším, asi 4 metre vysokým kovovým plotom s ostrými hrotmi. A to všetko v kdesi v dedine pri ceste čo vedie už len do kopcov. Neveríte? Tu je dôkaz.

V Iráne sú ulice, kde je to samá autodielnička, jedna za druhou a tiahne sa to niekoľko kilometrov. A nekúpite tu jediný kebab. Ako prežívajú takto nakope? To musí byť šialene neefektívne, mať dielničku medzi tisíckami úplne rovnakých alebo podobných.
Podobne sme v Teheráne natrafili na ulicu, kde kúpite IBA veci do kopírok, tlačiarní, samotné kopírky, tlačiarne a iné súvisiace veci. Tam ale nekúpite už nič iné. Na bazároch do dáva zmysel. Človek ak chce nohavice, nemusí behať krížom-krážom po celom bazáre a hľadat jediný zastrčený stánok. Ak nohavice nenájde v určitej uličke alebo časti bazáru, kde majú iba tento druh sortimentu, v inej časti bazáru ich už nenájde vôbec. Ale v prípade rozľahlých celých mestských štvrtí je takéto delenie obchodov kontraproduktívne.

Káva a čaj. Často sme nemohli dlho nájsť žiadnu ulicu, keď sme si chceli sadnúť do nejakej miestnej kaviarničky, reštaurácie, jedálne, dať si felafel, kebab, niečo poriadne na jedenie, alebo len tak kávu. A potom, keď už sme to nepotrebovali, zrazu jedna miestna jedálnička/kebabáreň vedľa druhej. Na zlosť. Zato varné konvice (či skôr bojlery) na vodu na čaj sú všade. Všade. Peršania majú čajovú kultúru.
Asar, zvyknutá z dlhodobého pobytu v Turecku na kaviarničky na každom rohu (a typickú tureckú kaviarničkovú kultúru), bola z toho prekvapená. Aj preto, že turci a iránci majú k sebe inak dosť blízko. Zjavne ale nie v tomto. A ani som sa jej nedivil, aj mne chýbalo niekde si sadnúť, dať niečo pod zub či kávu. To sme museli vždy dlho chodiť, prácne hľadať, až nás často nakoniec prešla chuť. A keď sme už nejakú kávu dostali, len málokedy to bolo naozaj to, čo sme si objednali.

Ľudia. Úžasní, priateľskí, milí, ochotní pomôcť a doslova sa rozdať kedykoľvek a odtrhnúť si od vlastných úst, len aby vám mohli pomôcť, či pohostiť. Bolo to kúzelné a nezriedka až zahanbujúce, ale občas to bolo až obťažujúce, ale o tom neskôr. Každopádne, my Slováci (a Česi jakbysmet) sa môžeme hanbiť. A to doslova. A vôbec ma netrápi, ak mi tu niekto za toto vynadá, že tu píšem o vlastných takto negatívne. Zažili ste Peršanov? Nie? Tak tam prosím najprv choďte, zažite ich pohostinnosť, prístup, správanie a postoje na vlastnej koži a potom pochopíte, že som ešte veľmi zhovievavý. Tí ľudia sú jednoducho neskutoční. Ono sa to ťažko opisuje stručne, ale postupne ako budem opisovať situácie, ktoré sme zažili a ako sa k nám správali (a aj k sebe navzájom), pochopíte pointu. Jeden príklad za všetky – nikde inde ako v Iráne sa nám nestalo, že by nám po troch-štyroch zdvorilostných vetách dával na seba telefónne číslo cudzí človek so slovami “Vitajte v Iráne a ak budete mať akýkoľvek problém, určite mi zavolajte”. A aj keď v Iráne funguje tarof – akási forma tradičnej zdvorilosti s formálnym vyjadrením ponuky, u ktorej sa zároveň automaticky očakáva odmietnutie – toto nebola “tarof” ponuka, lebo tí ľudia to mysleli vážne a po pár dňoch sme od rôznych ľudí (vrátane policajta!) mali hneď niekoľko telefónnych čísiel. Či by nám naozaj potom pomohli a do akej miery, je otázne, ale veľmi pochybujem, že by nám povedali, že na nás zrazu nemajú čas.
Viac o tarof sa dočítate TU (v angličtine).

Doprava. Napriek tomu, že Irán je označovaný ako krajina tretieho sveta (rozvojová), cesty a doprava je v ďaleko lepšom stave, ako som kedy videl na Slovensku, Čechách či nezriedka aj tu v Írsku. A stále nepomerne lacnejšia. Mýtné pre auto na diaľniciach stálo rôzne, od 5.000 do 50.000 Rialov. V prepočte teda medzi €0.1-1.10
Jeden lístok na metro v Teheráne stojí 7 tis Rialov (cca €0.15)!
Autobusmi, vlakmi ani vnutroštátnymi letmi sme necestovali, takže tu nemôžem objektívne popísať žiadne skúsenosti ani podať podrobné informácie. Ale čo som čítal po iných blogoch a cestopisoch, tak je to v pohode a lacné.
Doprava v Teheráne a ostatných väčších mestách je na naše pomery a zvyky veľmi chaotická, neprehľadná a šoférovať požičané auto je bez nadsázky prudko adrenalínový zážitok. Kto si na to netrúfa, tomu rozhodne šoférovať v Iráne nedoporučujem, tam musí mať človek fakt nervy z ocele a byť trochu drzý (ale stále ohľaduplný), inak si ani nebrnkne. Mimo miest je to ale úplná pohoda a klasika ako u nás. Len stále majte na pamäti, že Iránci nepoužívajú blinkre, svetlá zapínajú až na poslednú chvíľu po zotmení a nedodržujú obmedzenia rýchlosti, prednosti v jazde, pruhy, pravidlá predbiehania atď. Treba si dávať veľký pozor vždy. Aj v noci často chodia autá, motorky a nákladiaky absolútne bez svetiel (najmä tých zadných). Kto nemá za šera dobrý, ba až vynikajúci zrak, tomu rozhodne šoférovať v Iráne po zotmení neodporúčam. Ja som našťastie ľudská verzia sovy, svetlá protiidúcich áut v noci mi nevadia a rozpoznám aj neosvetlené auto. Miestni ľudia chodia bežne v tmavých veciach a s obľubou vstupujú do cesty úplne nečakane. Týchto “samovrahov” je možné zbadať nezriedka až na poslednú chvíľu!

Celkový dojem z Iránu môžem zhrnúť do jedinej krátkej vety: CHOĎTE TAM!!!

Nepočúvajte a nesledujte čo o Iráne píšu či hovoria oficiálne masmédiá! Tu sa totiž silne prejavuje pro-západný politický vplyv a oficiálny anti-amerikanizmus presadzovaný vládou Iránu. Realita je úúúplne inde. Nájdite si cestopisy a blogy cestovateľov, ktorí tam boli a videli krajinu na vlastné oči! Krajina je nádherná, úchvatná, rozmanitá. A bezpečná! (Pokiaľ samozrejme nepôjdete do vyložene rizikových oblastí k hraniciam s Pákistánom, Afgánistánom alebo Irakom) Nezažili sme jedinú vyložene negatívnu skúsenosť. Žiadna krádež, ani len snaha či úmysel okradnúť alebo natiahnuť turistu len preto lebo je turista a nevyzná sa. Práve naopak! Každý sa vám bude snažiť pomôcť, pozvať vás domov alebo hoci len na čaj.

Ľudia extrémne pohostinní a priateľskí a Peršania vás dostanú do kolien svojou pohostinnosťou, otvorenosťou, ochotou pomôcť a kedykoľvek otvoriť dvere svojho domova pre cudzinca, ktorého v živote nevideli a vôbec netušia, čo je zač. Urobili by ste to vy pre niekoho, kto Vás oslovil na ulici, lebo hľadá konkrétny obchod, hotel, pamiatku či len smer? Oni to spravia bez premýšľania a neriešia, čo ich to stojí (čas alebo námahu, alebo drobné výdavky). Aj keď vezmem do úvahy tarof, neraz sme sa presvedčili na vlastnej koži, že kvôli nám boli ochotní pustiť z rúk čo práve robili a išli s nami, pomohli nám, poslúžili. Nezištne, úprimne, so srdcom na dlani. V tomto sa my Slováci a Česi (a kopec iných národov) máme ešte veľa čo učiť a čo viem bezpečne už teraz, tak návšteva Iránu ma veľmi zmenila. Navždy.

Autor fotografií: Magy&Asar

Cestami a necestami po Iráne – 5. diel (Yazd, Ashura)

20.11.2017

Z prechádzky od Isfahánskych mostov sme sa do hostela vrátili pomerne neskoro. Ešte sme si na chvíľu sadli do toho nádvoria, zhovárali sa a vypisovali pohľadnice. Pri stole s nami sedel ešte viac »

Solárne cesty – čierna diera na peniaze.

15.11.2017

Kto sleduje problematiku alternatívnych zdrojov energií a hľadanie kdejakých spôsobov, ako využiť nevyužité to či ono, zrejme pred časom zaregistroval správu, že vo Francúzsku konečne(!) viac »

Cestami a necestami po Iráne – 4. diel (soľné jazero pri Araku, Isfahán)

13.11.2017

Výber miesta pre stan sa ukázal ako vynikajúca voľba. Povieval svieži vietor, ale steny nádrže tvorili prirodzenú ochranu proti vetru aj pohľadom a medzi nimi sme mali úplný kľud. Noc bola viac »

študenti, technici, inžinieri, automobilka

Autíčko z košického gymnázia pôjde na svetové finále školskej súťaže

25.11.2017 12:00

Už ako tínedžeri sa borili s problémami, ktoré riešia inžinieri na celom svete. Štyri stredoškolské tímy navrhli ovládaný model terénneho auta.

Zimbabwe mugabe

Zimbabwiansky najvyšší súd: Zásah armády bol v súlade s ústavou

25.11.2017 11:45

Armáda od začiatku odmietala, že by v krajine vykonala štátny prevrat.

(typo - nepouzivat v orise) euro, bankovky, mince, peniaze

Euro stúpa, povzbudzujú ho dobré vyhliadky eurozóny

25.11.2017 11:39

Európska spoločná mena v závere týždňa stúpla voči doláru na šesťtýždňové maximum.


Správa o dopravnej nehode - stiahnite si vo formáte  alebo .

Pri zrážke dvoch autobusov v Maďarsku zahynuli najmenej traja ľudia

25.11.2017 11:10

Najmenej tri ľudské životy si skoro ráno vyžiadala zrážka dvoch autobusov v meste Szolnoku v centrálnej časti Maďarska.

magy

osobný blog o cestovaní a živote

Štatistiky blogu

Počet článkov: 45
Celková čítanosť: 102531x
Priemerná čítanosť článkov: 2278x

Autor blogu

Kategórie