Založ si blog

Cestami a necestami po Iráne – 8. diel (Kaspické more a jazierka Badab Soort)

Ráno sme z hotela Qaboos v Gonbade zmizli tak rýchlo, ako sa len dalo. Raňajky sme si dali pri ceste smerom ku Kaspickému moru, kam sme mali namierené.

Ako som písal skôr, v Iráne sú ulice, kde sú len samé autoopravovne, obchodíky s autopríslušenstvom, dielmi a pod. Aj teraz sme prechádzali takými časťami. Čaj sme si kúpili vedľa jednej malej autodielne v jednom malom obchodíku, v ktorom nás starší majiteľ okamžite pozýval ku nim domov. Dokonca si k tomu presviedčaniu privolal manželku. Bohužiaľ na to sme nemali ani čas ani chuť, ale za svoju snahu dostal aspoň pohľadnicu a záložku do knihy.

Mal som podozrenie, že jedna guma je mäkšia, tak som poprosil majiteľa tej autodielne, či by nebol taký láskavý a neskontroloval nám tlak v gumách a prípadne nedofúkal. Po takmer dvoch týždňoch v Iráne som to dokázal aj bez znalosti perzštiny. Mechanik bol taký rýchly, že som ani nestihol zaregistrovať, kedy to stihol, hoci sme s Asar sedeli vedľa na lavičke, len pár metrov od auta. Zrejme bol však tlak v poriadku, lebo som dofukovanie nepočul. Keď som sa pýtal, čo som dlžný za jeho prácu, odmietal, že to naozaj nestojí za reč (zrejme opäť tarof). Tak aspoň dostal peknú magnetku.

Pokračovali sme smerom ku Kaspickému moru, resp. zálivu Gorgan. Po chvíli hľadania som tesne pred Bandar Gaz našiel odbočku na nespevnenú cestu a už onedlho sme parkovali kúsok od vody.

Prostredie bolo príjemné a prázdne, vzduch od mora svieži. Rozložili sme si matrace, varič, hrozno… Urobili sme si opäť piknikové posedenie. Trochu fotili, relaxovali…

Iránci, aj keď sú veľmi pohostinní a milí, nie sú národ s veľmi dobre vyvinutým zmyslom pre ekológiu a čistotnosť. Často bolo popri ceste alebo aj v prírode vidieť igelitové sáčky, odpadky, fľaše, celé vrecia s odpadom a pod. Tu kde sme piknikovali to nebolo iné. Na prvý pohľad relatívne čisto, ale hneď kúsok pod kríkom som objavil vysypanú hromadu plastových blistrov s liekmi. Antidepresíva, analgetiká, antibiotiká… pestrá zmes všetkého. Dosť nebezpečné a smutné.

Keď sme sa dosýta vyrelaxovali, bolo načase sa posunúť ďalej. Káva, hrozno a sušienky sú fajn, ale ono to chce do žalúdka aj niečo poriadne, teplé. Cestou som hľadal, ako inak, falafel. Tu ale nebol. Tak som v jednom miestnom malom „takeaway“ kúpil kura s ryžou.

Navigácia nás od Galugah viedla strmými serpentínami cez zalesnené pohorie. Cítili sme sa ako doma. Hustý les navôkol v takejto forme sme videli v Iráne po prvý raz, doteraz to boli samé holé skaly, púšte, stepi, zerodované svahy… Bola to veľmi príjemná zmena. Kúsok pred Niala sme narazili na čistinku s obchodíkom a odpočívadlom. Tam sme sa vyložili, najedli, dali si čaj. Ku kurčaťu nám pribalili malé kelímky s tmavou omáčkou. Po ovoňaní som sa trochu začudoval. To nebola omáčka, ale v podstate slivkový lekvár. Taký trochu redší. Mne lekvár s kurčaťom akosi nejde dohromady, zato Asar bola z tejto kombinácie nadšená a tak s radosťou zhabala aj môj kelímok. Obed bol vynikajúci, až miestnym psíkom tiekli sliny. Tí už vedľa nás niekoľko minút trpezlivo čakali na kosti a zvyšky. Dočkali sa, ako inak.

Pokračovali sme smerom na Damghan k terasovitým jazierkam Badab Soort. Po prekonaní vrcholu pohoria bola krajina ešte krajšia. Najmä keď sa pred nami otvorilo údolie s dedinkou Kaftar Kar. Navigácia MapsMe bola rozhodne detailnejšia a lepšia, ako môj pôvodný Scout, ale má jednu nevýhodu. Nemá naprogramované rozdiely pri cestách nižších tried a kvalít spolu s takými, ktoré sú vyložene pre off-roady. Aj tentokrát nás viedla po trase, ktorá je pre nejakú Toyotu Land Cruiser alebo Jeep Wrangler úplnou hračkou, ja som ale neraz bol veľmi blízko rozhodnutiu sa vrátiť. Prebrodili sme malú riečku, doslova preleteli kaluže blata (lebo ísť pomaly by nieslo riziko že v nej ostaneme visieť), plazili sa dlhé metre so zaradenou jednotkou cez terén, kde som každú chvíľu čakal, kedy mi nejaký ostrý kameň prerazí gumu. Nebolo mi všetko jedno, ostať visiet na tomto mieste, kde široko ďaleko nebol nikto, prípadne len nejaký pastier oviec, by znamenalo slušné komplikácie a minimálne jeden deň zdržania. S Asar sme sa položartom zhodli, že to auto asi vrátime Behnamovi z požičovne tak, že ho nasypeme ako kocky lega do krabice. A aby nebol smutný, tú krabicu mu previažeme peknou mašľou.

Našťastie to také zlé nebolo a dorazili sme na rázcestie pod jazierkami. Cesta hore k jazierkam viedla len asi 200 metrov, potom končila pre auto neprejazdná. K jazierkam to podľa navigácie bolo už len 500 metrov. Vybrali sme si veci a ten zvyšok vyšliapli.

Najprv sme dorazili k miestu s niekoľkými vyschnutými terasovitými bazénikmi. Ja som pocítil ostré pichnutie hlbokého sklamania. Kvôli tomuto som sa trmácal až sem a takmer rozmlátil auto? Na všetkých fotkách je to predsa plné vody!

Lenže navigácia ešte ukazovala na bod o necelých 60 metrov ďalej. Poviete si – to nie je veľa, v takom teréne môže ísť aj o prirodzenú odchýlku/chybu navigácie. Môže. Ale v teréne, kde je to samá skala, jama, zákruta či strž, to môže tiež znamenať, že o tých 60 metrov je niečo úplne iné. A veruže bolo!

Pokračovali sme ten kúsok a spoza svahu sa zrazu otvoril nový, úchvatný svet. Voda, nehlučne vyvierajúca zo zeme kdesi nad nami, sa tu naširoko a lenivo plazila po povrchu, plynule a tíško stekala po svahu. Tu tvorila rozsiahle plytké mláky, tam vlnovité stružky a inde zase úzke pramienky. Obsiahnuté minerály a soli sa na povrchu vyzrážali a za dlhé obdobie vytvorili na členitom povrchu nádherné terasy, jazierka, bazéniky a bazény, cestičky, kudrlinky a stupienky… Jednoducho výtvor neživej prírody vo svojej najkrajšej podobe. A pridajte si ešte k tomu do pozadia krásnu scenériu pohoria, ktorá akoby vypadla z pohľadnice…

Chodili sme okolo toho po špičkách, ochkali a achkali, fotili a filmovali… A neprestávali sa diviť, že je to tam úplne prázdne. Široko ďaleko nikde ani živej duše. Prírodný výtvor, ktorý si zaslúži intenzívnu ochranu a správcu. A zároveň určitú organizáciu a vyvýšené chodníky s vyhradenou trasou pre návštevníkov, aby nikto nemohol pošliapať a zničiť túto krehkú minerálnu krásu. S trochou hanby sa priznám, že som šliapol aj na miesto, kam som zrejme nemal. Práve na tom mieste boli vyzrážané minerály a soli tvrdé a našťastie som nič nepoškodil. Toto miesto si ale rozhodne zaslúži namontovať chodníky a ohradiť tak, aby nikto nemohol narušiť túto krásu, ani len nechtiac.

Celá tá nádhera mala jedinú nevýhodu. Prišli sme doslova pri západe slnka, a tak nám veľa času na obdivovanie a fotenie neostávalo. V podstate do štvrť hodiny sa začalo prudko zotmievať a ochladzovať. Bol čas na návrat, hoci práve tu by som dokázal sedieť aj pol dňa a len tak sa na tú nádheru dívať. Aj tých cca 500 metrov nadol k autu stačilo, aby sa zotmelo úplne a nastala noc.

S autom som zišiel dole k rázcestiu, ale cestou na severovýchod, odkiaľ som prišiel, som sa rozhodne nemienil vracať. Úprimne – tá cesta bola o držku aj za svetla, nieto ešte v noci. Na navigácii sa črtala akási niť smerom na juhozápad, len som potreboval vedieť, či je zjazdná a môžem po nej ísť, alebo je to ešte horšie ako to, čo sme už absolvovali. Oslovil som preto skupinku miestnych mladíkov. Zrejme pastieri. Jeden z nich držal pušku a vo mne to trochu hrklo. Niežeby som sa vyložene bál, že ma ňou bude ohrozovať, ale v blízkosti strelných zbraní nemám nikdy dobrý pocit. Samy osebe nie sú nebezpečné, nebezpeční (a nevypočitateľní) sú ľudia, ktorí ich vlastnia. Nikdy nevieš, kedy komu prdne v gebuli a nešťastie je na svete.

S mladíkmi sme sa nakoniec ako-tak dohovorili a dokonca nás kúsok správnym smerom odprevadili. Za odmenu dostali Kofily.

Cesta bola chvíľu drsná a prašná, ale rovná a nepomerne lepšia, ako tá, ktorou sme k jazierkam prišli. No a veľmi rýchlo sa dokonca rozšírila, vyhladila a napokon z nej bola bežná asfaltka. Opäť skúsenosť, že navigácia nerozlišuje kvalitu cesty na nízkych leveloch. Bohužiaľ internet v mobile je v Iráne tak biedny, že nebola šanca si nechať zobraziť satelitné zábery na google maps predtým, než som sa k jazierkam vydal. Boli sme radi, ak sme to dátové pripojenie dokázali využiť na odosielanie textových správ, nejaký ten email a fotka. Asar s whatsapp problém nemala, tam to ako-tak šlo, ja so svojím FB Messengerom som sa natrápil.

Od jazierok sme sa vydali smerom na Sari, ale navigácia ukazovala viac ako dve hodiny jazdy, preto som hľadal niečo po ceste, kde by sme mohli zaliezť a prespať.

Tesne pred Kiasar som jedno také miesto v serpentínach zalesnených kopcov našiel. Prašná odbočka mimo hlavnej cesty, trochu kúsok bokom a pod stromy do slepej uličky. Ideálne miesto na kempovanie a stan. Auto som zaparkoval tak, že som zahradil prístup odkiaľ sme prišli a pred autom ostala malé priestranstvo, kde cesta končila a bola prehradená hromadou zeminy. Rozložil som stan, prehádzal veci na pohodlné spanie a ešte sa šiel prejsť. Asar najprv chcela opäť spať v aute, ale boli sme pod stromami a na dobrom mieste, tak sa potom rozhodla, že sa premiestni do stanu.

Ležali sme už v spacákoch, debatovali, prehliadali fotky, písali denník… A pomaly sa pripravovali, že zaľahneme. Bolo ticho, pohoda, zvuky áut z neďalekej cesty doliehali cez stromy len tlmene.

Prítulné nočné ticho preťal ostrý zvuk vlčieho zavytia. Asar stuhla a ja som sa započúval. Jeden vlk, je tam toho…

Lenže vzápätí sa pridal z druhej strany druhý. A potom tretí, štvrtý, piaty… V priebehu niekoľkých sekúnd to okolo nás zavýjalo plnou silou. Surround systém v kine IMAX sa na toto nechytal.

Určite ste videli záznam z mysu Canaveral, keď štartuje raketoplán. Najprv sa na pár sekúnd spustia hlavné motory, ale všetko ešte stojí na mieste, je relatívny pokoj. Potom sa zapália pomocné rakety (tzv. boosters) a raketoplán v zlomku sekundy vystrelí smerom nahor.

Tak takto nejako vystrelila zo stanu aj Asar so slovami „Ja tu nebudem, balíme a padáme“. Čo v tej chvíli spravíte? Tam nebola ani šanca, ani čas alebo priestor na akúkoľvek diskusiu. Sklapol som a vystrelil za ňou. Vážení, ak by existovala súťaž v rýchlosti balenia stanu, boli by sme s prehľadom víťazi. Všetko, teda stan aj s našimi vecami bol zbalený a nahádzaný do kufra auta ani nie za minútu. Naskákali sme do auta, zavreli dvere a prepukli v rehot.

Sami sme si uvedomovali, ako komicky celá situácia musela vyzerať aj pre prípadného pozorovateľa. Keď sme sa po chvíli ako-tak ukľudnili, ešte som šiel narýchlo skontrolovať, či sme niečo v tej rýchlosti tam nezabudli alebo nevytratili. Hľadať akékoľvek iné miesto na spánok vonku pod stanom nemalo žiaden zmysel. V navigácii som rýchlo naťukal najbližší hotel a vyrazili sme.

Po príchode na miesto bol však zatvorený. Zrejme natrvalo. Ďalší v poradí bol Salar Dareh Hotel. Lenže ako sme zistili, toto bol luxusný rezort pre horných 10 tisíc, kde len súkromná príjazdová cesta od hlavnej cesty mala 1.5 km! Keby sme tam vpadli na recepciu s naším low-cost výzorom a výrazom na tvári „práve sme zdrhli pred vlkmi, nechajte nás tu prespať“, asi by celý personál rezortu mal zábavnú tému na rozhovor na celý mesiac. A predpokladám, že izba pre dvoch by za milión ani dva nebola. Taký luxus sme rozhodne nepotrebovali a ani oň nestáli.

(Je zaujímavé, že keď si na webovej stránke tohoto hotela http://salardarehhotel.com prepnete jazyk do angličtiny, zrazu je to „Hotel Morrison“ a texty sú v latinčine)

To sme už boli v podstate na predmestí Sari. Tretí hotel z navigácie jednoducho neexistoval. Štvrtý bol športová ubytovňa pre miestnych športovcov a nocľah cudzincom neposkytujú. Až v piatom to vyzeralo v pohode. Sarooyeh Hotel 2star. Čo bolo zaujímavé, tak na cenníku v recepcii mali stĺpček cien aj v usd/eur. Tam svietila číslica 30. To bolo samo osebe zvláštne, lebo rozdiel medzi dolármi a eurami sa pohybuje medzi 15-25%. A navyše po prepočítaní v aktuálnom kurze je 30 Eur takmer 1.5 milióna Rialov.

Preto som okamžite povedal, že mám len Riály a dokonca sa mi podarilo zjednať cenu z 1.145 milióna na rovný 1milión. Teda asi 21 Eur.

Auto som preparkoval do dvora hotela a vyniesli sme si veci nahor. Bol som síce unavený, ale zároveň aj riadne hladný, lebo som celý deň nič poriadne nejedol. Asar bola ale tak unavená, že spala už vo chvíli, keď sa zakrývala dekou.

Zbehol som dole do recepcie a spýtal sa, kde sa tu dá kúpiť falafel. Recepčný mi na mape mojej navigácie príslušné miesto našiel ale zároveň ma aj upozornil, aby som sa poponáhľal, lebo je veľa hodín a môžu už zatvárať. Bolo takmer 11 hodín. Cestu k tomu bistru som teda absolvoval miernym poklusom. Jeho majiteľ veľmi anglicky nerozumel, ale okamžite mi pomohol jeden z mladíkov, čo sedeli v bistre. Ten vedel anglicky perfektne a dobre sme sa aj zakecali. To by ale neboli Iránci, keby sa nezačali hneď zaujímať o cudzinca, však? Jeho kamaráti boli hneď zvedaví a debata sa rozprúdila. Jeden začal celkom vehementne na mňa naliehať, že musím k nemu domov atď.

Za ten čas pobytu v Iráne som si na také návrhy už celkom zvykol a v tomto prípade som ani nemusel veľmi klamať. Jednak som sa tešil, kedy konečne ľahnem spať a navyše nebola šanca, že Asar nechám samu v hoteli. Preto som si ani nemusel veľmi vymýšľať, čo poviem. Ukázal som na prsteň a povedal, že by som síce rád, ale v hoteli ma čaká manželka. Chvíľa ticha a potom otázka, že prečo som sa prišiel najesť sem bez nej a ona je v hoteli. Ukázal som na objednávku, ktorú mi majiteľ akurát podával hotovú. Dva falafely.

„Sem som prišiel jedlo len kúpiť. Jesť budeme spolu na hoteli.“

Toto celkom zabralo, tak si so mnou spravili aspoň selfie a vytratili sa.

Po návrate na hotel som si dal ešte rýchlu sprchu. Asar síce spala ako zabitá, ale svetlo som aj tak nechcel zapínať (a jedenie potme nie je ktovieako pohodlné), tak som jeden falafel šiel zjesť dole do vestibulu. Bol obstojný. Druhý bol na poradí v nasledujúci deň.
Ráno sme chvíľu behali po meste, ale čaj nebol nikde. Zato žltých taxíkov zrejme viac, ako na Manhattane napoludnie. V meste sme čaj nenašli, preto sme si ho dali až o niekoľko desiatok kilometrov mimo mesta. Bola tam malá mešita, vedľa nej nablýskaný a čistý obchod a pod ňou nenablýskané a špinavé záchody.

V obchodíku sme nakúpili nejaké drobnosti a odtiaľ už šoférovala smerom na Veresk Bridge Asar.

Ako navigátor som svoju úlohu tentokrát nezvládol na 100%, lebo tam bolo viacero odbočiek a niektoré rozostavané či neoznačené. Železničný most pri Veresk je zaujímavý tým, že je to vrcholné dielo inžinierstva. Je čisto kamenný, vysoko medzi skalami a spolu s okolitými skalami a horami naozaj fotogenický. K nemu sa viaže jedna zaujímavosť. Za II. svetovej vojny Hitler žiadal šáha Rezu, aby most vyhodil do povetria. Na opátku, keď nemci vojnu vyhrajú, mu ho prisľúbil postaviť nanovo. Šáh odmietol a most vďaka tomu stojí dodnes.

Po Veresk bol náš ďalší plán priehrada Lar Dam. Respektíve jazero. Fotky na internete boli zaujímavé ale informácií poskromne. Nepripisoval som tomu veľký význam, to platí pre mnoho iných zaujímavostí v Iráne. Mal som v úmysle, že niekde tam pri brehu jazera priehrady prespíme v stane a pôjdeme ďalej.

Cestou sme ale (opäť) vyhladli, a tak sme sa zastavili v reštaurácii Gardens of Diamond, tesne pred Firuzkuh. Reštaurácia bola čistá, ale prázdna. Sadli sme si k stolu a objednali nejaké jedlo z lístka podľa obrázku. Vegetariánske nemali nič, tak aspoň nám majiteľ ukázal mäso, z ktorého bude variť, či je to v poriadku. Kuracie ešte zvládnem.

Najedli sme sa skvele. Ja som si odskočil a k Asar sa ihneď pritmolil starý pán, zrejme otec majiteľa reštaurácie. Po pozitívnej odpovedi na jeho otázku, ako sa nám páči v Iráne, sa začal sťažovať, že Irán je hrozný, lebo režim, vešanie, zahaľovanie a pod. Ktovie čo všetko zažil, keď bol taký expresívny.

Reštaurácia má vzadu taký krytý dvor, či záhradku s typickými perzskými posedmi. Veľmi príjemne by sa tam sedelo, ale museli sme pokračovať ďalej.

Lenže k Lar Dam sme sa toho dňa nedostali. Cesta bola pri Rudehen uzatvorená, vraj kvôli konštrukčným prácam. Tak sme si neďaleko od zátarasu aspoň sadli do jedného podniku, kde boli len samé boxy s kobercami a objednali si čaj a vodnú fajku.

Fajka bola skvelá, čaj tiež, len tam prefukovalo a bola riadna zima. Debatovali sme čo ďalej a na navigácii hľadali miesta a cestu, kam pôjdeme ďalej. Po tých zhruba dvoch týždňoch sme totiž zistili, že trávime priveľa času v aute a keď z akéhokoľvek dôvodu sa nejaký cieľ cesty nepodarí navštíviť alebo realizovať, je nespokojnosť zo strateného času a večného sedenia v aute o to väčšia. Irán je naozaj veľký a presuny trvajú dlho. Na druhej strane je ale pravdou, že bez auta by sme videli sotva tretinu miest a zaujímavostí. Preto čím viac zaujímavých miest nájdeme blízko seba, tým je väčšia šanca, že ak jeden plán či cieľ zlyhá, nemusíme sa v aute trmácať pridlho a priďaleko a hneď sa presunieme o kúsok ďalej. Dohodli sme sa teda, že pokračujeme smerom na Chalus, odkiaľ bolo blízko k niekoľkým zaujímavým bodom na mape.

Aby som sa vyhol zápcham, ktoré by nás čakali pri prejazde cez Teherán, navigáciou som našiel cestu smerom na Kalugan a krížom cez hory.

Autom sme sa vyštverali až do nadmorskej výšky 2700 metrov. A tam sme skončili. Cesta cez Dizin Ski Resort bola prehradená, ďalej sa pokračovať nedalo. Bolo to na porazenie, lebo sme zbytočne zabili takmer dve hodiny a ďalšie dve zabijeme cestou nazad plus bohviekoľko cez zápchy v Teheráne. Neostávalo nám ale nič iné. Cesta cez Teherán nesklamala. Zápchy, smrad, hluk, nervozita.

V údolí rieky Karaj River sme zhruba od dedinky Pol-e Khab až po dedinku Valeh sme objavili to, čo sme v Teheráne márne hľadali. Reštaurácie, bistrá, kaviarne, čajovne, vodno-fajkárne, záhrady na pikniky a bezpočet ďalších podnikov podobného druhu. Jedno pri druhom, celé kilometre… Pred mnohými stál „nadháňač“ a mával svietiacou tyčinkou aby upozornil na ten svoj podnik.

Vládal som šoférovať až k Hezar Cham. Tam som to odstavil kúsok od hlavného ťahu pod niečo, čo pripomínalo mešitu. Asar už spala, len vzhliadla a spýtala sa, kde sme. Sám som to veľmi netušil, tak som povedal len to, čo som vedel: „Niekde medzi horami smerom na Chalus a stojíme pri mešite“. To jej stačilo a otočila sa na druhý bok. Ja som ešte na seba natiahol druhé nohavice, zopár triček s mikinou, vliezol do svojho spacáku a o chvíľu som o svete nevedel ani ja.

Ráno som sa ako obvykle prebral skôr ako Asar. Akonáhle som vystúpil z auta, pes od budovy zabrechal a z malej búdky pred rampou, kde bola reťaz zabraňujúca vjazdu do areálu, vyliezol rozospatý chlapík. Aj napriek tomu že som sám bol ešte napoly rozospatý, mi padla sánka. To spal v tej búdke meter na meter celú noc?? Ešte aj sedadlo v aute po sklopení bolo dlhšie, ako tá búdka. Ale možno spal postojačky, ktovie…

Kývli sme si a chlapík sa pobral smerom za budovu, pričom zhodil reťaz na znamenie, že vjazd je voľný. Trochu som sa poprechádzal aby som sa rozhýbal. Vzduch bol svieži a chladný. Pri prechádzke som zablúdil aj trochu ďalej za tú budovu, pri ktorej sme parkovali. Mešita to nebola, mala len dva také malé falošné minarety na streche. Bol to obchodík a zrejme aj nejaké bistro alebo reštaurácia. Lenže kto to v noci pozná? Nasadol som do auta a pokračoval smerom na Chalus. Asar sa pomaly preberala a asi o hodinu sme dorazili k Chalus. Mali sme v pláne sa vyložiť niekde na breh k moru a spraviť si raňajky. Také ľahké to ale nebolo. Chalus a jeho rozsiahle okolie je totiž raj rezortov, hotelov a súkromných pozemkov. Verejný prístup k pobrežiu je skoro nemožný. Blúdili sme medzi domami, otáčali sa, vracali…

Až napokon sme jedno miesto našli. Síce to tam na jednom mieste páchlo splaškami, ale keď sme sa posunuli ďalej, bolo to v pohode. A kúpať sme sa nemienili.

Breh bol tvorený z veľkých balvanov a na jednom mieste boli asi tri malé vkusné sedačky tvorené z pekne naukladaných okruhliakov do tvaru valca a na vrchu z uhladeného betónu. Rozložili sme si tam jedlo a na variči si uvarili kávu a potom aj čaj. Bolo pod mrakom a fúkal mierny vetrík. Nebolo ani teplo, ale ešte ani zima. Ako sme tam sedeli a piknikovali, neušli sme pozornosti dvoch miestnych strážcov. Po chvíli k nám totiž prišiel jeden pán zisťovať, čo tam robíme. Snažil som sa vysvetliť, že sme si len spravili kávu a či to je problém. Pochopil, že s nami ako cudzincami sa veľmi nedohodne a zrejme aj tak tam nebudeme dlho, tak len mávol rukou a šiel preč. Až vtedy som si všimol, že sme zrejme už na nejakom pozemku reštaurácie či čo to bolo. Nebolo nikde nič ohradené, označené. Nevadí, je priskoro aj na obed, takže vadiť hádam nebudeme.

Ten druhý strážca nás zrejme pozoroval už keď sme tam prišli autom a zaparkovali. Keď som si odbehol do auta pre niečo, prišiel bližšie na kontrolu. Teda aby som bol presnejší, prišla. Malá mačička. Všimli sme si, že mačky v Iráne sú také skôr pouličné a kontajnerové. K ľuďom sa veľmi nemajú, držia si odstup. Táto bola ale zjavne iná a nemala problém sa nechať pohladkať, a dokonca si vyskočila na moje lono, usalašila sa a nechala sa škrabkať. Ááááno, mrrrrrau, táák sprrrrrávne, za uššami a ešššte kúúúštik… Blahom vrnela ako transformátor pod záťažou. Dostala trochu tuniaka z konzervy, čo jej samozrejme veľmi zachutilo. Privoňala si aj k tureckej káve v našich hrnčekoch, ale tá už jej nechutila.

Sedeli sme s Asar na tých sedačkách, debatovali, fotili, relaxovali. Zadíval som sa kamsi na more a zrazu počujem cink, cink, dung!

Otočil som sa a moja čajová lyžička bola preč. Zapadla medzi balvany svahu kdesi hlboko dole. Asar zbledla a ja som okamžite vystrelil pozrieť, kam zapadla. Len pod určitým uhlom som zazrel jej koniec.

Poviete si – „No je tam toho, jedna trápna lyžička. Si kúpiš tucet ďalších.“ Bohužiaľ nie. Táto je dosť unikátnou pamiatkou po dedovi. Keď bojoval v druhej svetovej vojne, dostal ju ako dar zrejme od amerického vojaka. Je to pamätná strieborná prezidentská lyžička, ktorá sa vydáva vždy pri príležitosti inaugurácie amerického prezidenta. Áno, na ebay ju kúpite za pár Eur. Lenže túto konkrétne dedo opatroval a najmä skrýval pred komunistami celé desaťročia. Len ten, kto zažil zákernosť komunistických udavačov a krutosť tohoto režimu, pochopí, čo by znamenalo prezradenie, že sa stýkal s nejakým američanom a navyše má od neho niečo. Ja nie som človek, čo takéto praktické veci typu „pamiatka po…“ strčí do šuflíka alebo vitrínky a bude sa na nich zdiaľky dívať a utierať z nich prach. To nie sú nástenné hodiny. Jednoducho ju mám stále pri sebe a používam ju, aby mi pripomenula rodinu, čím musel dedo prejsť a že mu vďačím za to, že vôbec som. Ako lepšie vyjadríte úctu k pamiatke, než používaním veci na to, na čo je určená? A samozrejme patričnou starostlivosťou a opaterou o danú vec. Preto strata tejto lyžičky by bol trochu prúser. Trochu dosť.

Vyhrnul som si rukáv a snažil sa ju dosiahnuť. Končekmi prstov sa mi ju podarilo letmo nahmatať, ale nech som sa akokoľvek točil a snažil vtlačiť hlbšie, nedokázal som ju zachytiť. Po chvíli som to vzdal, lebo som nechcel, aby zapadla ešte hlbšie. Asar navrhla, že by to mohla skúsiť ona, lebo má tenšie ruky. Mne sa to nevidelo, má ich síce tenšie, ale aj kratšie a pochyboval som, že vôbec na ňu dosiahne. Navyše lyžička ležala naklonená mierne dole na zakliesnenej umelohmotnej fľaške a hrozilo, že sa zošmykne a ani ju už neuvidíme, nieto aby bola šanca ju vytiahnuť. A ak to má niekto dokafrať úplne, radšej to budem ja, než ona. Skúšal som to ešte chvíľu a potom som rezignoval, len som si riadne odrel ruku. Asar sa naklonila, ľahla na balvan, zalovila – a lyžička bola na svete!

Poviem vám, odľahlo mi teda riadne. Tie štrbiny medzi skalami sú naozaj zákerné a keď tam niečo spadne, v 99% prípadov je to navždy stratené. Celkom reálne som si dokázal predstaviť, koľko je pod tými balvanmi prsteňov, retiazok, okuliarov, mobilov a pod.

Po tomto incidente so šťastným koncom som na lyžičku dával o to väčší pozor a tuším, že Asar sa jej od tej doby už radšej ani nedotkla. Veci sme zbalili, do piesku pláže napísali večný odkaz a rozlúčili sa s micinou, ktorá sa na jednom z balvanov pohodle rozvalila a olizovala po tuniakovej hostine. Pokračovali sme pozdĺž pobrežia smerom na západ. Po ceste sme si kúpili ovocie a potom neskôr opäť zahli k pláži. Už zdiaľky to vyzeralo ako park, kde ľudia piknikovali a oddychovali. Zabočil som na parkovisko a ostal stáť pri búdke s rampou.

Stiahol som okienko, usmial sa, pozdravil anglicky a podával stotisícovú bankovku. Mladý chalan pochopil, usmial sa, kývol – a pustil nás zadarmo.

Buď nám chcel ako turistom predviesť svoju pohostinnosť, alebo jednoducho nemal na vydávanie z tak veľkej bankovky.

Na pláži z jemného štrku sme si sadli na lavičku a oddychovali. Asar si písala denník, ja som pálil bazukou a spolu sme dorazili polovicu melóna a nejaké ďalšie ovocie. Kúsok od nás stáli tri osedlané koníky a čakali, kedy si ich niekto prenajme na prechádzku. Stáli tam tak smutne, odovzdane, takmer apaticky. Až mi ich prišlo ľúto.

Ochladzovalo sa a začínal fúkať vietor, ale stále sa to dalo vydržať. Definitívne sme to zbalili, až keď na nás začalo kvapkať. Presunuli sme sa do auta a ani sme nevyšli z parkoviska, slušne sa rozpršalo.

Namierené sme mali k hradu Qaleh Rudkhan. Cesta bola dlhá a kvôli dažďu pomalá, preto sme k bráne areálu dorazili až pred piatou hodinou. A to už to bolo zatvorené.

V tom počasí a navyše o takomto čase to ani nemalo veľmi zmysel, od parkoviska k hradu to bolo pešo aj za ideálnych podmienok ešte stále asi 45 minút chôdze.

Sklamaní sme sa teda otočili a šli nazad k moru. Asar v údolí neďaleko vstupnej brány zahliadla na tabuli fotografiu falafelu. Cestou naspäť sme sa tam zastavili a šiel som si kúpiť večeru. Asar nemala chuť. Keď mi postarší pán felafel spravil, peniaze odmietol. Opäť tarof, ale mne to v tej chvíli nedošlo. Akurát som to zamietol, že zadarmo určite nie, tak si z vejáru bankoviek na mojej ruke vybral 20 tis Riálov. Vrátil som sa do auta a za jeho „zľavu“ dostal magnetku.

Pršať síce prestalo, ale mraky sa točili dokola a chvíľami pršalo, chvíľami nie. Miesto na spanie som našiel za tmy pri Rudposht. Taká nenápadná poľná odbočka hneď za múrikom a cez val hliny. Autom som došiel prakticky až k pobrežiu a obhliadol situáciu. Nejaké polorozpadnuté búdy rybárov a zjazd do mora po pláži. Inak nikde nikto, vymreté. Zjavne verejné priestranstvo, odkiaľ nás nebude nikto vyháňať ani kontrolovať. Začínalo pršať a Asar sa rozhodla ostať v aute. Ja som rozložil stan, prehádzal veci a zaľahol. Hučanie mora bolo síce pomerne hlasité, ale monotónne a zaspal som naozaj rýchlo.

Autor fotografií: Magy&Asar

Akcia „Som za slušné Slovensko“ – výsmech občanovi

10.03.2018

Nebudem rozoberať čo sa stalo, prečo, prípadne aké akcie sa v následnosti na danú udalosť dejú. Dokonca sa zdržím hodnotenia či názoru kto by sa tým mohol byť atď. Udivuje ma však nekonečná viac »

Merkelová ako novodobý Hitler – pokračovanie

24.02.2018

Pred cca 2.5 rokmi som napísal úvahu na tému imigrácie a nebezpečenstva bezbrehej nelimitovanej "lásky" voči akémukoľvek imigrantovi. Len preto, že niekto prehlási, že je z vojnovej oblasti viac »

Cestami a necestami po Iráne – 9. diel (Masuleh, Qazvin, Karaj a Istanbul)

19.12.2017

Ráno som vstal už pred siedmou. Dosýta vyspatý, odpočinutý. Keď som vystrčil hlavu zo stanu, Asar už bola hore a zamávala mi. Fíha, ona vstala skôr ako ja? To čo sa deje? Ale zrejme bolo viac »

SYRIA-CRISIS/USA

Utečenci sú rukojemníkmi politických ambícií

22.08.2018 08:00

Návrat sýrskych utečencov po sedemročnej vojne do vlasti je stále otázny. Stávajú sa totiž z nich rukojemníci nielen politických ambícií veľmocí.

Trh, burza, býčia nálada, Wall Street

Na burzách zavládol optimizmus, index S&P 500 trhal rekordy

22.08.2018 07:24

Americký akciový index S&P 500 sa v utorok dostal na nové rekordné maximum. Aktuálny býčí trh zrejme bude najdlhším v histórii.

Prvá dáma USA Melania Trump na archívnom zábere.

Melania Trumpová navštívi v októbri Afriku

22.08.2018 07:23

Pôjde o jej prvú významnú zámorskú cestu bez účasti amerického prezidenta Donalda Trumpa.

bojový tank Armata

Rusko na medzinárodnej prehliadke predvádza novú vojenskú techniku

22.08.2018 07:15

Ruská armáda predstavila napríklad stíhacie lietadlo Su-57 alebo bojový tank Armata.

magy

osobný blog o cestovaní a živote

Štatistiky blogu

Počet článkov: 52
Celková čítanosť: 127723x
Priemerná čítanosť článkov: 2456x

Autor blogu

Kategórie