Po odplávaní z Veľkonočného ostrova (19.06.2010) trval ďalší „skok“ zhruba týždeň a pol. Plavba bola vcelku svižná a pokojná. Ale najmä… Ja som si to konečne mohol začať užívať! Morská choroba bola totiž preč. Sláva sláva sláva! Neviem, či to bolo tým hostelom a pevnou posteľou na pár nocí, alebo drahými liekmi, ktoré som si v Hanga Roa kúpil (Stugeron forte, 60 dolárov!). Každopádne som bol plne funkčný a nerozhádzali ma ani veľké vlny, ktoré pri Hendersonovom ostrove dosahovali aj 6 metrov. A to už boli také menšie hory! Naštastie šli viac-menej s nami a tak sme ich mali stále za chrbtom. Dostať šupu takou vlnou zboku a nastali by veľké problémy.
Ondrova loď je síce pevná, a samotný trup lode taký náraz musí vydržať, ale sú na nej a v nej krehkejšie veci. Niekde pri južnom cípe Chile dostala Maui takýto kopanec zboku a otočilo ju na chvíľku úplne na bok. Ľahla bokom na vodu a vrchol sťažňa sa dotkol vody. Náraz katapultoval jedného člena posádky z postele smerom do sporáka, a hromadu vecí a zásob von zo skriniek a poličiek. Jedna takáto prudšia vlna spôsobila v sekunde krutú bilanciu: zlomená kľúčna kosť, rozbité dvierka na rúre od sporáka, hromada črepín a zničených vecí, potravín, chaos ako po výbuchu bomby. Niet divu, že Ondra aj počas mojej vachty pri Hendersone neustále vykúkal von a zisťoval situáciu. Veľmi sa nevyspal, chudák. Za to, že mi neveril, som sa urážať nemohol. Veď som bol totálny zelenáč a nemal som dosť skúseností, aby som vybadal príznaky prípadnej zmeny počasia a správne reagoval.
Tesne pred Hendersonom vietor ešte pridal na sile len tak-tak sme v noci zazreli obrysy ostrova, keď sme sa k nemu priblížili. Dokonca sa dá povedať, že sme ho viac počuli, než videli. Hukot nárazov vĺn do útesov sa aj napriek vetru a vzdialenosti dvoch kilometrov nedali prepočuť. Trochu sme si oddýchli, keď sme zabočili za roh a schovali sa za ostrov – vietor a vlny citeľne opadli a plavba bola podstatne znesiteľnejšia. Podľa GPS a mapy sme sa potom až do rána držali asi míľu a pol od ostrova a na západnej (záveternej) strane sme kľučkovali tam a späť, aby sme sa udržali mimo tých šialených vĺn a vetra.
S ranným úsvitom sa situácia upokojila natoľko, že sme mohli zakotviť pri západnej pláži (30.06.2010) (GPS: S 24° 21′ 3.36; W 128° 20′). Na breh som sa fakt tešil, Henderson bol totiž jeden z mojich favoritov na návštevu počas plavby napriek tomu, že je to pomerne neznámy a neobývaný ostrov. A možno práve preto.

Na to, že je neobývaný, je pomerne veľký, meria cca 6×3 km. Je relatívne plochý, okraj tvoria asi 30m vysoké skaly prudko stúpajuce rovno z mora. Ostrov má 3 piesočné pláže, kde sa dá vystúpiť na breh, ale to záleží na momentálnej situácii vĺn a vetra. My sme mali možnost len na, už vyššie zmienenú, západnú pláž. Kotvenie prebehlo relatívne bez problémov, aj keď hĺbka zakotvenia bola nepríjemne veľká a kotva sa sotva zaryla, piesok na dne nebol veľmi hlboký. Držali sme preto nočné kotevné hliadky: to znamená, že na striedačku bol stále niekto hore a sledoval vietor a počasie a v prípade prudkej zmeny musel situáciu hneď riešiť. Či už popustením reťaze, alebo zobudením ostatných a prekotvením. Po zakotvení sme poskladali banán a opatrným prekľučkovaním medzi koralovými útesmi sme štastlivo pristáli. Nikde ani noha, žiaden turista, hotel… Zvláštny pocit.
Privítali nás však celé húfy krabov, potulujúcich sa po pláži, kameňoch a vôbec všade naokolo. Boli však pomerne plaché a vrtké a rýchlo pred nami utekali. Pláž s haldou rozpadajúcich sa zvyškov kokosových orechov a naplaveným všeličím (od konárov až po bójky, kanistre, fľašky, kusy rôznej umelej či penovej hmoty) prechádza do džungle tvorenej zväčša len kokosovými palmami. Všimol som si, že v nej behajú aj krysy, ale sú malé, pomalé a plaché. Obhliadka neveľkej pláže a dostupnej časti ostrova trvala len chvíľu, ale zato bola nadmieru úspešná. Okrem niekoľkých kokosových orechov sa mi v malom jazierku medzi korálmi podarilo objaviť nepolapiteľného sumca a lenivého (takže polapiteľného) homára, z ktorého bol ešte v ten deň vynikajúci obed.
V noci, ako som už písal, sme držali kotevnú hliadku, ale situácia sa upokojovala a keď Ondra ráno stiahol cez rádio predpoveď (je to podobné ako prenos obrázku faxom), mali sme pokojnú dušu. Tlaková výš, vietor skoro žiaden… Paráda. Zbalil som si pár vecí a nechal sa na ostrov vysadiť opäť s tým, že tam strávim aspoň jednu noc.

Ako Robinson sám na opustenom ostrove

Spolu s domorodými obyvateľmi (kraby, krysy a nejaké to vtáctvo) som tam ako samozvaný a neobmedzený vládca strávil takmer plných 24h. Na tento čas som si ostrov premenoval (názov neprezradím, ale rýmuje sa s originálnym názvom), menoval sa jeho vrchným guvernérom, kráľom a cisárom, povoľoval alebo zamietal vstup na ostrov, vyberal dane, vynášal rozsudky smrti…
Hrôzovláda a despotizmus v najčistejšej podobe 🙂
Cez deň som si otvoril zopár kokosov a zistil, že dostať to von z vláknitého obalu je údesná drina, najmä ak nie je k dispozícii dobrý nástroj, napríklad taká mačeta. Túlal som sa po pobreží, zaplával v plytkej a teplej vode korálového pobrežia a len s veľkou námahou a šťastím (nájdenia ako-tak schodnej cestičky) sa dostal hlbšie do ostrova (asi 300m). Môžem potvrdiť, je to veľmi ťažko prístupná džungľa, ktorá navyše rastie na ostrých zvetralých koraloch. Bez mačety a poriadnej obuvi prechod ostrovom nehrozí. Kvôli pórovitému materiálu ostrova nie je logicky k dispozícii žiaden trvalejší zdroj sladkej vody, o jazierku či potoku nehovoriac, pohostinnosť ostrova začína kokosovými palmami (zväčša) na pobreží a končí darmi mora (ryby a kraby). Zrejme práve preto je ostrov dodnes neobývaný.
Večer som si spravil táborisko v tesnej blízkosti pláže, vytvoril si kryté lôžko a ohnisko, nanosil drevo. Ďalšieho homára som už neobjavil, ale podarilo sa mi chytiť niekoľko väčších kokosových krabov, takže o skvelú večeru som mal postarané. Zvyšky z upečených krabov som pre istotu hádzal do ohňa, aby som krysy zbytočne nelákal. Noc bola pokojná, teplá, spacák bola len doplnková rekvizita. Mierny vetrík sa každú chvíľu otočil a vtedy zahnal dym z ohňa priamo na mňa. Všetko vrátane spacáku fajne napáchlo dymom, ale bola to súčasť tej romantiky a ešte dlho mi údeninová vôňa spacáku pripomínala prekrásnu noc na osamelom ostrove á la Robinson.
A aby som toto dobrodružstvo zavŕšil – správny námorník aspoň na jednom opustenom ostrove zakope poklad. Spravil som to aj ja, hoci „zakopal“ nie je ten najsprávnejší výraz. Kde to je alebo čo to je, neprezradím. Postavte si alebo nasadnite na loď a vydajte sa na západnú pláž ostrova Henderson. Na tú pláž je medzi koralmi fakticky len jediná prístupová cesta – priamo oproti veľkému kameňu. No a odtiaľ priamo dovnútra ostrova. Dobrí hľadači, napríklad trénovaní geokešingom, by nemali mať väčší problém. Hint? Na „poklad“ neprší.
Z Hendersona sme odchádzali asi po troch dňoch postoja, zásobení hromadou  kokosov. Odkotvenie bol taký menší rébus. Ako som písal vyššie, kotva sa príliš hlboko nezaryla, a počas troch dní sa cik-cak omotala kotevná reťaz okolo koralov. Držalo to dobre, ale odkotvenie znamenalo, že som musel s okuliarmi a šnorchlom do vody, dívať sa dole a jednou rukou dávať znamenia. A pritom ešte dávať pozor, aby ma loďou nezrazili. Ondra s Karolínou podľa mojich pokynov loď striedavo posúvali dopredu či do strán a medzitým ťahali kotvu. Takéto krkolomné odkotvovanie sme si počas plavby zopakovali ešte niekoľkokrát.
Kotva bola po chvíli opäť na palube, prípravy dokončené a my sme vyrazili k neďalekému ostrovu, ktorý má vďaka príbehu jednej slávnej lode a jej posádky výnimočné miesto v dejinách. Uhádnete, aký je to ostrov?

Henderson na dosah

Kotva drží, ide sa na breh!

Panenský raj

Očistiť kososový orech je celkom drina

Náš obed ešte na prechádzke

A bude mňamka!

Strážci opusteného raja

Malý suvenír