Úryvok z pripravovanej knihy. Či sa k tomu vrátim a dopíšem to celé, je otázka mnohých okolností. Čas, chuť, vaše ohlasy…

—

Musela to byť ona. Koľkokrát v živote stretneš niekoho, koho si už zabil? Stavím sa s vami všetkými, že ani jeden. Ja viem, povieš si, možno som ju nezabil úplne. Len tak… napoly.
Lenže ona umrela. Viem to naisto. Ale napriek tomu to bola ona. Musela. Ak máte iné vysvetlenie, sem s ním. Okolo nás boli desiatky, stovky ľudí, ale jej výzor, chôdza, držanie tela a tá drobná jazvička nad obočím boli jednoducho neprehliadnuteľné a nenapodobiteľné. Kráľovná. Nie, bohyňa. Áno, bohyňa, to je najvýstižnejšia charakteristika, ktorá človeka, kohokoľvek, ako prvá napadne, keď ju zazrie. Najvyšší čas ísť za psychiatrom. Alebo za ňou a až potom za psychošom. Ak mi to dovolí.
– Pardon, neviete koľko je hodín? – (ježíš, taká otrepaná otázka, nevieš si vymyslieť niečo originálnejšie? V tejto obrovskej hale sú desiatky hodín a z tohto miesta vidno najmenej tucet.)
Otočila sa ku mne a ja som zaznamenal, že na zlomok sekundy ustrnula. Ale bolo to skoro nepostrehnuteľné, vzápätí mi s typickým úsmevom odpovedala.
– Viem. – a usmievala sa ďalej, visiac na mne očami. A v nich zábava. Bol som tak v pomykove, že som úplne zabudol na tento jej odporný zvyk odpovedať na podstatu danej otázky a nie na zamýšľaný zmysel. Tá nepatrná chvíľka, keď sa na mňa otočila a zazrela ma, ten moment spoznania, iskra, ktorá okamžite zmizla v nenávratne, avšak zanechala trvalú stopu. Ktokoľvek iný by to nepostrehol. Ja som ju poznal natoľko, že mne to uniknúť nemohlo. Vždy bola v obraze, ani na milisekundu nezaváhala, vždy rozhodná, pripravená, sebaistá. Veď to je na vraždu, taký človek. Veď vlastne to som aj spravil. Ale o tom neskôr.
Teraz zaváhala.
Už druhýkrát!
Je to vôbec možné?
– A budete taká láskavá a poviete mi to? – tá maškaráda ma začínala unavovať. Prečo mi rovno nepovie, že jej mám zmiznúť z očí, vypadnúť, odpáliť, dať jej pokoj? Z toho okamihu bolo zrejmé, že ma spoznala, tak prečo sa tvári cudzo? Namiesto toho tu stojí a usmieva sa na mňa úsmevom, ktorým dokáže zlomiť srdcia najvernejších manželov, vieru najasketickejších mníchov a odhodlanie najkrutejších lotrov. Keby sa takto usmievala na Noeho, nikdy by svoju archu nepostavil, pokiaľ by ona nekývla prstom. Ani Boh by ho nedonútil. Bola Ním? Bohom? Alebo opakom? Pokušiteľom najväčším, akého táto unavená Zem kedy nosila? Jedno viem iste, keď som sa rozhodol, že zistím, ako to je, vybral som sa na jednosmernú cestu. Všetko teraz záviselo len od nej. Moja vôľa bola irelevantná.
– Samozrejme, ak ma pozvete na kávu… –
– Och, práve to som mal v úmysle, ak mi prepáčite tú drzosť. –
(Čerta starého vypchatého som to mal v úmysle, ty bosorka! Všetci skáču, ako ty pískaš. Tuším to tak bolo od stvorenia sveta.)
Zapadli sme do blízkej kaviarničky a ona sa láskavo nechala pozvať na kávu a nejaký drink. Predstavili sme sa (zaujímavé, jej súčasné meno mi nič nehovorilo) a začali zdvorilý rozhovor o ničom. Prišiel čašník a nechal ma ukázať mu moju zlatočervenú kreditku, ktorá mi už neraz otvorila dvere, srdcia a iné vstupy, kam by som inak nemal prístup. Obočie mu vystrelilo a ako po tisíckrát predtým aj teraz som bol svedkom, akí sú ľudia úbohí a pod vidinou peňazí sú ochotní spraviť aj tie najnemožnejšie kúsky. Nezazlieval som to tomu chudákovi.

– Moje meno je Donald, pane, ak budete mať akékoľvek želanie, stačí ho vysloviť a akoby sa stalo. – okamžite by si ľahol na zem a nechal zo seba spraviť rohož, ak by som prejavil čo len nepatrnú nespokojnosť nad čistotou svojich topánok. Alebo by za „mierny“ poplatok dokázal v minúte zohnať atómovú bombu? Nepochybne. Ale našťastie nebol úlisný, takže som to nechal plávať a objednal:

– Dve skutočné kávy, Donald, ak nebudú pravé, vyžmýkam do pohára Teba. –

Zatváril sa urazene: – U nás hostia pijú iba pravú kávu, pane. –

Jeho uistenie mi bolo ukradnuté, z milióna ľudí sotva jeden spozná, či pije pravú kávu alebo nie. Dnes je chembio výskum na takej úrovni, že by ste nerozoznali pravé vajíčko od toho zo skúmavky, ani keby ste ho dali pod mikroskop. Dúfal som však, že farba kreditky v kombinácii s mojím správaním a výzorom partnerky vzbudila v ňom dostatočný rešpekt a obavu, že by som bol schopný uskutočniť svoju hrozbu. moja bohyňa mi zdvorilo vzala z rúk peňaženku a povedala čosi veľmi milé (a zároveň prázdne) na adresu fotky, ktorá tam bola zapichnutá. Sestra s deťmi. Ja som rodinu nemal, tak som si ju nahrádzal aspoň sestrinou. Keď mi ju vracala, čosi vo mne vzbudilo pozornosť, ale celý čas som sledoval ako s ňou manipulovala, takže nemohla mi nič vziať. Upokojil som sa, a strčil peňaženku do vrecka saka.
Nechala ma rozprávať o nepodstatných veciach, potom poďakovala za vynikajúcu kávu a zmizla.
Nedozvedel som sa nič, dokonca ani koľko je hodín, teda okrem jednej veci. Donald neklamal.
Celou cestou domov som si donekonečna premietal tie chvíle, keď som ju videl naposledy a hľadal náznak toho, že niečo nie je v poriadku. Keďže je to bezpečne ona, v jej prítomnosti odteraz platí, že to čo som videl, nebolo to čo som videl, ale iba to, čo som chcel vidieť.
Až keď som prišiel domov a vybral peňaženku, našiel som lístok s jediným slovom. – Helburn –
Skladačka zapadla. To bol ten divný pocit, keď mi vracala peňaženku! Ona z nej síce nevzala nič, ale niečo tam dala. A spravila to tak elegantne, že mi to v tom momente ani nepripadalo divné.
Stále som však nemal odpoveď na otázku, ako je možné že žije, keď som ju zabil?
Vrátime sa na začiatok. Možno si poviete, že som ju nezabil úplne. Iste, nikto nie je dokonalý, ale to že naozaj umrela, a naozaj nemohla ožiť som vedel asi s takou istotou, ako keď vy zapálite zápalku a celý čas sa dívate ako dohára a viete celkom určite, že už nikdy viac ju nezapálite, lebo je preč. Zhorela. Keď niečo robím, robím to do konca a poriadne. Nebudem vám tu opisovať detaily. Ešte by sa niektorí z vás mohli povracať a zažalovať ma za ujmu na zdraví. Ozaj, máte tam právnikov? Tu už našťastie nie sú, paraziti. Aj keď ich mohli predbehnúť politici. Tých ešte máme.
Mne však neostáva nič iné, ako nasledovať odkaz z lístku a možno sa pravdy dopátram.
A tak teraz stojím na rohu a dívam sa na históriu. Koľkokrát som tu bol? Koľko rokov som tu prežil? Stále ten istý špinavý výklad, hrdzou zožratý nápis nad ním, dokonca aj to vtáčie hniezdo v jednom písmene tam stále je! Je to vôbec možné?!
Sledujem hodnú chvíľu ľudí okolo, všetko sa zdá byť v poriadku. Poplašný zvonček mlčí, môžem ísť. Aj dvere zavŕzgali rovnako ako pred rokmi, keď som sa do nich oprel. Až ma zamrazilo. Dnu je poloprázdno. Párik v rohu, zahľadený tak do seba, že by si nevšimli, ani keby vstúpila sama lady Godiva na koni alebo bez neho, dvaja dedovia v plnom nasadení s kartami, dvaja „intelektuáli“ potiaci sa nad šachmi. A vypĺznutá Kamilla. Tá tu snáď sedí celý život. Jej miesto pri bare má strategickú pozíciu, vidieť odtiaľ na celý podnik a pritom ostáva akoby mimo diania. Kývnem hlavou na znak pozdravu, odpovie rovnako nenápadne. To je dobré znamenie.
Podídem k baru a objednám si jedno pivo. Malý Bill ho postaví na pult a spýtavo sa na mňa pozrie.
– Ach áno, aj jedny Camelky, prosím – a kývnem hlavou k vitríne s cigaretami, zatiaľ čo vyberám mince z peňaženky. Malý Bill je jeden z mála, u koho sa nedá zaplatiť kreditkou. Vždy ma to zdržuje, musím kvôli tomu stále do banky. Má to však aj svoje výhody, ale o tom neskôr.
– Fajčiarsky salónik je vzadu, pane – pohodí hlavou neurčitým smerom.
– Áno, ďakujem -.
Beriem si pivo a idem dozadu. Sedí tam len jeden vyschnutý veterán s fajkou a skleneným pohľadom kamsi do minulosti. To pivo pred ním je už také odstáte, že stratilo nielen penu, ale tuším aj farbu. Otočí ku mne pomaly svoju hlavu a zapichne do mňa skúmavý pohľad spod svojho starecky vyzerajúceho obočia. Človek by sa až čudoval, aký živý vyzerá človek, ktorému sa dívate do očí, a ktorý predtým vyzeral skôr ako vysušená múmia, než ľudská bytosť. V jeho pohľade vidím údiv nad tým, že som tu: – ty máš teda odvahu! – Mám nutkanie mu povedať, že to s odvahou nemá nič spoločné, ale nechám to plávať.
– Hľadám pána Helburna – poviem a on mi kývne hlavou smerom k ďalším dverám. Za dverami je šero, skoro nevidno na prudké schody smerom dole. Ešteže si ich pamätám. Chodba, schody, chodba. Stále dole. Stále tá istá vlhkosť. Dvere. Stojím a čakám. Po chvíli cvakne zámok, dvere sa otvoria a ja pokračujem ďalšou chodbou.
Vstupujem do miestnosti s pivom a cigaretami v jednej a plášťom v druhej ruke.
Už na mňa čaká. Dívame sa chvíľu na seba a ja rozmýšľam, čo jej mám povedať.
– Odlož si veci – a pohľadom mi ukáže na stolík vedľa mňa. Nedokážem v jej hlase rozpoznať hrozbu, úľavu alebo čokoľvek iné. Veci sú na svojom mieste a ja sa otáčam smerom k nej, rozhodnutý nejako začať rozhovor, ale to už kráča ku mne. Zľahka, sebaisto, ladne, rozhodne. Tak ako to dokáže len ona. Zastaví sa pol metra odo mňa a díva sa mi do očí. Vzápätí zisťujem,že stojím opretý o dvere, a preberám sa z mrákot. Hlava kolotoč, v ušiach ohlušujúci odchod parného vlaku a necítim si ľavú stranu tváre. Páni, tá sadla! Takú delovicu od ženy, ktorá nevyzerá na zápasníčku ale na modelku, by som nikdy nečakal. Keď sa spamätám dostatočne, začínam vnímať okolie aj ju. Stojí na tom istom mieste, akurát mňa o hodný kus odnieslo. Neisto spravím dva kroky k nej a vtedy si všimnem, že má slzy v očiach. Ani nestačím získať stabilitu a opäť ju strácam. Tentokrát to nie je facka, ale jej váha v pohybe. Hodí sa mi okolo krku, vzlyká, vášnivo ma bozkáva a ja opäť strácam pevnú zem pod nohami. Obrazne aj fakticky. Zachraňujú ma zase dvere.
Prvé emócie pomaly doznievajú, hlavu má položenú na mojom ramene, tíško vzlyká, ale stále sa ma tuho drží. Rameno mám už celé premočené, ale kto by sa o to staral. Akurát líce ma začína páliť. Pozrie sa na mňa a ja nedokážem uveriť, že to je tá istá osoba, ako pred chvíľou. S lícami a očami červenými a opuchnutými od plaču, mi pripomína malé dievčatko ktorému umrel psík. Akurát jej nebovomodré prekrásne oči stále kontrastujú s tou spúšťou okolo nich. Vyzerá fantasticky. Jemne sa odpúta odo mňa, podá mi pivo a sebe zapaľuje cigaretu. Studené pivo mi pomáha.
– Odkedy fajčíte? –
– Nefajčím – povie zamyslene, zahľadí sa na cigaretu z ktorej sotva dvakrát potiahla a zahasí ju. Sugescia dokáže veľa, ale nie dosť na to, aby sa nerozkašľala od dymu. Vždy jej vadil dym, stačila napáchnutá košeľa a už ju napínalo.
Podídem bližšie k nej, vezmem jej hlavu do dlaní a ona sa zadíva na mňa takým spýtavým pohľadom. Chcem niečo povedať, ale typicky originálne, ako to dokáže len ona, ma predbieha.
– Milujem Vás – povie potichu, sotva som ju počul. V ušiach mi zahrmí a pred očami sa mi zatmie. Skoro ako pred chvíľou. Akurát v ušiach mi zvoní ešte hlasnejšie ako predtým, tuším by to nešlo viac, ani keby mi to zarevala z plných pľúc rovno do ucha.
– Ja viem – odpovedám po chvíli, niežeby som nevedel čo povedať, ale potreboval som si prekontrolovať poistky.

– tak PREČO ?!? – vydýchne, pričom do toho jediného slova vloží neuveriteľnú silu a dôraz.

Čo na to povedať?