Založ si blog

Cestami a necestami po Iráne – 4. diel (soľné jazero pri Araku, Isfahán)


Výber miesta pre stan sa ukázal ako vynikajúca voľba. Povieval svieži vietor, ale steny nádrže tvorili prirodzenú ochranu proti vetru aj pohľadom a medzi nimi sme mali úplný kľud. Noc bola veľmi pokojná a tichá, vyspali sme sa naozaj dobre. Len môj spacák bol príliš tenký a v noci som trochu klepal kosu.

Nízke nočné teploty zrazili ortuť teplomera slušne nadol, ale ranné slnko ju zase rýchlo tlačilo nahor a mňa zobudilo to, že mi je po nočnej zime zrazu akosi horúco.
Spravili sme si bohaté raňajky, uvarili kávu, čaj, kŕmili kolóniu miestnych mravcov… Síce pri zaplavení nádrže vodou na závlahu im voda zaleje mravenisko, ale tak nech aspoň majú silu s tým bojovať, nie?
Toto bola presne tá pravá pohoda a relax, ktoré sme hľadali a potrebovali. Ani sa nám veľmi odtiaľ nechcelo, ale museli sme ísť ďalej.

Zbalili sme sa a vyrazili smer Arak. Ďalším bodom “programu” bolo soľné jazero pri Araku. Bolo vyschnuté a fotky na internete vyzerali zaujímavo. Trochu problém bol, že až priamo k nemu neviedla žiadna cesta na navigácii, a tak som musel kombinovať to, čo na navigácii bolo s tým, čo som videl a trochou intuície.
Po necelej polhodine hľadania sme nakoniec našli, čo sme chceli. Blízko okraju jazera bola dedinka Rahzan s hlinenými domami na slepom konci cesty, za ňou už len políčka a poľná cesta medzi nimi, vedúca kamsi do neznáma, ale smerom k jazeru. Aj tá po chvíli končila, ale step a pôda bola pevná a zjazdná, tak sme sa medzi nízkymi kríkmi a trávnatými trsmi opatrne predierali smerom k jazeru. Tráva a porast skončil a pred nami sa rozprestierala holá biela pláň, kam až oko dohliadlo.

Dno vyschnutého jazera bolo rovné ako doska a na povrchu bola krusta zaschnutého slaného bahna. Na niektorých miestach tvorili kryštále soli zaujímavé obrazce. Lenže pri brehu bolo viac bahna ako soli a ja som tušil, že tie soľné kryštalické obrazce budú omnoho zaujímavejšie trochu hlbšie. Pomaly som sa s autom rozbehol smerom k nekonečnej bielej pláni. Už po chvíli som na volante zacítil, že auto “pláve”, teda že dno je mäkké. Preto som prudko otočil volantom a chcel sa rýchlo vrátiť na pevnú pôdu. Bohužiaľ neskoro. Pod tenkou vrchnou škrupinkou suchého slaného blata bola pomerne náhle vrstva mazľavého bahna a auto v nej ostalo visieť. Stiahlo mi žalúdok, lebo som tušil, že som to (slušne povedané) pokašľal. Zanadával som, vystúpil z auta a obhliadol situáciu. Auto sa neponáralo, mäkká vrstva blata bola hrubá len niekoľko centimetrov, takže nešlo o žiadnu tragédiu. Ale nechcené komplikácie to boli tak či tak. Obišiel som pešo najbližšie okolie pred autom a dupal po povrchu aby som zistil, kde je ešte blato a kde už pevná pôda. Solídny povrch začínal už necelých 5 či 6 metrov pred autom. Stačilo sa na ňu dostať a sme vonku. Lenže aj keď Asar opatrne púšťala spojku a ja som vzadu tlačil auto zo všetkých síl, dosiahli sme len to, že sme pneumatikami frézovali blato na mieste a auto sa ponorilo ešte o kúsok hlbšie do blata. Žalúdok mi stislo ešte silnejšie, lebo to znamenalo, že bez cudzej pomoci sa odtiaľ nedostaneme.

Ostávala jediná nádej – ísť pre pomoc do Rahzanu. Asar ostala strážiť auto. Ja som pred odchodom spravil jeho detailné fotky, aby som názorným ukázaním vysvetlil, čo sa stalo a pešo sa vydal smerom k príbytkom. Pri jednom hneď z kraja som zastihol chlapíka, ako si tam kládol dlažbu pred domom. Gestikuláciou a najmä pomocou fotiek som sa snažil vysvetliť, že potrebujem pomôcť vytiahnuť auto z blata. Pochopil, celkom rýchlo. Predstavil sa ako Mahmad a najprv ma pozval k sebe domov a ponúkol mi malinovku a dal nejaký melón. Bolo riadne horúco a nebol dôvod odmietať. Avšak Mahmad sa nikam neponáhľal a zo zdvorilosti a radosti, že v týchto končinách vidí inú tvár ako miestnu, by zrejme so mnou pri malinovke len tak sedel ešte ďalšiu hodinu. Lenže v aute pod rozpáleným slnkom čakala Asar a ja som vedel, že aj v najlepšom prípade bude trvať minimálne hodinu, kým dostaneme auto z blata von.
Naznačil som mu, že veľmi pekne ďakujem, ale že tam v aute čaká moja žena. Asar je samozrejme len kamarátka, ale dohodli sme sa, že pre špecifické situácie v Iráne vzhľadom na islamský režim a zvyky bude jednoduchšie a bezpečnejšie, ak budeme vystupovať ako manželia. Za tým účelom som na ebay kúpil lacné “snubné” prstene. Nebolo to nevyhnutné, ale niekoľkokrát nám to podstatne zjednodušilo situáciu a všimol som si, že stačilo aby zazreli prsteň, a ich postoj či správanie sa razom zmenilo.
Mahmad to tiež pochopil a hneď ma viezol jeho autom niekam hlbšie do dediny. V miestnej dielni oslovil pracovníkov, ktorí tam na sústruhu vytvárali z kusa plechu hrnce. Zrejme jeho známi. Veľmi rýchlo všetci v dielni pustili všetko z rúk a prišli sa pozrieť na fotky zapadnutého auta v mojom mobile a samozrejme si obzrieť toho blba, čo im za dedinou vliezol s autom do bahna. Zjavne mali z toho srandu a čosi švitorili po perzsky, znelo to ako pobavenie s výčitkami zároveň. Rozumel som im aj bez znalosti perzštiny. Áno, som blbec, no čo už, príjemnú zábavu. Ale po krátkom pobavení vzali lopatu, naložili ma na malý nákladiak a vyrazili sme smerom k nášmu zapadnutému Samandu.

Prvý pokus o vyslobodenie neviedol nikam. Aj keď sme tlačili všetci ako odušu, auto sa zabáralo hlbšie. Bolo jasné, že musíme zvoliť inú metódu. Prinútili nás zamknúť auto, vziať zopár vecí a vrátiť sa do dediny.
Jeden z partie odviedol Asar k nemu domov, aby sa o ňu jeho mama a rodina postarala. Po pomerne čerstvej skúsenosti zmiznutia a strachu o ňu som ju veľmi nechcel nechávať medzi úplne cudzími ľuďmi, veď kde je problém ak bude tam pri nás? Ale Asar ma presvedčila, že bude všetko ok a ostávame v kontakte telefónom. Nato zmizla v útrobách budovy. My chlapi sme na nákladiak naložili brvná a dosky a vyrazili naspäť k autu. Osobne som bol presvedčený, že neďaleko stojaci traktor by to zvládol za 5 minút, stačilo auto za neho zaháknuť na dlhé lano a razom by bolo vonku, ale nehádal som sa. Oni sú tu doma, oni velia, ja som blbý turista, čo im len robí problémy, tak som mal najmenšie právo im do toho kecať.
Nákladiakom sme sa tentokrát až k zapadnutému Samandu nedostali, tak sme museli tie ťažké dosky vynosiť. Pod tým páliacim slnkom to aspoň pre mňa bola riadna drina. S lopatou sme odhádzali kúsok blata, najprv zdvihákom nadvihli podvozok a podložili dosky. Pri prvom pokuse o posun vpred kolesá na doskách preklzovali, lebo boli celé od blata. Ihneď po prvom pokuse sa jedno zošmyklo späť do blata. Druhý pokus začal rovnako, skočil ešte horšie. Iránci sú ochotní, ale dosky kládli nakrivo a kým jedno koleso na jednej doske držalo, druhé se zošmyklo do blata. Pomáhal som ako sa dalo, ale oni si to robili po svojom a čas sa naťahoval. Aspoň som sa telefónom uistil, ze Asar je v poriadku. Napokon chlapíci problém pochopili a dosky dávali konečne správne. Auto sa pomaly posúvalo vpred. Niekoľkokrát sme museli dosky poprekladať zozadu dopredu, až asi po 20 minútach opatrného posúvania auta po centimetroch už bolo dno pevnejšie. Mahmad vtedy auto na poslednej doske trochu rozbehol a auto vyviezol až k okraju jazera, kde bola tráva a pevná pôda. My ostatní sme pozbierali zablatené dosky, lopatu a ostatné náradie, odniesli ich nazad k nákladiaku a víťazoslávne sa aj so zachráneným Samandom vrátili k domu, kde čakala Asar. Tú som už medzitým opäť telefónom informoval o našom úspechu. Na oplátku mi povedala, že tiež nezaháľala a naučila sa nové perzské slovíčka. Postaršia domáca pani, ktorá dostala Asar na starosť po anglicky nevedela ani fň, ale dohovoriť sa dá vždy nejako. Stačí ukázať na seba, povedať svoje meno a potom ukázať na niečo a pridať spýtavý pohľad alebo gesto. A slovíčka rôznych vecí sa už len tak sypú…

Miestni nám samozrejme nedovolili hneď odísť, pozvali ma dnu a pohostili. Čaj, šťava, ovocie… taká menšia oslava. Vďačne som to prijal, pre mňa to bolo naozaj vyčerpávajúce a iránske slnko saje z ľudí vodu ako húf somálcov z cisterny. Už dlho pracujem ako “kancelárska krysa”, od fyzickej aktivity som si pomerne odvykol, a navyše tie teploty tomu nijako nepomohli. Keď sme rozhodovali, ako sa im odmeníme, Asar sa zmienila, že im už nejakú záložku a pohľadnicu dala. Skočil som do auta a doniesol nejaké drobnosti aj ja. Kľúčenku z Írska, malú suvenírovú snehovú guľu s írskou ovečkou a čokolády Kofila pre deti. Tých som mal dosť v plastovom lunch-boxe, takže boli celé, nepolámané, neroztopené.
Domáci zrazu doniesli igelit a začali prestierať na jedlo. Toho som sa trochu obával, pretože pre mňa to v tej chvíli predstavovalo trochu problém. Miestni nie sú práve vegetariáni a ja mäso, pokiaľ nemusím, prakticky nejem. Ak vôbec, tak zväčša len seafood alebo maximálne kuracie. Navyše už som zistil, že bežne používajú ostrejšie korenia, ktoré ja nemôžem. No a napokon, z toho stresu zo zapadnutého auta, námahy a vyčerpania z ťahania, slnka a teplôt by som do seba nevedel nič dostať. Alebo by to veľmi rýchlo zo mňa vybehlo von tou istou cestou, ako sa to tam dostalo. A takejto trápnej a nepríjemnej situácii som sa chcel rozhodne vyhnúť.
Ako im vysvetliť, že ja jesť nemôžem? Uhrali sme to na to, že mám nejaký problém so žalúdkom. Ako-tak sa s tým zmierili a ostal som tam sedieť na koberci len ako rekvizita. Pil som šťavu, usmieval sa a spravil pár fotiek. Asi som naozaj nevyzeral sviežo, lebo domáci mali o mňa starosť a dokonca mi ponúkli, či si nechcem zdriemnuť v izbe, ale to som odmietol. Až taký unavený ani chorý som nebol a znamenalo by to ďalšie hodiny zotrvania. Za toto vehementné odmietanie sa na jednej strane trochu hanbím, pretože nám pomohli doslova zo sr*čiek, ale na strane druhej aj vďaka za pomoc a zdvorilosť má svoje hranice. Iránci sú úžasní, fakt by sa pre druhého rozdali, ale na náš vkus zachádzajú priďaleko a nie je to vždy príjemné. Je nutné byť asertívny a vedieť, kedy ich naliehaniu a pohostinnosti povedať nie.
Až podstatne neskôr som pochopil, že veľká časť pohostinnosti Iráncov je iba predstieraná v rámci tzv. Tarof.
Tarof (alebo taarof) je iránska forma zdvorilosti v každodennej komunikácii, ktorá zdôrazňuje jak úctu, tak spoločenskú hodnosť. V komunikácii sa to prejavuje najmä pri dohodách, nákupe či ponuke. Zahŕňa celý rad situácií a spoločenského správania; príkladom taarofu môže byť napríklad falošná pozvánka, nie veľmi vážne mienený prísľub služby, pomoci alebo nejakej aktivity v budúcnosti hlavne k cudzincom alebo vzdialeným príbuzným s očakávaním, že ponuka bude odmietnutá a odmietnutie bude 3-násobne potvrdené v danom rozhovore. Akési pravidlo 3x ponúknuť a 3x odmietnuť. Celý systém tarofu je pomerne zložitý a ak budete mať pocit, že vám Iránec ponúka niečo, čo je zbytočne veľkou ponukou vzhľadom na situáciu, a vy sa nechcete zaplietať do ich zložitého systému dohadovania, stačí s úsmevom odpovedať “t’aarof nakonid” (teda -tarof nie-) a miestni to ihneď pochopia a nebudú v tom pokračovať.
Ja som to ale v tej chvíli nevedel a bol celkom groggy z tej situácie a stresu, tak som mohol asi pôsobiť neohrabane alebo nezdvorilo.
O existencii tarofu som sa dočítal pred odchodom do Iránu, ale akosi som to nevzal veľmi vážne na vedomie. Teraz, s odstupom času vidím veci a situácie z výletu po Iráne inak a jasnejšie a viem, že mnohokrát sme si extrémnu pohostinnosť a ústretovosť Iráncov vysvetlili mylne. Prijali sme ju aj vtedy, keď sa jednalo o tarof a správne by sme ju mali odmietnuť buď 3-násobným odmietnutím, alebo tým “taarof nakonid”.
Ale vráťme sa k našim záchrancom. Pohostinnosť tej rodiny a radosť z toho, že majú tak exotických hostí nebrala konca a my sme museli vymyslieť prijateľný spôsob, ako túto nekončiacu sa ságu prerušiť a pritom ich neuraziť.
Pri najbližšom vyjadrení niekoho z rodiny, aby sme ostali aspoň do zajtra alebo do večera sme s Asar zhodne tvrdili, že musíme do Isfahánu, lebo nás tam čakajú nejakí známi a už teraz vďaka tomu zapadnutiu v blate meškáme.
Toto celkom zabralo a rozlúčka už s formalitami a nejakým spoločným fotením netrvala dlhšie ako 15 minút.
Zamávali sme si a v aute zablatenom až po strechu sme vyrazili smer Isfahán.

Na najbližšej benzínke sme natankovali a trochu som auto opláchol, ako bolo celé od blata z toho nešťastného jazera. Cestou sme sa ešte zastavili pri ceste za akousi polorozpadnutou strážnou vežičkou z čias dávno minulých a na variči sme si uprostred nádhernej horskej scenérie uvarili kávu. Presnejšie varila ju Asar. Klasickú tureckú v džezve. Káva na tento spôsob nebola zo začiatku práve mojou “šálkou kávy”, ale postupne som tomu prišiel na chuť a je to celkom fajn. Najmä s trochou medu. Teda toho iránskeho, ktorý nemá takú výraznú medovú arómu ako ten náš.
Do Isfahánu sme dorazili po zotmení a šli rovno k hostelu Amir Kabir, kde som už predtým cez telefón dohodol ubytovanie. Po telefóne som hovoril s niekým, kto angličtinu ovládal slušne. Na recepcii bol teraz iný pán, ktorý po anglicky veľmi nevedel a neoplýval ani zručnosťou. Trvalo celú večnosť, len kým našiel v knihe rezervačku s mojím menom… Potom mi šiel ukázať izbu, a pomýlil si poschodie, aj keď bola na prízemí. Izba, ktorú vybral, bola priamo na dvore hostela, kde ostatní hostia sedeli pri stoloch, jedli, debatovali, fajčili… Stena izby bola do toho dvora iba komplet z tenkého číreho skla a súkromie zabezpečoval iba záves. Tušil som, že sa veľmi nevyspím, ale s týmto pánom veľmi reč nebola. Šiel som pre veci do auta a keď sme sa obaja na recepciu vrátili, bol tam už našťastie ten pán, s ktorým som predtým rezerváciu dohadoval a ktorý po anglicky vedel. Poprosil som ho, či by sme nemohli dostať inú izbu na tichšom mieste, lebo v tej priamo na dvore sa nevyspíme. Našťastie to chápal a dal nám inú izbu na poschodí v chodbičke.
Izba bola pomerne čistá, len sprchy trochu odruky až na konci chodby. Zhodili sme veci a šli sa poprechádzať ešte trochu po uliciach predtým, než definitívne zaľahneme. Asar potrebovala kúpiť niečo tmavé, lebo sa blížil sviatok Ashura a jedným z prejavov rešpektu je mať na sebe len čierne (alebo prinajmenšom tmavé) veci. Dali sme si ešte smoothie, nakúpili zopár drobností a odporúčali sa do ríše snov.

Ráno sme si na izbe dali rýchle raňajky a vyrazili objavovať Isfahán. Cesta viedla celkom logicky smerom k námestiu Nakš-e džahán, známemu aj ako Imámovo námestie. Než sme tam dorazili, v stánku sme nakúpili pohľadnice a známky. Na iránske ceny to bola suma, až sa mi zatajil dych a Asar od prekvapenia zabehlo. Asi preto si hneď oproti kúpila Ayran (slaný jogurtový nápoj). Mne to akosi nechutilo.
Samotné námestie bolo síce zaujímavé, ale nič, z čoho by padala sánka. Navyše tam boli na viacerých miestach lešenia, stojany a nevzhľadné plachtové stánky, ktoré celkový dojem dosť kazili. Kúpili sme si vstupné do mešity šejka Lotfollaha. Pekná, malo to dobrú atmosféru a chvíľu sme tam aj posedeli a rozjímali, ale celé to malo iba túto jedinú veľkú miestnosť a potom čosi v suteréne. Vstupné nebolo lacné a očakával som trochu viac. Nevadí.
Kávu máme radi obaja a od rána sme ešte žiadnu nemali. Hneď pri východe z mešity bola tabuľa lákajúca do zaujímavej podzemnej kaviarničky. Tá bola naozaj pekná, luxusná a čistá, ale pri pohľade na cenník nápojov na stole sme veľmi rýchlo zistili, že to je typická pasca na turistov. Káva v prepočte takmer 5 eur, a aj ostatné ceny prudko turistické. Ďakujeme, neprosíme. V areáli bazáru a okolo komplexu je kaviarničiek habadej, jednu zaujímavú a určite lacnejšiu som už mal zahrnutú v navigácii.
V podchode okolo námestia je bazár, obchodíky so všeličím. Tu sa ale nepredáva lacná všechochuť skaderuka-skadenoha ako v bazáre v Teheráne. Sortiment je tu vyberanejší – a drahší. Výber pre turistov. Prechádzali sme okolo butikov a len z úctivej vzdialenosti obdivovali keramiku, vázy, riad, džezvy, textil, koberce, drobné suveníry… Až sme prišli k jednému, kde mali textilné kabelky, peračníky, peňaženky, prestierania na stôl, obrusy a obrúsky, vankúše a vankúšiky… Asar zjavne našla čo hľadala. Zhlboka sa nadýchla… a nakúpila toho dve plné tašky. Samozrejme nie pre seba a nie zo slepej márnotratnosti, všetko to boli suveníry, darčeky a pozornosti rôznym známym, rodine, kolegom, kolegyniam… Takmer jediným nákupom poriešila všetkých a bola radosť sa dívať, ako si to užíva a zjednáva. Keď už bol nákup hotový a my sme sa s mnohonásobnými poďakovaniami a úsmevmi vzdialili, ešte sa raz vrátila a dokúpila nejakú maličkosť. To už zjednala cenu tak profesionálne, až som v očiach predavača zazrel záblesk takmer fyzickej bolesti. Ale nakúpila toho u neho veľa, tuším za dva milióny Rialov, tak mu urobila skvelý kšeft. Vzhľadom na to množstvo a kvalitu, čo pokúpila, to bolo veľmi lacné. Také isté alebo podobné darčeky v Českej republike (alebo nebodaj Írsku) by stáli bez mihnutia oka 4- až 5-násobok.
Na kávu sme si sadli hneď kúsok od toho butiku do kaviarne Spadana v zastrešenej záhradke s fontánkou. Asar sa tam ihneď zoznámila s miestnou celebritou – bronzovým jeleňom. Celkom sa k sebe hodili…
Bazuka dostala tiež príležitosť a s Asar sme hodnotili iránske ženy. Peršanka nie je typ ženy, ktorý by sa mi páčil, ale zopár ich bolo celkom sympatických. Jedno sa im však musí nechať – majú vkus a vedia sa dobre obliecť, upraviť, nalíčiť. Na niektorých bolo už na prvý pohľad vidno, že sú z tzv. lepšej vrstvy. Bohužiaľ majú tendenciu sa silno líčiť, aj tie celkom sympatické. Mne osobne dosť prekáža, keď žene nevidím cez omietku do tváre. No a napokon, muži, poznáte to… V intímnom súkromí z toho môže vzniknúť menší problém. Ona to zmyje dole a človek aby hneď bral lieky na srdce.

Po relaxe v záhrade Spadany sme sa premiestnili do Azadegan Tea House, ktorý som mal v navigácii. Absolútne nádherná kaviareň, prudko odporúčam! Vchod do podzemia ako do pivnice, steny a strop či pri vchode, alebo priamo v kaviarničke preplnené všakovakými rekvizitami, haraburdím, nástrojmi a náradím, riadmi, svetlami, lampami, obrazmi, konvičkami… Jednoducho všetkým možným od výmyslu sveta. Asar si tam dala biryani, ja čaj a nejaké smoothie. Posledné dni som toho veľa nezjedol, myslím normálne jedlo. Najmä kvôli tomu, že bolo horúco a ja vtedy potrebujem takmer len piť. Sladké ovocné šťavy, melón a zelenina mi dlho stačí.
Nákup sme šli hodiť nazad do hostela a vyrazili k mostom cez rieku Zayandeh. Teda rieku-nerieku. Koryto bolo teraz  vyschnuté, ale mosty tam stáli naďalej. Nepochopiteľné…
Obhliadli, popozerali a pofotili sme si mosty pre peších Si-o-Seh Pol, menší Joui Bridge a tiež krásny Khaju Bridge. Akurát sa stmievalo a tak sme ich zastihli aj osvetlené zapadajúcim slnkom, aj krásne nasvietené umelým osvetlením.
Most Khaju je z roku 1650 a Si-o-Seh je ešte o 50 rokov starší. Ľudia ich používajú na promenádu, stretávanie, romantické posedenia, debaty, opekajú si tam kukuricu, spievajú… Jednoducho užívajú. A neničia. V Iráne som napríklad nikde a nikdy nezazrel stupídne či nevhodné graffiti. A určite to nebolo tým, že by to tak rýchlo dokázali mazať. Iránci, ani tí mladí, jednoducho nepociťujú potrebu ničiť alebo hyzdiť múry, ploty, pamiatky či budovy nastriekaním kdejakých idiotstiev a “umeleckých diel”, ako títo pseudoumelci nazývajú svoje podpisy alebo inú somarinu, čo ich napadne. Jediné, čo sme raz zazreli a pripomínalo to voľnú nasprejovanú maľbu na štýl graffiti, bol pestrofarebný vták, zrejme fénix, namaľovaný na stene pod svahom pri ceste. A aj to bolo pôsobivé a zrejme si to tam namaľoval majiteľ.
Pešo sme sa prechádzali po nábreží vyschnutej rieky, vychutnávali atmosféru ktorú tvorili osvetlené mosty, prostredie a ľudia a vôbec sa nám nechcelo ísť spať.
“Mami? Môžeme prosím ešte ostať chvíľu von? Ešte chvíľu! Prosííííím…”
Však to poznáte? 😉

Autor fotografií: Magy&Asar

Cestami a necestami po Iráne – 5. diel (Yazd, Ashura)

20.11.2017

Z prechádzky od Isfahánskych mostov sme sa do hostela vrátili pomerne neskoro. Ešte sme si na chvíľu sadli do toho nádvoria, zhovárali sa a vypisovali pohľadnice. Pri stole s nami sedel ešte viac »

Solárne cesty – čierna diera na peniaze.

15.11.2017

Kto sleduje problematiku alternatívnych zdrojov energií a hľadanie kdejakých spôsobov, ako využiť nevyužité to či ono, zrejme pred časom zaregistroval správu, že vo Francúzsku konečne(!) viac »

Cestami a necestami po Iráne – 3. diel (Qom, Kashan, púšť Maranjab, jaskyňa)

06.11.2017

V deň nášho odchodu z Teheránu ešte Asar skočila ráno niečo nakúpiť na bazár a ja som tiež potreboval nejaké káble do auta. Aby sme mali hudbu a z 12V zásuvky mohli nabíjať veci. Najmä viac »

študenti, technici, inžinieri, automobilka

Autíčko z košického gymnázia pôjde na svetové finále školskej súťaže

25.11.2017 12:00

Už ako tínedžeri sa borili s problémami, ktoré riešia inžinieri na celom svete. Štyri stredoškolské tímy navrhli ovládaný model terénneho auta.

Zimbabwe mugabe

Zimbabwiansky najvyšší súd: Zásah armády bol v súlade s ústavou

25.11.2017 11:45

Armáda od začiatku odmietala, že by v krajine vykonala štátny prevrat.

(typo - nepouzivat v orise) euro, bankovky, mince, peniaze

Euro stúpa, povzbudzujú ho dobré vyhliadky eurozóny

25.11.2017 11:39

Európska spoločná mena v závere týždňa stúpla voči doláru na šesťtýždňové maximum.


Správa o dopravnej nehode - stiahnite si vo formáte  alebo .

Pri zrážke dvoch autobusov v Maďarsku zahynuli najmenej traja ľudia

25.11.2017 11:10

Najmenej tri ľudské životy si skoro ráno vyžiadala zrážka dvoch autobusov v meste Szolnoku v centrálnej časti Maďarska.

magy

osobný blog o cestovaní a živote

Štatistiky blogu

Počet článkov: 45
Celková čítanosť: 102534x
Priemerná čítanosť článkov: 2279x

Autor blogu

Kategórie