Založ si blog

Cestami a necestami po Iráne – 9. diel (Masuleh, Qazvin, Karaj a Istanbul)


Ráno som vstal už pred siedmou. Dosýta vyspatý, odpočinutý. Keď som vystrčil hlavu zo stanu, Asar už bola hore a zamávala mi. Fíha, ona vstala skôr ako ja? To čo sa deje? Ale zrejme bolo všetko v poriadku, len bola tiež dosýta vyspatá.
Zložil som stan ale zabaliť do jeho obalu sme ho nemohli, bol komplet mokrý. Tak sme ho v kufri aspoň rozprestreli ako sa dalo, nech obschne.
Na neďalekej benzínke pred Punelom sme natankovali, ale bojler na horúcu vodu na čaj ešte pripravený nemali. Už sme sa pripravovali psychicky na to, že zase budeme nejakú chvíľu behať, kým nejaký nájdeme. Ten sme ale našli veľmi rýchlo, iba necelých 50 metrov od benzínky pri malom obchodíku a akejsi pekárne na sladké veci. Našťastie nepršalo, tak sme si sadli na obrubník. Kúsok od nás sa len tak nerušene pásla krava, rovno pri ceste. Dokonalá ranná idylka.
Smerovali sme na Masal, ktorý mal byť zaujímavý, ale zrejme kvôli dažďu, veľmi nízkej oblačnosti a šera to bolo len ďalšie sklamanie. Asar sa tá daždivá scenéria s oparom na okolitých kopcoch páčila, ja zažívam takéto počasie v Írsku pravidelne, preto mi to až tak romantické neprišlo. Ale uznám, že to svoju atmosféru malo. Nemusí byť všetko zaliate slnkom, alebo zasnežené, aby to bolo krásne. Pri prejazde krajinou sme objavili plantáže čajovníka. Hneď pri našom prvom pikniku pri pobreží neďaleko Bandar Gaz bolo malé políčko s bavlnou, tu bol zase čaj. V Iráne majú naozaj asi všetko! V Masale sme si ešte v akomsi supermarkete nakúpili nejaké sladkosti a čaje a keďže tu už nebolo čo okukovať, vydali sa se rovno k Masuleh. Túto dedinku som mal sám už od začiatku medzi miestami, ktoré by sme mohli navštíviť a aj Meisam nám to potvrdil, že sa to oplatí vidieť. Cestou som si ešte kúpil skvelú pečenú kukuricu na uhlí a za necelú hodinku sme tam boli. Vstup do dedinky bol cez závoru a spoplatnený. Tu sa priznám, že som si zase vzdychol „Zase zaplatiť vstup“. Bola to podvedomá automatická reakcia, lebo som zvyknutý na ceny z Európy a tam tiež chcú zaplatiť za všetko. Tu za parkovanie, tam za vstup, tu za prejazd tunelom, tam za čosi… A nie práve málo. V Iráne sa ceny za podobné veci ale pohybujú o rád nižšie, teda napr. mýto za diaľnicu pri Teheráne bolo 5tisíc Rialov. Áno, dobre počujete, 5 tisíc! Teda asi 10 centov! Rovnako aj lístok do metra asi 12 centov, vstup do väčšiny pamiatok od 2-6 eur… Avšak ani dva týždne v Iráne s ich brutálne odlišnými cenami túto podvedomú reakciu nevymazalo a ja uznám, že som s tým mohol Asar trochu liezť na nervy. Každopádne… Cena za vjazd autom do Masuleh bola 50 tisíc Riálov. 1.10 Eura.

Auto sme zaparkovali a vyšliapali po miernom svahu kúsok vyššie. Naskytol sa nám krásny pohľad. Dedinka Masuleh má domy nacapené na strmom svahu, terasovite a vkusne. Spolu s farebným zladením, architektúrou a niektorými drobnosťami to bolo veľmi pôsobivé. V dedinke je aj malý vodopád a ľudia sa tam fotili ako odušu. Čo nás trochu prekvapilo, bolo to, že počas našej návštevy Masuleh sme zazreli asi tri ženy, ktoré nemali hidžáb. Jedna z týchto žien bola postaršia turistka niekde zo škandinávie, ale videli sme aj Iránky. Už sme si zvykli, že ako vzdor voči tomuto nariadeniu majú Iránky svoje šatky a hidžáby často nahodené štýlom „len aby bolo„, viac ako módny doplnok, než aby to skutočne zakrývalo vlasy. Ale na verejnosti (okrem fakticky uzatvorenej spoločnosti v hosteli Badgir) sme sa s tým nestretli. To už chce riadnu dávku odvahy, nedať si hidžáb priamo na ulici! A mne trochu zaplesalo srdce, lebo takýto vzdor režimu sa mi páči. Zažil som komunizmus a viem, ako aj u nás ľudia často robili režimu a jeho nariadeniam rôzne drobné naprieky a schválnosti. Takže v tomto majú Iránky moje sympatie a plnú podporu!
Pri niektorých domčekoch predávali rôzne suveníry. Niektoré boli milé a zaujímavé. Napríklad pred jedným boli vyložené ručne pletené veci, šály, šatky, čiapky, rôznofarebné ponožtičky, rukavičky, dokonca malé bábky. Pri inom obchodíku mali podobný sortiment, ale medzi bábkami – čuduj sa svete: Pat a Mat!
Až potom nám Faranak (jedna Iránka, o ktorej píšem neskôr) vysvetlila, že v Iráne sú Pat a Mat veľmi populárni a poznajú ich takmer všetci.
Potrebovali sme si rozmeniť peniaze, tak sme sa niekoľkých ľudí opýtali na zmenáreň. Niektorí len krčili plecami, iní nás posielali k bazáru. Až jeden pán, ktorý vedel trochu po anglicky, nám poradil, že v bazáre máme pohľadať obchod s nožmi a predavač v ňom by nám mohol peniaze rozmeniť. Za odmenu za túto radu sme si u neho kúpili čaj a presunuli sa k bazáru.
Samotný bazár bol rovnako zaujímavý, ako celá dedinka. Obchodíky nalepené jeden na druhom so všeličím, úzke uličky a chodbičky krivoľaké a hýriace všetkými možnými farbami a vôňami. Pri hľadaní toho obchodu s nožmi sme šli popri jednej kaviarničke. Boli sme už aj celkom hladní, ale aby sme sa mohli najesť, potrebovali sme najprv peniaze. Teoreticky by zobrali aj eurá, ale zo skúsenosti viem, že ceny v dolároch či eurách sú podstatne vyššie. Nakoniec sme ten obchodík našli a so sympatickým predavačom sa dohodli, že vymeníme 100 Eur. Asar pôvodne chcela 50 pre seba, ale aj ja som už potreboval nejaké miestne bubáčiky. Predavač sa spýtal na kurz, povedali sme 46 tisíc. Veril nám, ako zvyčajne. Zavrel obchodík a vošiel do vedľajších dverí. Až vtedy sme si všimli, že to je miniatúrna pobočka Melli bank a pred vchodom bol dokonca bankomat. Došlo nám, že tie prachy v obchodíku nemal a musel ich ísť najprv vytiahnuť zo svojho účtu.
Po chvíli odtiaľ vyšiel a vysádzal nám 4.6 milióna. Za námahu kvôli vyberaniu peňazí z účtu ani výmenu nič nechcel, tak Asar z vďaky u neho kúpila nejaké drobnosti a darovala mu magnetku. Boli sme milionári a mohlo sa hodovať! Vyšli sme o poschodie vyššie, kde ako pred jednou z mála reštaurácií bol stručný pozývací lístok a sortiment jedál v angličtine. Reštauráciu tvorila podlhovastá strieška, ktorá zakrývala priestranstvo s drevenými stolami a lavicami, zakrytými kobercami. Teplo vyzerá inak, ale čaj hneď z kraja zahrial. Asar si dala jahňací kebab a ja nejaké zeleninové čosi s vajcom plus extra dve vajíčka prosím, ďakujem a ešte dve turecké kávy, áno to je všetko, platíme. Celkom dobre sme sa najedli, aj keď som tušil, že moje zeleninové čosi ma nadlho nezasýti. Za túto hostinu sme zaplatili rovných 400 tisíc Rialov (9 eur). Skvelé!
Po dobrom obede me už pomaly pomýšľali na odchod. Len pre Asar bol problém nájsť toaletu. Pýtali sme sa ešte v reštaurácii, obsluhujúci chlapec nám ukázal kamsi za roh. Tam síce záchod bol, ale len jeden, zjavne mužský. Tak sme šli dole smerom k vodopádu a parkovisku, kde sme toalety predtým videli. Pri čakaní na Asar pred toaletami som si všimol, že z mužského záchoda vyšla žena. Žeby sa pomýlila? Trochu mi to nesedelo, lebo pred toaletou na ňu čakal partner. Tesne po nej do mužskej časti záchoda za ňou vošiel muž a po ňom aj jeho partnerka. To už som tušil, že náhoda ani omyl to nebude. Samozrejme som netušil, či je to ďalšia forma vzdoru proti režimu v zmysle „my si tú rovnoprávnosť vytlčieme“, alebo toto v Iráne niekedy neriešia. Však či v mužských alebo ženských je všetko presne to isté – turecký záchod s hadicou. Spýtať sa ich na to som nemohol, perzštinu neovládam.
Z Masuleh mám ešte jeden zážitok, ktorý ukazuje, ako sú Iránci nápomocní a ohľaduplní nielen voči cudzincom, ale aj medzi sebou navzájom. Pri čakaní na Asar pred toaletou som si všimol, že pri ceste sú odparkované autá a jedno zapadlo ľavými kolesami do odtokového žľabu na kraji cesty. Pravé predné koleso sa pretáčalo, s autom cukalo, ale zo žľabu nevyšlo. K autu podišiel chlapík, obzrel si ho z jednej strany, z druhej, spredu aj zozadu, na niekoho kývol, ten kývol na ďalšieho a odrazu bolo pri aute asi osem chlapov. Chytili zadok auta, nadvihli, posunuli o pol metra aby koleso bolo na rovnej vozovke a hotovo. Ešte trochu zatlačili, šofér zabral a auto poľahky vybehlo z jamy. Všetci si navzájom kývli a rozišli sa každý svojím smerom. Kým šofér zaistil auto a vystúpil, aby im poďakoval, bola už väčšina preč. Zbehlo sa to tak rýchlo a trvalo to tak krátko, že ani ja som nestihol vytiahnuť foťák, nieto ešte mobil, aby som to natočil. Premýšľal som, ako by na podobý problém zaseknutého auta reagovali ľudia kdesi u nás, na Slovensku alebo v Čechách. Napadalo mi všeličo, len nie toto, čo som videl.
V aute na parkovisku sme ešte pred odjazdom z Masuleh rozhodovali, kam ďalej. Na tejto strane toho už veľa nebolo, prípadne tam Asar nemala záujem ísť. Zhodli sme sa, že by sme mohli teda skúsiť ešte raz tú priehradu Lar Dam, tentokrát z druhej strany, od mora. A keďže je to riadna diaľka, kým tam prídeme, tak cesta by už mala byť v noci otvorená. Bolo to síce šoférovanie na niekoľko dlhých hodín, ale za tmy sa mi šoféruje dobre a Asar si aspoň mohla zdriemnuť.
Po ceste ešte cez whatsapp komunikovala s Faranak, ktorá nás pozvala do Karaj na návštevu k nim domov a poradila, že by sme mohli ísť pozrieť vodopád Sangan.
Faranak je Iránka, ktorá žije v Nemecku a do Iránu prišla na niekoľko týždňov za rodičmi. Zoznámili sme sa s ňou v lietadle z Istanbulu do Teheránu. Asar si s ňou dobre pokecala nielen po anglicky ale najmä po nemecky. Ja nemecky viem len pasívne, takže som sa im do rozhovoru veľmi miešať nemohol, ale podľa niektorých slovíčok som zhruba pochytil, o čom bola reč.
Po vystúpaní horskou cestou tesne na úpätie najvyššieho vrcholu v Iráne – Damavand, som odbočil smerom k priehrade Lar Dam. Cesta asfaltová, prázdna. Na teplomeri v aute svietilo 7°C, chvíľu to dokonca skočilo na 5.
K priehrade sme sa ale nedostali. Cesta bola prehradená závorou a búdkou so strážnikmi. Bol tam plot, ostnaté dráty a z celej scenérie sme až na mieste pochopili, že pýtať sa na vstup nemalo zmysel. Súčasťou priehrady bola aj elektráreň, a ako som čítal informácie na internete pred výletom, v Iráne sú takéto strategické miesta starostlivo strážené vojakmi.
Otočili sme sa naspäť a v osade Polour pri benzínke rozhodovali, čo teda ďalej. Prístup k jazeru, ak by vôbec nejaký existoval, určite nebol z tejto strany a obchádzať teraz v noci celé pohorie a štverať sa nejakou poľnou cestou k brehom jazera už nemalo zmysel. Navyše pokiaľ by bola celá priehrada neprístupná, veľmi by sme si nepomohli. Ostávali nám v podstate už len dva dni. Bolo 13-teho tesne po polnoci a štrnásteho pred polnocou sme mali odovzdávať auto na letisku v Teheráne. V rámci tých dvoch dní sme ešte minimálne aspoň raz museli spať v hosteli, lebo sme sa potrebovali dať do poriadku, vysprchovať, usporiadať a vytriediť veci pred odletom atď.
Plán znel – dnes vodopád Sangan, večer do Qazvinu do hostela, a posledný deň potom k Faranak do Karaj na návštevu a od nej rovno na letisko. Hore v Polour sme ostať spať nemohli, jednak tam bola strašná zima a jednak ani nebolo kde. Dedinu tvorila v podstate len hlavná cesta v údolí medzi dvoma kopcami, lemovaná domami, reštauráciami a rozostavanými úsekmi cesty. Šoféroval som teda dole smerom k Teheránu a našiel dobré miesto na zaparkovanie kdesi na konci slepej uličky medzi Rudehen a Bumehen. Na vyťahovanie a skladanie stanu som už nemal energiu, len som si vytiahol spacák a veľmi rýchlo zaspal na sedadle.
Vyspali sme sa pomerne dobre, aj keď spánok na sedadle auta je naozaj núdzovka. Teda aspoň pre mňa s mojimi takmer dvoma metrami. Hneď skoro ráno sme pokračovali k Sanganu a vďaka skorej rannej hodine bol prejazd cez Teherán rýchly.
U Sangan sme trochu poblúdili, lebo tam stavali cestu cez hory a rozostavané úseky a stavebné stroje boli všade. Chlapíci na stavbe nám pomohli a tak už onedlho sme zaparkovali auto pri malom podniku, kde sme si dali čaj a príjemne pokecali s jedným postarším Iráncom, ktorý vedel vynikajúco po anglicky. Slúžil totiž dva roky v amerike u vojska. Bolo ešte pomerne skoro ráno a ja neraňajkujem, tak som mal len čaj s medom, trochu hrozna a banán.
Bazuku som tentoraz nebral. Jednak tie dve kilá by som cítil a jednak sme v prírode medzi kopcami, kde by som ju ani veľmi nevyužil. Zobrali sme si veci a vyrazili. Asar je mladšia a zvyknutá na pešie túry, nasadila pre ňu normálne tempo. Na mňa ale bolo trochu rýchle. Nechcel som ale zaostávať a brzdiť, tak som ťahal, kým som vládal. Terén k vodopádu bol podstatne náročnejší, než som predpokladal a problém nastal asi o dva-tri kilometre. Pred túrou som sa nenajedol, a aj vďaka mierne vyššej hladine inzulínu v krvi, ktorú mám, nastala hypoglykémia a musel som si sadnúť. Asar o mňa mala oprávnenú starosť, hypoglykémia nie je sranda. Lenže ako chlap mám tú geneticky zakódovanú vlastnosť, že naše slabosti neukazujeme a často hráme hrdinov aj tam, kde je to najmenej vhodné. So sebou sme na jedenie nevzali takmer nič, len fľašu vody a dva banány. Zjedol som jeden s tým, že druhý je pre Asar a zjem ho len v prípade, ak budem donútený sa vrátiť. Po banáne a chvíli oddychu som sa cítil o trochu lepšie a pokračovali sme pomalšie ďalej. Terén bol ale stále horší a strmší, chodník sa miestami strácal a stúpal stále prudšie, museli sme sa vracať a pýtať na cestu. Stretli sme miestnych, ktorí nám ukázali kadiaľ ďalej k vodopádu a podarovali nejaké orechy. Vraj vodopád je už len tri minúty chôdze. Zrejme sa pomýlili, alebo sme my nerozumeli, lebo ani po 15-tich minútach po ňom nebolo ani chýru. Keď som cítil, že to už naozaj nezvládnem ďalej, narazili sme na malý kamenný domček a vo dverách na mňa hľadela z tmy tvár. Hanba-nehanba, perzština-neperzština, potreboval som niečo sladké. Jednoducho som na toho chlapíka nabehol a pýtal si čosi zjesť. Niečo sladké, cukor, ovocie, čokoľvek. Ali (ako sa neskôr predstavil) anglicky nerozumel skoro nič, ale z toho mála čo rozumel, z môjho výzoru a gestikulácie pochopil, že je zle. Zavolal na niekoho cez okno a o chvíľu som mal pred sebou džús, ovocie a odkiaľsi vykúzlili dokonca cukríky.
Stačilo niekoľko dúškov džúsu a jablko, aby som bol z toho najhoršieho vonku. To ale nestačilo na to, aby som pokračoval ďalej v túre k vodopádu. Po chvíli sme sa presunuli za domček, kde mal Ali s kamarátmi rozloženú pod stromom deku, pili čaj, piknikovali. Ako sa ukázalo, Ali bol Ázer a jeho reč je veľmi podobná turečtine, preto s Asar viedli prakticky plynule konverzáciu.
Zjedol som a vypil zopár ďalších vecí, ktoré predo mňa položili a naozaj ožil. Cítil som sa trápne, ako málokedy. Magy, naozaj si debil. Ideš na túru, vieš že si hypoglykemik a ani sa nenaješ. A ešte bavíš machra, že ti nič nie je. Lenže v poslednom čase nám nevyšlo viacero vecí, preto som silou-mocou chcel, aby sme k tomu vodopádu aj dorazili. Určite to poznáte – v snahe vyvážiť niekoľko posledných neúspechov hráte vabank.

S Alim a jeho kamarátmi sme potom k vodopádu pokračovali ďalej. K vodopádu sme nakoniec došli a ja som bol šťastný. Aj za to, že som Asar nepokazil výlet núteným návratom. Samotný vodopád síce nebol nič extra, lebo kvôli obdobiu sucha to bol len tenký prúžok vody a aj z neho sa väčšina vo vzduchu stratila. Ale celé miesto malo svoje kúzlo a bolo veľmi pekné. Bol odtiaľ aj krásny výhľad naspäť do údolia a okolité kopce boli nádherné. Ali nás pozýval na obed s nimi, lebo si vzali kukurice, že si ich tam niekde opečú. Aj keď som im bol za ich veľkú pomoc veľmi zaviazaný, náš program a najmä krátiaci sa čas nám nedovoľoval ďalšie zdržanie. O tom sa Asar presvedčila už v Yazde, keď prijala ponuku od Mahtab. Zdržali sme sa dosť už kvôli mne.
Aj keď to nebolo veľmi zdvorilé, museli sme odmietnuť. Ali s kamarátmi sa vytratili opekať kukuricu a my sme ešte chvíľku zotrvali a užívali si ticha a atmosféry vodopádu. Ako naschvál, pokoj nám nebol dopriaty. Zastavil sa u nás iný Iránec. Síce sa predstavil, ale meno som si nezapamätal. My s Asar sme ho pomenovali turbo-mravec. Energie mal, že by ju mohol rozdávať. Pestrofarebne oblečený a podľa výbavy fanatický trekker a hiker. To, že si s nami chcel spraviť spoločnú fotku, by sme ešte zvládli s úsmevom. Ale jeho zanietenie pre pešie výstupy a zdolávanie kdejakých extrémnych turistických výziev bolo také silné, že nám začal ukazovať fotky a videá zo všetkých možných miest, kde bol. Jeho nadšenie predviesť sa a ukazovanie fotiek nemalo konca-kraja. My sme však museli ísť, len sme nevedeli, ako sa ho zbaviť. Opäť nastala trápna situácia. On (zo svojho pohľadu) chcel byť len priateľský a spoločenský, ale my sme na to naozaj nemali čas. Anglicky nevedel ani trochu, tak sme sa postupne museli vydať smerom naspäť. Držal sa nás ako kliešť a pokračoval v ukazovaní fotiek. Asar sa snažila usmievať a nebyť nezdvorilá, ja som to už nedokázal. Keď sme jeho nanucovaniu a sprievodu mali plné zuby obaja, a Asar medzi rečou poznamenala, že sama nevie, ako sa ho zbaviť, poradil som jej, aby zahrala divadlo, že si musí odskočiť. Tak zašla kamsi kúsok za kríky a čakala. Turbo-mravec sa nás stále držal a postával o kúsok nižšie a čakal. Ako sa ho zbaviť? Po cestičke smerom hore ho minula partia mladých irániek. Chcel som ich požiadať, aby ho v jeho reči požiadali, že ďakujeme za jeho záujem, ale chceme pokračovať sami.

Keď boli na mojej úrovni, spýtal som sa, či niektorá nevie po anglicky.

Záporne pokrútili hlavou, nevedela ani jedna. Po chvíli postávania som sa teda vytratil aj ja a sadol si na kameň k Asar. Keď sme tak sedeli asi 5 minút, začuli sme mužské hlasy. A o chvíľu, asi 10 metrov pod nami na svahu sme videli Aliho a jeho kamarátov. Keby vzhliadli hore, uvideli by nás, ako tam sedíme. A to sme im hovorili, že s nimi nemôžeme na obed, lebo sa ponáhľame nazad do Qazvinu! Tak trápne som sa necítil už dlho a Asar zrejme tiež.
Našťastie si nás nevšimli. Radšej sme sa potichu a prikrčení vrátili na cestičku a riskovali spoločnosť turbo-mravca, než že nás objaví Ali. Turbo-mravec tam už našťastie nečakal, a tak sme boli radi. Cesta naspäť bola takmer bezproblémová, len na úseku, kde už chodili autá, nás turbo-mravec zrazu dobehol svojím autom a chcel odviezť kamsi. Poďakovali sme sa a povedali, že už tu kúsok za rohom máme naše auto. Predbiehal nás aj malý náklaďáčik miestnych ľudí a z korby nám hodili dve jablká. Milé!
Z auta sme potom ešte na chvíľu vybalili karimatku a moje matrace a sadli si do areálu tej reštaurácie na čaj a čosi pod zub. Postarší Iránec, s ktorým sme ráno kecali, tam sedel a fajčil vodnú fajku.
Dlho sme tam neobsedeli. Sadli sme si síce na slnko, to ale za pár minút zmizlo za okrajom hory a aj kvôli sviežemu vetru sa citeľne ochladilo. Aspoň nás to prinútilo pokračovať ďalej.
Asar si sadla za volat, ja som si ľahol, že si zdriemnem.
Po ceste sa ešte zastavila na jednu pečenú kukuricu a potom sme cestou na Qazvin zastavili u veľkej benzínky na čaj a oddych. Dorazili sme tam zvyšok pistácií a ďalej som pokračoval za volantom ja, lebo slnko už zapadalo. Do Qazvinu sme dorazili až za tmy.
Prvý hostel, ktorý som našiel na navigácii, bol pridrahý. Za izbu pre dvoch chceli neuveriteľných 2,5 milióna. Pri vyslovení tej sumy mi spadla sánka a recepčná ihneď povedala, že môže skúsiť zavolať manažérovi, aby som dostal izbu za 2.2 milióna. Poďakoval som a vypadol odtiaľ. Hostel za 2.5 melóna! Ty kráso… To je skoro ako ten prvý v Teheráne. V Iráne sú zjavne obrovské rozdiely a treba si dobre popozerať a zvážiť ponuky a ceny.
Najbližším ďalším hotelom na navigácii bol Safir. Tam bola izba za 1,5 milióna. Hneď vedľa za rohom mi na navigácii svietil akýsi „Markazi Guest House“. S týmto druhom zariadení som nemal skúsenosti, ale reku – však uvidím. Týpek na recepcii bol veľmi milý, povedal cenu 700 tisíc za izbu. Ešte som ho poprosil, aby mi ukázal izbu a či sa tu dá niekde parkovať, lebo máme auto. Izba bola čistá, napriek cene žiaden „Ghaboos“ a parkovať sa tiež dá niekde oproti cez cestu, že to vybaví. Súhlasil som a vrátil sa do auta. Parkovanie bolo na nejakom súkromnom parkovisku. Za to si recepčný zaúčtoval 50 tisíc Riálov k cene za ubytovanie, hoci mám silný dojem, že tomu pánovi, ktorí nám bránu na parkovisko odomykal, dával do ruky desaťtisícovku. Ale už mi to bolo celkom jedno.
Vysprchovali sme sa a ešte skočili vonku popozerať okolie a niečo si dať pod zub. Navštívili sme miestny bazár, ten bol len kúsok od nášho ubytovania. Bohužiaľ bolo neskoro a bolo otvorených už len zopár obchodíkov. V jednom obchodíku mali na výber z mnoho druhov datlí, suchšie, sladšie, čerstvé, také i onaké… Kúpil som si jedny úžasné, sladučké, ale Asar nad nimi ohrnula nos. Ešte sme chvíľu behali po uliciach hore-dolu, lebo buď nikde nebolo nič na zjedenie, alebo mali všade len samé mäso. Nakoniec po asi hodine behania sme jedno bistro našli, kde robili aj falafel. A ako naschvál, bolo iba pár metrov hneď vedľa nášho gesthausu.
Na tácke nám priniesli dve obrovské žemle a Asar vypadli oči, že toľko nezje. Falafel bol však dobrý a ako sa ukázalo, bola hladnejšia, než si myslela. Celá žemla v nej zmizla ako nič.

Ráno sme sa ešte vybrali pozrieť nejaké zaujímavosti. Mali sme posledný deň. Bazár sme si nechali na koniec a šli smerom k Azadi Square.
Hneď oproti sme vpadli do areálu s nejakou zaujímavou budovou, Chehel Soton muzeum. Do múzea sme ísť síce nechceli, že len sa poprechádzame po parku, ale vstupné chceli už pri vchode. Nebolo našťastie veľmi drahé, 80tis na jedného. V cene bol aj vstup do múzea. Keď už som tu a mám to zaplatené, tak sa pozriem. Asar odmietla, že ostane vonku v parku.
Vnútri bolo múzeum kaligrafie a jak vystavené exponáty, tak budova zvnútra bola zaujímavá. Prehliadku a zopár fotiek som zvládol do necelých 5 minút. V parku múzea mali malý stánok s predajom suvenírov. Dosť podobný ako ten, kde sme v Isfaháne kupovali pohľadnice. Mysleli sme si, že opäť jedna pasca na turistov, lebo ako v parku, tak v múzeu a vôbec v celom areáli sme boli ako návštevníci úplne sami. Ceny boli ale na prekvapenie nízke a veci pekné. Mal som dojem, že Asar ľutuje, že už suveníry nakúpené má.
Pokračovali sme ďalej a hľadali zmenáreň. Na tú som sa pýtal recepčného v našom gesthause, aj niekoľko iných ľudí, vrátane predavačky v tom butiku na suveníry v areáli múzea. Väčšina nás posielala niekde k hotelu Alborez, alebo až na Ferdowsi. Na mape to ale vyzeralo, že je to riadny kus cesty. Zároveň sme hľadali aj nejakú kaviareň, mali sme strašnú chuť na obyčajnú dobrú kávu. Pri Alborez nebolo nič a ja som vošiel do jednej banky sa opýtať na zmenáreň. Tak trochu som aj dúfal, že možno natrafíme na ďalšieho „Mehdi von Hodňous“. Tentokrát ale nie a posielali nás opäť až na Ferdowsi kamsi k nemocnici.
Dohadovanie chvíľku trvalo a kým nám to ukázali na mobile na mojej navigácii, iný pracovník banky pre nás pripravil čaj. No skúste odmietnuť…
Posedeli sme, vypili čaj, za odmenu im dali pohľadnicu a záložku do knihy a šli sme vyznačeným smerom. Nakoniec to tak ďaleko nebolo.
Rozmenil som 70 Eur, viac som nepotreboval. Tu som dokonca dostal najlepší kurz – 48100 Riálov za jedno euro!
Hneď vedľa sme v malom obchode ešte nakúpili nejaké sladkosti ako suveníry a vrátili sa k Azadi Square. Námestíčko bolo plné chlapov, ktorí tam posedávali a debatovali. Vedľa bol festivalový stánok na čaj na Ashuru a z reproduktora stále znel frenetický spev.
Posedeli sme chvíľu na okraji fontány v parku a vydali sa k bazáru.
Tam sme vošli do inej časti, tej starobylej, ktorá bola viac ako pamiatka, než s predajnými stánkami. Na malom námestíčku sme si sadli a dali konečne kávu. Slečna po anglicky nerozumela, a tak aj keď som pýtal tureckú a dostal potom klasické espresso, ani mi to tak veľmi nevadilo, lebo bolo z tých lepších. Len ho bolo málo. Ja som na kofeín trochu rezistentný a aby na mňa káva mala účinok, potrebujem aspoň štvordávkovú. Šiel som si preto vypýtať ešte jedno, ale posunkami som naznačil, že veľa, veľkú porciu. Po chvíli slečna vytiahla malý, asi pollitrový porcelánový krčah. Áno, to je ono! Zatvárila sa prekvapene, ale veď dobre, turisti majú všelijaké divné požiadavky.
Pol litra kávy nakoniec bolo presne to, čo som potreboval. Aj Asar to okomentovala, že je to na mne vidieť a taktiež, že kým som bol na začiatku výletu vážny, posledné dni som sa začal aj usmievať. Človek si to sám neuvedomuje a dal som jej za pravdu. Áno, Irán ma zmenil. A nielen Irán alebo úžasní ľudia v ňom, ale veľkú zásluhu na tom mala aj Asar. Dá sa povedať, že som už veľmi dlho nezažil nikoho, kto by mi neliezol na nervy po troch týždňoch, a pri kom by som sa cítil tak dobre a uvoľnene.

Čas však pokročil a my sme museli ísť ďalej.
Do gesthausu sme sa vrátili niečo pred druhou popoludní s tým, že sa už len zbalíme a vypadneme. Boli sme presvedčení, že máme čas, lebo všade býva check-out o druhej. Týpek na recepcii nám ale ukázal na malý lístok pripnutý na stene, že check-out majú napoludnie.
Ospravedňovali sme sa a cítili naozaj previnilo, Sľúbili sme, že sa len rýchlo zbalíme a hneď vypadneme. Bol milý a nakoniec zvolil, že nám nezaúčtuje ďalšiu noc.
Veci sme len nahádzali do auta a pri odjazde z parkoviska ma zastavil strážnik, že mám zaplatiť. Nedokázal som mu vysvetliť, že to bolo vybavované z gesthausu a už som za parkovanie zaplatil. A nie práve málo.
Tento prístup ma celkom naštval, lebo jednak som platil podstatne viac, než to parkovné stálo, a tiež nie som splachovací, aby som platil dvakrát len preto, že si to oni medzi sebou nevykomunikovali.
Lenže na dohadovanie, prípadne na to, aby som sa do gesthausu vrátil a problém vydiskutoval s recepčným, sme nemali ani čas, ani náladu. Hlavne Asar na to nemala chuť a chcela aby som to zaplatil a šli sme konečne preč. Cena za parkovanie nakoniec bola naozaj nízka, chcel len 5 tisíc. Na jednej strane som sa cítil trochu trápne, že to stálo len 10 centov, na strane druhej nešlo ani tak o tú sumu, ako o princíp neférovosti.

Ešte sme sa cestou z Qazvinu zastavili pri Korshid Caravanserai, že si to miesto pozrieme. Bohužiaľ v jeho priestoroch bolo parkovisko taxíkov a okolité múry pamiatky ohradené pletivom. Nebola veľmi šanca niečo vidieť. Navyše taxikári na nás okamžite začali dobiedzať a ani by sme nemali veľmi kľud si čokoľvek pozrieť. Hneď kúsok odtiaľ ale bola mešita Ancient Jameh Mosque of Qazvin. Exteriér aj interiér bol pekný, časť budovy v rekonštrukcii. Asar bola hladná, od rána vlastne nič poriadne nejedla, tak sme našli blízke bistro. Dala si kuracie na ražni. Kým som stál dole a riešil objednávku, vyšla po schodíkoch na poschodie, kde mali stoly. Kým som to doriešil a vyšiel za ňou, už jedla akési iné jedlo. Potom mi vysvetlila, že starý pán, čo sedel pri vedľajšom stole, jej to svoje jedlo prakticky nanútil.
Nasadli sme do auta a u pouličného predavača som na kruhovom objazde kúpil kilo pistácií pre Faranak. Cenovka hlásila 100tis R, ale pri platení chcel už 250 tisíc. Opäť nepríjemná situácia s dohadovaním. Vraj za 100 tisíc sú tie v hornej bedničke a tie, ktoré som si nechal nabrať ja, sú za 250. Rozdiel som medzi nimi ale nevidel žiaden, navyše tie drahšie ani neboli nijako označené. Znechutený som zaplatil a šiel preč. Asi som mal len tú smolu, že som za jeden deň narazil 2x na problémy s platením a niečím, čo silno zaváňalo neférovosťou. Každopádne to nebolo nič tragické. Ja zase leziem ľuďom do blata a potom majú so mnou problém ma odtiaľ ťahať. Sme si kvit.
Cestou do Karaj sme sa zastavili na benzínke utriediť si veci, trochu upratať v aute, vyhádzať čo nepotrebujeme atď. Z neďalekého obchodu som doniesol čaj a na múriku po vytriedení vecí som nechal moje čierne rifle a sandále.

V Karaj sme boli s Faranak dohovorení, že prídeme na tretiu. Lenže tretia hodina bola, keď sme ešte len boli  v Qazvine a obzerali mešitu. Osobne nedochvíľnosť nemám rád a chcel som, aby sme tam boli včas. Lenže Asar niečo také pociťuje ako tlak a odrazila ma s tým, že ani Iránci na to veľmi nedbajú a nebude problém, ak prídeme neskôr. Začínal som byť mrzutý. Jednak tie dva incidenty s platením, teraz ideme neskoro a na dôvažok frustrácia z toho, že ten nádherný pobyt v Iráne sa nám končí. Aspoň som sa snažil dohnať zameškaný čas trochu na diaľnici do Karaj, ale z toho roztrpčenia som neustrážil tachometer. Tentokrát policajti namerali mňa. Asar bola rada a smiala sa, nie zo škodoradosti, ale preto, že v tom nie je sama. Pokuta za rýchlosť je inak drahá nepríjemnosť, ale po jej skúsenosti sme už vedeli, že táto iránska je sranda. Trochu ma to uvoľnilo. Asar cez whatsapp dohadovala s Faranak, kam máme prísť, lebo vraj nie je doma, kam som už bod na navigácii mal, ale v nejakej keramickej dielni u sesternice. Ulica, ktorú nám dala, bola kúsok od miesta, kde bývala, ale tam nesedeli čísla, tak nám poslala súradnice na gps. Toto miesto ale bolo na inom konci mesta. Zároveň sme potrebovali umyť auto, lebo po troch týždňoch trmácania sa po prašnom Iráne vyzeralo strašne. A keď umyvárku, tak poriadnu, aj s vysávaním a pod. Jednu som mal na navigácii neďaleko bydliska Faranak. Aj keď ona písala, že umyvárka je tiež niekde blízko tej dielne, kde teraz je. To som ale veľmi riskovať nechcel, tak som šiel najprv do tej, čo som mal ja v navigácii. Napokon, bola aj bližšie.
A autoumyvárka to bola teda riadna! Nie nejaké smiešne tri boxy kde si sami umyjete auto. Ale komplet firma s full servisom. Auto donesiete, poviete čo chcete, odovzdáte kľúče a idete si sadnúť do čakárne, ktorú tam pre zákazníkov majú. Prvá informácia po opýtaní kedy to bude hotové, znela že asi za hodinu, že tam majú viacero áut. To som zamietol s tým, že sa ponáhľame na letisko a či sa to nedá skôr. Dohodli sme sa, že to bude za 20 minút za mierny príplatok. Pracovníci sa ihneď na naše auto vrhli ako osy na med a za ten čas sme si s Asar ešte odskočili do obchodu kúpiť baliacu fóliu na naše bágle. Podobnú službu robia aj na letisku, ale balia to strojom a obaja sme chceli, aby sme mohli bágle aj po zabalení ešte vziať na chrbát. Po návrate do automumyvárky bolo auto nablýskané a dokonale vyčistené zvonku aj zvnútra za 15 minút. S Asar som sa stavil, koľko to bude stáť. Ona tvrdila, že menej ako 200tisíc, ja že viac. Vyhrala.
K dielni, kde bola Faranak, sme dorazili pomerne neskoro, niečo pred deviatou. V dielni vyrába jej sesternica rôzne keramické výrobky. Od umeleckých, až po úžitkové. Sošky, suveníry, prívesky, hrnčeky, taniere, šálky, misky, postavičky a zvieratká… Od výmyslu sveta.
Odovzdali sme im darčeky, ktoré sme mali nachystané a na oplátku sme dostali misku s tanierikom, na ktorých bolo niečo napísané v perzštine. Bolo to vkusné a pekné. Asar si vybrala svetlomodrú kombináciu, ja čiernobielu. Dali sme si u nich kávu, a dobre si pokecali. Faranak aj jej sesternici sme porozprávali niektoré zážitky a úsmevné príhody. Obe sa smiali, až skoro nevládali dýchať.
Kvôli neskorému príchodu sme tam ale nemohli ostať dlho, snáď len pol hodinu. Poďakovali sme sa za darček a pomoc, nechali im plynový varič s bombou, ktorú sme do lietadla rozhodne zobrať nemohli a vyrazili na poslednú etapu – letisko.

Behnam aj so svojou asistentkou tam už čakali. Odovzdávka prebehla rýchlo, lebo tam po chvíli nabehol strážnik, že na departures sa nesmie s autom tak dlho stáť. V letiskovej hale sme si konečne sadli, trochu sa ukľudnili a zabalili oba ruksaky do fólie.
Prešli cez bezpečnostnú kontrolu a postavili sa do radu na odbavenie k prepážke. Neďaleko nás prešla skupinka asi štyroch českých turistov. Stačila sekunda, čo sme pochytili kratučký útržok z ich konverzácie, a razom sme boli späť v realite nazvanej „Zakomplexovaná česká duša alebo Burani z venkova na výletě“. Asar mala sto chutí sa na opätku otočiť a neletieť nikam. Keby to spravila, ani by som veľmi neprotestoval a nasledoval ju. Potom sme tých inteligentov stretli ešte raz, keď sme stáli pred pasovou kontrolou. Radšej sme s Asar medzi sebou komunikovali po anglicky a ani sa nepriznávali, že sme tiež z rovnakých končín. Aj pasy sme radšej otočili tak, aby nebolo vidno prednú stranu.
Po pasovke sme ešte mali čas, tak sme si sadli do kaviarne a dali kávu a nejaké sušienky. Asar sa necítila ktovieako dobre, ale zvládala to statočne.
Pri káve som dokončil kompletnú zálohu všetkých fotiek a súborov na oba externé disky. Jeden som nechal Asar, ako sme sa dohodli. Tým pádom mala všetky fotky a veci aj ona pri sebe a nemusela čakať, kým ich ja niekde nahodím na cloud a ona si ich bude môcť stiahnuť. Tu sa vrátim k tej spomenutej trojnásobnej zálohe. Neskôr, keď som po návrate z Iránu doma prezeral a triedil fotky, zistil som, že mi chýba prakticky jeden celý týždeň z obdobia medzi Yazdom a Mashhadom. Dosť ma zamrazilo, lebo tam bol komplet Persepolis, Shiraz, púšť atď. Fotky neboli ani v noťase, ani na mojom externom disku. Na kartách už nebolo nič, tam to bolo už premazané novšími fotografiami. Nedokázal som si vysvetliť, kam zmizli, lebo zálohu som robil pravidelne a dôsledne. A keďže som ju robil na oba externé disky v podstate identicky, tak to znamenalo, že čo mám ja, má aj ona, a čo nemám ja, nemá ani ona. Poviem vám, nebol mi v tej chvíli veľmi do spevu… Prehrabal som všetko, ale neboli nikde. Jediná chabá nádej bola, že ich nejakým zázrakom má Asar na svojom disku. Okamžite som ju kontaktoval a čuduj sa svete – mala ich! Sláva trojnásobnej zálohe!!!

Potom od Teheránu sa už nedialo nič zvláštne. Let prebehol úplne bez problémov. Pegasus Airlines sú lowcost podobne ako Ryanair, ale aspoň ľudí neotravujú počas letu. Jediný problém s tým letom bol ten, že ja som to ťažko znášal vnútri. 3 týždne v krajine, ktorá nakoniec brutálne predčila akékoľvek moje očakávania plus vedomie, že s Asar už možno nikdy nebudem takto dlho spolu a že sa vraciam opäť do šedivej reality, som emočne proste nezvládal.
V Istanbule sme si po prílete sadli do kaviarne a čakali na jej kamaráta Fatiha. Asar sa s ním búrlivo zvítala a spolu sme šli do kaviarne Beltur na nábreží v časti Kordonboyu Mahallesi. Raňajky boli bohaté, typické turecké, len ja som do žalúdka nemohol dostať okrem trochy čaju nič. Asar si to užívala a doslova rozkvitla. Bol som naozaj rád, že aspoň ona mala záver výletu pekný.
Času sme mali dosť, obaja sme odlietali až tesne pred poludním v rovnaký čas, len každý iným smerom a z iného letiska. Mňa taxík odviezol na letisko Ataturk na let do Dublinu a Asar sa s Fatihom vracala na Sabiha Gökçen aby letela do Prahy. Do Dublinu som dorazil tesne poobede a po rýchlej sprche ešte na chvíľu zdriemol, lebo hneď ten večer ma čakala nočná smena. A tým bola táto krátka, ale nádherná kapitola môjho života, uzatvorená.

———-

Čo dodať na záver?

Ospravedlňujem sa, že blog pôsobil ako šitý horúcou ihlou. Jedným z najväčších problémov bola nemožnosť použiť veľmi veľa skvelých fotiek. Asar totiž až po skončení výletu oznámila, že zakazuje zverejňovať akékoľvek fotky, kde je vidieť jej tvár. S ohľadom na jej prianie som musel vyberať len také, ktorú túto podmienku spĺňajú. Preto sa bohužiaľ musíte zmieriť len s tými, ktoré tu sú.

Z tohoto istého dôvodu tu chýba záverečné video. Na zostrih kvôli vyššie spomínanému zákazu nie je dostatok vhodného materiálu a aj k tomu málu, čo mám, mi nebol včas dodaný prisľúbený hudobný podklad. Škoda, že som na to nebol upozornený na začiatku výletu. Fotil a filmoval by som od začiatku inak.

Napriek tomu sa chcem touto cestou Asarke poďakovať za pekné chvíle a spomienky, ktoré z tejto cesty mám. Bohužiaľ po ukončení výletu sa naše cesty rozišli a spolu už nikdy nikam nepôjdeme. Ja potrebujem na cestu k sebe človeka, na ktorého sa dá spoľahnúť, ktorý nezabúda na sľuby ani nemení po chvíli to, čo tvrdí alebo na čom sa dohodneme.

Rovnako cítim povinnosť poďakovať všetkým, ktorí nám za ten čas v Iráne vstúpili do cesty. Či takí, ktorí pomohli prostredníctvom textových správ, najmä Asarkiných známych… Alebo takí, ktorých sme stretli osobne a pomohli či už slovom, gestom, malou službou alebo veľkou pomocou a vynaloženým úsilím… Jednoducho všetkým, bezmenným aj tým, ktorých mená sme poznali.

Veľkú zásluhu na tom, že do Iránu som nešiel hluchý, slepý a bez prípravy, má tiež mladý český cestovateľ Vladimír Váchal a jeho stránka otázok a odpovedí ohľadom Iránu, a ktorého pomoc a služby môžem odporúčať.

Irán – teda krajina a ľudia, vo mne zanechali veľmi hlboké dojmy. Hlbšie, než akákoľvek iná krajina alebo národ predtým. Pokiaľ budete mať sebemenšiu šancu sa tam ísť pozrieť, rozhodne si ju nenechajte ujsť!

Autor fotografií: Magy&Asar

Akcia „Som za slušné Slovensko“ – výsmech občanovi

10.03.2018

Nebudem rozoberať čo sa stalo, prečo, prípadne aké akcie sa v následnosti na danú udalosť dejú. Dokonca sa zdržím hodnotenia či názoru kto by sa tým mohol byť atď. Udivuje ma však nekonečná viac »

Merkelová ako novodobý Hitler – pokračovanie

24.02.2018

Pred cca 2.5 rokmi som napísal úvahu na tému imigrácie a nebezpečenstva bezbrehej nelimitovanej "lásky" voči akémukoľvek imigrantovi. Len preto, že niekto prehlási, že je z vojnovej oblasti viac »

Cestami a necestami po Iráne – 8. diel (Kaspické more a jazierka Badab Soort)

11.12.2017

Ráno sme z hotela Qaboos v Gonbade zmizli tak rýchlo, ako sa len dalo. Raňajky sme si dali pri ceste smerom ku Kaspickému moru, kam sme mali namierené. Ako som písal skôr, v Iráne sú ulice, kde viac »

aleppo, sýria

Sýrski povstalci odovzdali armáde ďalšie mesto

19.04.2018 13:56

Stovky povstaleckých bojovníkov z Dumajru odovzdali zbrane a začali mesto severovýchodne od Damasku opúšťať.

julija skripaľová, skripaľ

Rusi si posvietili na pohyb Skripaľovej v Moskve, stopy jedu nenašli

19.04.2018 13:46

Ruskí vyšetrovatelia zmapovali pohyb Julije Skripaľovej pred odletom z Moskvy do Londýna a nenašli nijaké stopy po jedovatej látke.

Fethullah Gülen

Turecko odsúdilo na doživotie 47 členov Fethullahovej teroristickej organizácie

19.04.2018 13:26

Ankara obviňuje z neúspešného pokusu o vojenský prevrat moslimského duchovného Fethullaha Gülena, ktorý žije v exile v USA od roku 1999.

Mexiko, drogové kartely, hranice

Kalifornia sa s vládou dohodla na nasadení gardistov na hraniciach s Mexikom

19.04.2018 13:03

K nasadeniu gardy vyzval začiatkom apríla republikánsky prezident Donald Trump.

magy

osobný blog o cestovaní a živote

Štatistiky blogu

Počet článkov: 52
Celková čítanosť: 121030x
Priemerná čítanosť článkov: 2328x

Autor blogu

Kategórie