Založ si blog

Plavba za Slnkom – diel III. (Rapa Nui)

(Strážca prístavu Hanga Pikospäť na 2. diel)

Už keď sme sa k Veľkonočnému ostrovu priblížili na dohľad, vyzeral zaujímavo. Z diaľky sa vynorili najprv vrcholy dvoch kopcov, neskôr sa spojili v jeden celok. Pomerne holé trávnaté pláne, strmo vystupujúce skaly z vody, len na niekoľkých miestach bolo vidieť skupinky stromov. Ja som sa po mesiaci mizérie z morskej choroby na pevnú zem tešil dvojnásobne.

Prichádzali sme zo severovýchodu a v ďalekohľade sa mi podarilo zazrieť malý kúsok jednej z najkrajších pláží (nielen) tohoto ostrova – Anakenu. Tú som si neskôr vychutnal zblízka a naplno.

Ak sa pozriete do mapy pozornejšie, všimnete si malú nezrovnalosť. Ostrov Juan Fernández je predsa juhozápadne od Rapa Nui, nie severozápadne. No áno, lenže plachetnice skoro nikdy neplachtia priamočiaro, ako keď letí lietadlo. Je to spôsobené vetrami a prúdmi. Na úrovni okolo 20 – 25-tej rovnobežky vanú v tomto období takmer trvalé pasátové vetry. Od západu k východu. Pri plavbe z Juan Fernández k Rapa Nui je preto lepšie vystúpiť vyššie (v zmysle sever je hore a juh dole) a potom zostúpiť späť, než sa snažiť o takmer nemožnú plavbu priamo. Inak povedané – naokolo bližšie. Platí to napríklad aj pri plavbe z Floridy do Brazílie. Poviete si – pár stovák kilákov, to je za pár dní. Nie na plachetnici. Takáto priama cesta (cez karibik) je totiž presne proti vetrom a prúdom. Rýchlejšia trasa, a teda aj kratšia, vedie naokolo – smerom k Európe, potom dole ku Kanárskym ostrovom, Kapverdám a až tak krížom nadol cez Atlantik.

Obišli sme ostrov a zakotvili v zátoke pri hlavnom meste Hanga Roa. Kotvisko úbohé, zátoka je až nepríjemne otvorená a nechránená. Vlny boli síce mierne, ale blízko pri brehu sa lámali a veslovať tam na našom banáne… uff… Nevyzeralo to vôbec príjemne. Nie tak z pohľadu domorodcov, ktorí tam veselo surfovali. Z lode sme si však vyhliadli jedno miesto, kde bola voda pri brehu pokojnejšia, lebo bola krytá skaliskami. S Ondrom sme teda nasadli do banánu a pádlovali tam. (Prečo banán? Lebo tento čln je skladací a po zložení pripomína tvar banánu)

Oficieri z kapitanátu a z Armada de Chile na nás pískali a mávali a ukazovali, že tam nesmieme, že musíme do prístavu k mólu. Tam ale boli tie hnusné lámajúce sa vlny! Zvažovali sme, čo je horšie si pohnevať. Úradnú moc alebo tú Neptúnovu. Mali sme záchranné vesty a doklady v nepremokavom obale, takže to najhoršie, čo by nám Neptún spravil, bol studený kúpeľ. Úradná moc by nás ale mohla veľmi ľahko poslať okamžite preč a nepustiť na ostrov. Zvolili sme teda prechod malým člnom vlnami na surfovanie. S Ondrom sa nám to po chvíli taktizovania a počítania vĺn a páuz nakoniec podarilo, ale aj tak veľa nechýbalo, aby sme sa nevykúpali.

Na miestnom kapitanáte sme vybavili formality a šli si pozrieť, či by sme sa nemohli presunúť do Hanga Piko, malého prístavu hneď za rohom. Prístav je síce určený pre miestne rybárske člny, ale snáď sa nám tam podarí vmestiť. Jedna malá plachetnička tam stála a hneď vedľa nej bolo miesto aj pre nás, to nám dávalo nádej na úspech. Ešte sme z turistického informačného centra vzali nejaké mapky, ja som si oťukol miestne hostely a ich ceny a zopakovali sme si adrenalínovú cestu vo vlnobití späť na loď. Bolo o poznanie miernejšie ako pri ceste na breh, tak sa to dalo zvládnuť.
Cez vysielačku sme chytili tých správnych ľudí, dohodli si presun do Hanga Piko na druhý deň a zaľahli.

Ráno sa na MAUI objavili miestni chlapíci, lebo na vstup do Hanga Piko je treba mať miestneho pilota. Stojí to 150$ plus nejaká tá fľaška ohnivej vody, ale v cene je aj postoj na teoreticky neobmedzený počet dní – teda na koľko nám vystačia víza. Vjazd do prístavu je úzky a všade okolo hrozivo mlátili vlny do skál. Pilot sa fakt hodil.

mapa ostrovaLoď sme uviazali k mólu a ja som sa ešte v ten večer presunul do hostela Vaianny. Aj napriek tomu, že v prístave bola hladina skoro ako zrkadlo, ja som urgentne potreboval úplne pevné lôžko. Nazval som to “resetovanie tela”. Prvé dve noci som sa nevyspal. Posteľ sa so mnou poriadne húpala, každú chvíľu som sa budil. To kývanie ale bolo len imaginárne, mozog si po mesiaci permanentného kolísania zrazu zvykal na “nepohyb”. Resetovanie sa napokon podarilo, lebo tretiu noc som už spal zase normálne. Nádejal som sa, že som nadobro vyliečený a keď opäť vyplávame, budem už plnohodnotný námorník a nie mrcina na lôžku. Ako do dopadlo, sa dočítate neskôr. ;o)

Dauby sa hneď po presune do H. Piko vyparil na trojdňový samostatný výlet po ostrove. Nezaujímalo ho, že na lodi bolo treba čo-to spraviť. Dosť ma tento prístup mrzel, ale Ondru ešte viac. Loď nebola len dopravný prostriedok, ako autobus alebo lietadlo, ktorý ťa odvezie a dovezie a ich chod majú na starosti mechanici. Tu si všetko robíme sami, treba nanosiť vodu, vytiahnuť, rozbaliť a usušiť plachty, laná, vyprať prádlo atď.
Na druhej strane možno tiež potreboval vypadnúť od nás (a Karolíny) a tiež je pravda, že Ondra má všetko na lodi zariadené tak, že tomu treba venovať strašne veľa času a námahy (jeho klasický argument – lebo je to zadarmo) a potom takmer neostáva čas na to, kvôli čomu sme sa (niekam) doplavili – turistika, zábava apod. Vzal so sebou stan, pričom dosť riskoval, lebo na celom Veľkonočnom ostrove je prísny zákaz stanovania. Tentoraz mal šťastie, nikto ho neobjavil ani nenabonzoval.

Aj napriek časovo náročným veciam okolo lode som si urval nejaký čas na to, aby som si obzrel najzaujímavejšie miesta. V miestnej požičovni som neskôr zjednal dobrú cenu na bicykel na tri dni, vďaka čomu som obehol takmer celý ostrov za relatívne krátky čas a videl najzaujímavejšie miesta. Všetko sa však aj tak nedalo, na Veľkonočný ostrov sa niekedy neskôr chcem rozhodne ešte aspoň raz vrátiť.

Za prvý cieľ som si vybral kráter Rano Kau, keďže bol pomerne blízko prístavu kde sme kotvili. Pešo to bol kúsok, výstup k nemu bol aj napriek tomu unavujúci. Horúco, bezvetrie, jediné osvieženie bola voda z batohu. Pri ceste sporadicky rástla kvajáva, zrelých plodov však bolo málo, skôr len tak na ochutnanie, aby sa nepovedalo… Zaťal som zuby a šlapal do kopca a tešil sa, až si hore sadnem a oddýchnem.

Spotený a unavený som dorazil na okraj kráteru. V šoku z toho pohľadu som aj zabudol na únavu. Objavil sa náhle a v celej kráse. Obrovský, nevšedný, výnimočný. A úchvatný. Do výšky niekoľkých metrov od dna zaplavený dažďovou vodou a mozaikovito pokrytý trsmi trávy a inej vodomilnej vegetácie. Od údivu som takmer aj zabudol fotiť. panoráma kráteru Rano KauNa okraji kráteru je aj unikátna, čiastočne zrekonštruovaná pôvodná osada Orongo, ale keď som tam potom dorazil a pozrel na informačnú tabuľu s cenou vstupného, prešla ma chuť na to – odstrašujúcich 60$! Nehrozí! Neskôr som sa tam napokon mal možnosť pozrieť zdarma, ale o tom až za chvíľu. Stopy civilizácie dnes nájdete už všade, a tak som sa ani veľmi nečudoval, že pri obchádzaní kráteru poľnou cestičkou na jeho hrebeni som doslova zakopol o igelitku plnú prázdych pivových fliaš. Hovädá! Ale tiež som našiel slušný 8-dielny švajčiarsky nožík. Tak aspoň niečo užitočné z tej civilizácie…

Celodenný výlet v tom teple bol vyčerpávajúci, po mesiaci vylihovania a zoslabený morskou chorobou som sa až divil, že som toľko zvládol. Cestou dole som ledva prepletal nohami a rovno som odpadol do postele. Spánok mi však dopriatý ešte na nejakú chvíľu nebol, vzápätí došiel Ondra s Karolínou na internet. V Hanga Piko bohužiaľ žiadna dostupná wifi s internetom nebola, zato v hosteli áno a zdarma, takže som tých pár dní/nocí naplno využil a ponúkol Ondrovi, že môže kedykoľvek prísť. Hneď na prvý raz sa trafil do skvelého momentu! Počas jeho návštevy vysvitlo, že sa chystá k Rano Kau na druhý deň. Strážcom a sprievodcom osady Orongo je nejaký jemu známy človek a možno bude prehliadka osady zdarma. Až sa mi chcelo plakať. Mohol som si ušetriť dnešný výlet!!

Na druhý deň som sa teda vydal opäť k Rano Kau, tentokrát s Ondrom a Karolínou. S Ondrom sa určitý čas niekedy a niekde plavil nejaký poliak a ten bol veľmi blízkym kamarátom tohoto rangera. Carlos Salinas sa nakoniec ukázal byť veľmi priateľský a šarmantný, bol rád, že vidí niekoho akože-známeho, dostal nejaké novinky o jeho kamarátovi – na oplátku nás pozval na prehliadku osady (zdarma) a spravil nám súkromneho sprievodcu s podrobným výkladom jej zaujímavostí. Aj napriek tejto všetkej pridanej hodnote je 60 dolárov za osobu stále priveľa. Čo z jeho výkladu snáď stojí za zmienku, je kult tzv. vtáčieho muža. Môžete sa o tom dočítať aj na internete, ale v podaní z Carlových úst je to predsa len o niečom inom.Carlos Salinas pri prednáške o kulte vtáčieho muža

V skratke – Z Oronga sa raz ročne vydávali mladí muži na akúsi výnimočnú skúšku odvahy. Lov vtáčieho vajca. Kto ho priniesol prvý, bol na rok akýmsi nekorunovaným kráľom celého ostrova a jeho rodina (klan) požívala veľké privilégiá a pocty. Aby to však nebolo ani trochu jednoduché, bolo treba zliezť asi 200m strmých a šmykľavých skál do mora (schody tam neboli!), preplávať rovnako dlhý úsek hemžiaci sa žralokmi, vyliezť na ostrovček Motu Nui, nájsť vtáčie vajce a rovnakou cestou späť ho neporušené(!) doniesť na miesto štartu. Pri pohľade na tú výšku, vzdialenosť na preplávanie, prúdy a vlny a vôbec všetko, čo táto súťaž obnášala – ma napadla len jediná vec: Samovražda! Veď aj mnohí súťažiaci umierali (pádom, utopením alebo pod zubami hladných žralokov).

Další deň som si požičal bicykel a objavovanie krás ostrova bolo hneď rýchlejšie. Prvý deň som šiel objavovať nejaké jaskyne, ktoré sú vraj aj tu. No… jaskyne. Skôr jaskynky, resp. diery. To sme boli opäť všetci traja spolu – Ja, Ondra a Karolína. Po poslednej jaskyni (najväčšej a aj najkrajšej) si Ondra s Karolínou nečakane vzali stopa a ja som šlapal nazad do mesta sám.súsošie neďaleko Hanga Roa

Bol som po zásluhe potrestaný aj odmenený zároveň. Popri ceste rástli kvajávy a tentokrát ich bolo zrelých neúrekom – nazbieral som ich celý vak. Horlivá oberačka ale spôsobila, že som sa dosť zdržal a začalo sa už stmievať. V snahe dohnať to, som spravil chybu. Na mape to vyzeralo, že by som si určitou trasou mohol skrátiť cestu späť do mesta. Predsa len, bicyklom sa dá prejsť aj tam, kde už autom nie.

Dostal som sa však do slepej uličky a cesta späť v tme bola vysiľujúca. Ako naschvál sa ešte aj spustil studený dážď. Vymrznutý a špinavý od blata som dorazil do hostela. Okamžite som si dal dlhú horúcu sprchu a zaliezol do postele a internetu. Z tej zlosti na seba, že som taký hlúpy, som schrúmal väčšinu nazbieranej kvajávy, aj tú, ktorú som pôvodne plánoval dať na loď ostatným. Len sa tak po nej zaprášilo.

– pokračovanie z Veľkonočného ostrova onedlho…

 

Vidím zeeeeemmm!!!

 

Posledné zamávanie pred útokom na pevninu

 

roztrúsené sochy sú všade

V jaskyni

panenská príroda

kvajáva

západ slnka z Hanga Roa

niektoré sochy sú fakt zvláštne...

ja sa dívam na Teba, ty sa dívaš...

Krajniak – Ako (ne)vyriešiť rómsky problém za 2 roky

04.03.2017

Dobrý deň pán Krajniak. Bohužiaľ Váš návrh sa dá charakterizovať presne tým, čo ste sami spomenuli: Myslel to dobre, zlyhala realizácia. Celý Váš návrh vychádza z úplného nepochopenia viac »

Satanské 666 v čiarových kódoch

26.02.2017

Celý náš svet je zamorený negatívnymi energiami a akoby toho nebolo dosť, ešte sa sami navzájom manipulujeme v mene Satana. Dokonca sme zašli tak ďaleko, že sme si satanské 666 zakódovali viac »

Vianočné zamyslenie nad pomocou “potrebným”.

19.12.2016

S blížiacimi sa sviatkami čoraz viac v médiách vidieť a počuť výzvy či prosby na pomoc ľuďom v núdzi. A nielen ľuďom, ale aj zvieratám. Tie ale teraz nechám bokom, to by bolo na samostatný viac »

Petrohrad, Rusko, Chrám Spasiteľa na krvi

Ruský pár kanibalov sa priznal k vražde až 30 ľudí

26.09.2017 15:56

Polícia našla v dome obvinených rôzne časti ľudských tiel a mäsa, ktoré pôjdu na testy DNA.

Korčok, Boris Johnson

Johnson a Korčok diskutovali aj o pokrokoch v rokovaniach o brexite

26.09.2017 15:09

Obaja partneri sa zhodli, že Veľká Británia neodchádza z Európy a potvrdili, že je strategickým investorom na Slovensku.

Koniec diaľnice, diaľnica, značka

OĽaNO prekáža, že štát chce stavať cesty 'našim Maďarom'

26.09.2017 15:04

Hnutiu OĽaNO sa nepozdáva zoznam prioritných diaľničných stavieb. Tvrdí, že minister dopravy ho urobil podľa toho, kde má Most-Híd voličov.

Otvorenie akademického roka

Univerzite Komenského chýba k storočnici už len krok

26.09.2017 15:00

Historická aula Univerzity Komenského v Bratislave už po 99. raz zašumela vravou nedočkavých študentov pripravených rozšíriť si svoje vedomosti.

magy

osobný blog o cestovaní a živote

Štatistiky blogu

Počet článkov: 38
Celková čítanosť: 94076x
Priemerná čítanosť článkov: 2476x

Autor blogu

Kategórie