Byrokrati sú géniovia vo vymýšľaní nezmyselných prekážok. Jednu človek prekoná, hodia mu pod nohy ďalšie tri. Hovorí sa, že prekážky sú na to, aby sa prekonávali. Pekná filozofia, ale komu prospeje, keď treba donekonečna prekonávať ZBYTOČNÉ prekážky?!? Týmto prekonávaním zbytočností sa nič nebuduje, netvorí, nestavia, nevytvárajú žiadne hodnoty. Ostane to len a len vo mne, nepatrný horko-sladký pocit hrdosti, že som vybabral s nejakým dutohlavcom, aby som zajtra opäť bojoval s troma ďalšími.

Nechcem nikoho otravovať svojimi výplodmi a sťažovaním sa, nie som ani typ, čo sa ľahko vzdáva, len je toho na mňa práve akosi priveľa a ja cítim potrebu to zo seba dostať. A je mi fuk, či to bude niekto čítať alebo nie.
Na Nový Zéland som sa dostal po polročnej plavbe kamarátovou plachetnicou po pacifických ostrovoch, atoloch a podobných úžasnostiach. Zážitky na nezaplatenie, ale všetko má svoj koniec. Na N. Z. sa chodia lode ukrývať pred hurikánovou sezónou. Zhruba v októbri/novembri dorazia, urobia nevyhnutné opravy, úpravy a údržbu a približne v apríli/máji zase vyrazia na plavbu. Tak sme urobili aj my.
Počas čakania sa jachtári v prístave stretávajú, spoznávaju, pomáhajú si, vymieňajú skúsenosti, mapy… Mne sa pošťastilo nájsť iný druh „zábavy“. Prácu. Skvelé, aspoň nebudem zaháľať a zarobím nejaké peniažky!
Pracovná ponuka bola solídna, práca ktorú som robil dobre, poznal, mal rád, bavila ma…
Zo začiatku som pracoval bez povolenia, majiteľ bol rád, lebo som mu práve padol „do rany“, keď mal zákazok vyše hlavy. A moja profesia sa v tunajších končinách hľadá ťažko. Ale časom aj majiteľ firmy začal mať obavy, že ho niekto nabonzuje a nedoplatil by sa na pokutách. Slušne ma „vyhodil“, teda skôr vysvetlil že nemôže riskovať, ale že akonáhle budem mať legálne pracovné víza, okamžite ma berie. Začal som teda vybavovať pracovné vízum. N. Z. má veľmi prísnu imigračnú politiku. Súhlasím, aspoň sa im sem nenasáčkuje kdejaký pako, ktorý by len cical sociálku ako parazit. Druhá strana tej istej mince je, že často ani kvalifikovaní odborníci nemajú veľa šancí.
Ja som žiadal o prac. vízum v oblasti „skilled work visa“. Kvalifikovaná práca. Mal som kvalifikáciu, dlhoročné skúsenosti, serióznu pracovnú ponuku, vyplnil som všetky možné aj nemožné formuláre, priložil lekárske vyšetrenia, certifikovane preložený výpis z registra trestov, šek na poplatok za vybavenie… no bolo toho neúrekom, len na poplatkoch za vyšetrenia, čo stál výpis s prekladom a poslaním atď. som vysolil strašné prachy.
Prvé podanie mi zamietli. Sčasti to bola aj moja chyba, tak som zašiel za miestnym poradcom v imigračných záležitostiach. S jeho pomocou som to doplnil, prepísal, opravil. A poslal späť. Rád by som zdôraznil, že spolu so žiadosťou sa posiela aj pas. Trochu ma povzbudila veta poradcu, že „nie je dôvod, prečo by ti to nemali dať“. Až som sa začal tešiť, aké to tu majú všetko premyslené, slušné a civilizované a možno tu ostanem aj žiť…
Prešiel týždeň, dva, päť… Žiadna odpoveď, zmena.
Po dvoch mesiacoch ma prešla trpezlivosť a zavolal som tam. Klasická hudobná vyčkávacia kulisa. Potom sa ozvalo-  Čakajte, ste v poradí… Pred vami je 47 ďalších klientov. No skvelééé…
Nechal som automatu moje telefónne číslo a zavesil. Ozvali sa o dva dni. Lenže slečna telefonistka na druhom konci vedela o mojej žiadosti len o málo viac, než ja. Nič zmysluplné mi nepovedala, len to, že mám čakať.
Odpoveď nakoniec prišla – po štyroch mesiacoch!!
Zamietnutie, samozrejme.  A čo sa dalo čakať, medzitým mi seriózne došli prachy, aj keď som šetril ako sa dalo. Nový Zéland je kurevsky drahá krajina.
Takže situácia je nahovno. Nemám ani na letenku, pracovať nemôžem… Keď ma čapnú a vyhostia, tak si defacto zatvorím vstup (aj ako turista!) na N. Z. a Austráliu až do doby, kým im nesplatím náklady na vyhostenie. Zopár tisíc dolárov. Maličkosť.

P.S. Ak máte niekto solídny nápad, čo ďalej, sem s ním.