Z horúceho raja Hao sme sa vydali k centru Francúzskej Polynézie: ostrovu Tahiti. Tentokrát načasovanie celkom nevyšlo, k prístavu v Papeete sme sa priblížili pomerne neskoro a tak dovnútra za ríf sme vplávali za tmy a orientovali sme sa len podľa mapy, GPS a navigačných svetiel prístavu. Tých bolo neúrekom a odlíšiť ich od nočného osvetlenia mesta tiež nebolo ľahké. Zakotvili sme blízko centra, na mape to vyzeralo ako bezproblémové miesto. Až ráno sme zistili, že to také bezproblémové nie je. Kým Ondra bol na brehu vybavovať formality, prihrmel čln pobrežnej stráže a ženská v uniforme nás takmer donútila okamžite odkotviť a vypadnúť. Karolína sa nezmohla na slovo a bola okamžite hotová to spraviť a veľa k tomu nechýbalo. Mne však doplo, že Ondra bol preč už zo dve hodiny a že sa musí každú chvíľu vrátiť. A keď loď nebude tu, kde nás bude hľadať? Ani ručnú vysielačku si nevzal! Karolína už-už šla nahodiť motor, keď som sa do toho vložil a povedal policajtke, že náš kapitán šiel na kapitanát vybavovať formality a my bez neho nemôžeme nikam ísť a každú chvíľu už musí byť späť. Policajtka ešte chvíľu bublala podobne, ako 300 koňový motor na jej člne, potom povedala, že poobede sa príde pozrieť či sme už preč a zmizla. Karolína záhadne mlčala…
Ondra sa vrátil, ako som predpokladal, iba niekoľko desiatok minút a hneď sme odkotvili a vypadli. Karolína mi môj vpád do jej právomocí neodpustila a patrične to potom pred Ondrom rozmazala – že jej nemám skákať do reči keď ona ako prvý dôstojník komunikuje s úradnou osobou a ako obyčajný pasažier sa nesmiem miešať do oficiálnych vecí, komunikácie s úradmi a pod. Ondra to potvrdil – počas jeho neprítomnosti ako kapitána je ďalším v poradí Karolína ako prvý dôstojník a jedine ona má právo riešiť formality. Uznal som tento argument, že na to nemám právo a ospravedlnil sa. V tomto ohľade nebolo čo namietať. Tým debata skončila a Karolína mala dušu na pokoji. Neskôr som však Ondrovi osamote vysvetlil ako to s tým údajným skákaním do reči bolo a k čomu sa schyľovalo. Vraj som urobil dobre, ale pre budúcnosť sa bude snažiť ostať v spojení – ale s Karolínou sa nemá cenu hádať a nechali sme si to pre seba. Každopádne som si zaumienil, že nabudúce sa starať nebudem a ak Karolína niečo poserie, nech si to potom aj zlízne. Keby však šlo naozaj do tuhého, vydržalo by toto moje predsavzatie? To je otázka…
Z centra Papeete sme sa presunuli do maríny Taina. Chvíľu sme hľadali miesto a točili sa dokola, mooring ale nebol voľný žiaden, tak sme hľadali vhodné miesto na zakotvenie. (Mooring je vlastne obrovské niekoľkotonové závažie na dne s reťazou a bójkou na hladine. Loď nemusí kotviť, ale priviaže sa o lano na hladine. Je to spoľahlivejšie a praktickejšie ako kotva. A drahšie, samozrejme, mooringy zvyknú ich majitelia prenajímať.)

Ondra sa rozhodol pre jedno miesto, ale mne sa to nejako nepozdávalo. Bolo to blízko prejazdovej trasy, kam každú chvíľu prechádzala nejaká loď, čln či vodný skúter. To by sme sa veľmi ani nevyspali. A tiež dosť ďaleko od brehu. Náš malý prívesný motor k člnu nefungoval, preto sme museli na banáne vždy veslovať. A v neposlednom rade, tak ďaleko od brehu sme nemali šancu chytiť ani wifi signál. A keďže sme tam chceli ostať niekoľko dní, nebolo čo riešiť. Ondra pod ťarchou argumentov rezignoval a našli sme iné miesto, podstatne bližšie pri brehu. Ondra síce hundral, že je to veľmi natesno s ostatnými loďami, ale dno bolo plytko, voda úplne pokojná a tak ani reťaz sme nemuseli mať veľmi dlhú. Aj wifi signál na internet sme mali napokon pomerne slušný.
Aj keď to bolo pomerne blízko, veslovanie odtiaľ na breh a späť bola celkom fuška. Často to kvôli spúste vecí, ktoré bolo treba riešiť, znamenalo veslovať tam a späť aj niekoľkokrát za deň. Každý meter naviac cítiť a nechcem si predstaviť tie galeje, keby sme to mali robiť z pôvodne zamýšľaného miesta.
Dauby vypadol hneď na druhý deň na dvoj-trojdňový trek okolo ostrova. Opakovala sa situácia z Veľkonočného ostrova, to že treba robiť kopec vecí na lodi ho absolútne nesralo. Bolo treba nanosiť vodu, vyprať veci, nakúpiť zásoby, oživiť batériu, pomôcť to či hento atď. No na druhej strane s Daubymu tak trošičku súhlasím. Ondra je nenapraviteľný workoholik a šetril úplne na všetkom. Len keby to šetrenie bolo v konečnom dôsledku aj účinné. Tu sa často ukázalo ono známe „nie som taký bohatý, aby som si dovolil kupovať lacné veci“. A že sa aj kazili… Napr. menič 12V/220V, batéria a elektrina. Jedno veľmi boľavé miesto na Ondrovej lodi. Batéria bola fakticky to najlacnejšie čo zohnal, slabá, solárne panely horror (jeden úplne nahovno a druhý napoly nanič), veterný generátor – ten bol viac ako rekvizita, než na úžitok. Používanie notebookov, dobíjanie prehrávačov či batérií do foťákov bol permanentný problém. Ledva to utiahlo dôležité veci na lodi ako svetlá, vysielačka, GPS a pod. Aj tak sa každú chvíľu musela dobíjať batéria motorom. Jednou vetou – čo Ondra ušetril na nákupe batérie a solárnom paneli či veterníku, to spálil (a ešte spáli) na nafte.
Vrátim sa ale k Papeete. Čo sa týka môjho názoru na toto miesto – trochu sklamanie. Kopec áut, ľudí, zhon, málo času a neskutočná drahota. V Papeete som musel kúpiť 100W menič z 12V na 220V, lebo Ondrov náhle doslúžil. A nepomohlo ani to, že sa v elektronike pomerne vyznám a už sa mi podarilo rozchodiť všeličo. Tento sviniar odolal.
To, čo sa v Európe dá bežne kúpiť za 20 Eur, tu stálo rovnú stovku! Neuveriteľné. Našťastie tu mali zopár vecí z čínskych potravín, ktoré mám rád, tak som sa zásobil. Moje maškrty z Veľkonočného ostrova sa povážlivo míňali. Dohromady som nič nekúpil a 300 Eur bolo fuč. Hrôza!
Čo sa mi v Papeete páčilo? Keď sme stopovali pri hlavnom ťahu neďaleko maríny s Ondrom do centra (pešo by to bolo prinajmenšom na dve hodiny), zastavila nám jedna babenka, cca 25r. mohla mať. Taký mix európanky, číňanky a domorodej polynézskej krvi. No prekrásna bola, čo budem hovoriť. Až sme boli prekvapení, že nám zastavila, lebo sme nevyzerali veľmi dôveryhodne. Zarastení, pokrčení… 😀
Hneď blízko maríny Taina, kde sme kotvili, bol ríf (koralový útes okolo ostrova tesne pod hladinou). Párkrát sme tam zašli s člnom zašnorchlovať a schladiť sa. Dno bolo takmer na dosah ruky od hladiny, koralové hlavy často vytvárali bludiská. Krása. Voda bola príjemne teplá, plával by som v nej aj dlhšie, lenže Ondra ani Karolína na „dlhé trate“ vo vode akosi neboli, chvíľu sa omočili a už boli von a chceli preč, tak som musel vyliezť z vody aj ja – teda pokiaľ som nechcel plávať niekoľko stovák metrov k lodi svojpomocne. A to som nechcel, krížom cez plavebnú dráhu to bolo vyslovene nebezpečné, kdejaký blázon na vodnom skútri by ma mohol ľahko prehliadnuť. A napokon, voda mimo ríf bola smerom k prístavu studenšia a špinavšia.
Nejaké extra zaujímavé veci alebo miesta tu ani neboli. Alebo boli ďaleko a za poplatky. Tu som trošku závidel Daubymu, že si vyšliapol na dlhšiu túru. Ale napokon, čo som mohol čakať? Hlavný ostrov je preľudnený a skomercionalizovaný skrz-naskrz. Nech to znie akokoľvek divne, nakoniec som bol aj celkom rád, keď sme z Tahiti ráno 03.08. vypadli a už poobede zakotvili pri ostrove Moorea, v tichej Cook Bay.
Moorea je na dohľad z Tahiti a je o poznanie krajšia ako hlavný ostrov – možno aj preto, že je tu ďaleko väčší kľud a menej obyvateľov a turistov. Osobne nie som prívržencom zaľudnených miest, čím menej dvojnohých „príšer“, tým lepšie. Celý ostrov pripomína písmeno W. Druhý deň po príchode som sa rozhodol spraviť si peší výlet smerom do druhej zátoky, okolo vysokého skalného masívu. Na lodi nebolo čo robiť, voda a zásoby z Tahiti boli čerstvé a dostatočné, tak som vypadol. Začiatok cesty som šiel spolu s Daubym, ten ale neskôr zaostal a stretli sme sa až večer opäť na lodi. Prechádzka bola krásna, navyše som zase našiel a skonfiškoval voľne rastúce ovocie. Nejaký ten grep a mandarinky… Síce toho bolo len na zahryznutie po ceste, ale v tej horúčave to celkom bodlo. Mal som aj vodu v batohu, no ale kto by to pil, keď je poruke niečo lepšie…
Už na konci prechádzky, keď som sa vracal a mal to k lodi asi kilometer, rástlo pri ceste niekoľko mangovníkov. Opadané ovocie sa váľalo všade, mnoho už hnilo, ale našiel som zo dve-tri schopné mangá – stačilo odrezať zlú časť a zvyšok lyžičkou šup do bruška! Mňaaam. Chvíľu som tam ešte chodil hore dole, ale žiaden ďalší konzumovateľný kúsok som nenašiel. Na obzore sa objavili nejakí miestni domorodci, tak som si sadol a radšej sa tváril že len oddychujem. Asi by len ťažko chápali, že (bohatý) turista tu zbiera popadané a hnijúce ovocie.
Cookova zátoka bola pekná, ale trošku mdlá a nudná, tak sme sa presunuli do vedľajšej zátoky Opunohu. Ešte v ten istý deň si cez vysielačku pýtal pomoc chlapík z vedľa kotviacej lode Slowly (Pomalšie). Mal čosi s motorom, tak sme s Ondrom šli k nemu na výzvedy, či dokážeme pomôcť. Ondra je odborník na motory ako také, ja som zase elektrikár. Veľa sme toho ale nepomohli, motor odmietal poslušnosť a keď sa zdalo že sme našli a vyriešili jeden problém, objavil sa iný. Nakoniec sa Alone musel po niekoľkých dňoch márnej snahy nechať odtiahnuť späť na Tahiti. Za snahu nás aspoň pozval na kávu a zákusok a tesne pred odťahom nám daroval ovocie.
Opunohu bola o poznanie krajšia, ale veľká výhra to tiež napokon nebola. Tie vysoké hory okolo zátoky tienili slnko po celý deň, tak sme radšej prekotvili k ústiu Cookovej zátoky hneď zvnútra rífu. Hĺbka vody bola na tomto mieste asi tri metre, čo bolo len tak-tak na kotvenie. Síce bol ešte viac ako meter pod kýlom, ale nadoraz sa nedá ísť. Jednak sa hĺbka mení s prílivom a odlivom a keď nastane kombinácia odlivu a väčších vĺn, môže sa ľahko stať, že bude loď narážať spodkom do dna. Voda však vnútri za rífom bola pokojná, priezračná, rybičky okolo… tichomorský raj sa začínal. S Ondrom sme sa pri zakotvovaní akurát bavili na tému spontánnosť. Tak som mu ju hneď predviedol –  skočil som do vody tak ako som bol, v šatách. Ondra bez váhania nasledoval môj príklad a celí vysmiati sme sa čľapkali v teplej vodičke, len Dauby bol akýsi tuhý a nepridal sa k nám. Nech si trhne… 🙂
Ostali sme tam pár dní. Konečne sa začalo slastné ničnerobenie v tichomorskom raji. Jedného dňa som dostal chuť na mango a spomenul som si na tie voľne rastúce mangovníky a spústu ovocia pod ním. Rozhodnutie ísť na zberateľskú výpravu bolo umocnené tým, že v tú noc viac pofukovalo, tak som mal nádej, že pod stromami toho nájdem podstatne viac. Vzal som batoh a niekoľko pevnejších a nederavých igelitových sáčkov. Na loď som doniesol plný batoh zrelých aj prezretých plodov manga. Opláchol som ich, zlé či špinavé časti som povyrezával a zvyšok som lyžicou vyškrabal do lavóra. Bolo toho niekoľko litrov! Naberali sme si to veľkými lyžicami a jedli, až sme boli všetci od sladkej mangovej hmoty aj za ušami 😀 Raj na zemi…
Pri šnorchlovaní na tomto mieste som našiel krásnu lastúru, ktorá ešte stále mala svojho majiteľa – teda v nej žil obyvateľ. Nikdy som nemal ambície byť dobyvateľ, vyfotil som sa s ňou a hodil späť do vody. Nech si žije. Mne stačí zážitok a fotka (Možno ste uhádli, že to je práve tá, ktorú tu mám v profile). Kľudný relax nám prerušila/spestrila neohlásená návšteva. Lodná polícia! Dorazili znenazdajky na rýchlom člne, naskákali nám na palubu a – navaľte doklady! Keby nemali uniformy, tak by boli dokonalí piráti! Sklamane zistili, že máme všetky dokumenty v poriadku, zvesili nosy, s kyslým úsmevom sa rozlúčili a tak ako prišli, zase odišli.
10.08. sme boli ničnerobením už tak unavení, že sme odkotvili z toho raja a vyrazili ďalej. Kam? Dozviete sa v nasledujúcom dieli.

———-

Večerná idyla v prístave Taina. V pozadí Moorea.

Plávajúca mini-reštaurácia pre romantické večery (a večere).

pohľad na blízke hory z centra mesta. Tahiti

Taký bežný deň a pohľad na Tahiti.

Prístav v centre mesta, Tahiti. Prajete si prenajať modernú jachtu alebo nejakú tradičnú romantiku pre dvoch?

Park v centre mesta.

Cookova zátoka na Moorea.

Póza s lastúrou.

No áno, bolo horúco…

Zátoka Opuhohu na Moorea.