Kým sme kľučkovali medzi koralovými útesmi Tongy, počasie bolo ako-tak prijateľné. Potom sa zhoršilo a veľmi silný vietor vydržal celú cestu až na N.Z.! Preplavbu z Tongy na N.Z. sme absolvovali v rekordne krátkom čase. Bolo to však vykúpené veľkým výdajom síl a nepohodlím. Loď permanentne naklonená aj o 30°, údery vĺn a vetra, vlhko, mokro. Na lodi sme boli len traja, striedali sme sa v 4-hodinových službách a bolo toho na všetkých dosť.

Ja som spal v kajute na prove (predok lode), ktorá je z pohľadu pohodlia tá najhoršia. Prova totiž najviac „skáče“ vo vlnách. Dokonca sme celé tri dni mali vytiahnutú len búrkovú plachtu (storm fok) a napriek tomu rýchlosť lode neklesala pod 3,5 uzla! Dva dni pred koncom plavby sa počasie ako-tak umúdrilo, vyšlo slniečko aj úradníci. Nad nami preletelo lietadlo N.Z. Airforce. Kontrola. Vzápätí síce zmizli za obzorom, ale o chvíľu nás už volali vysielačkou a lustrovali. Aká loď, kto je kapitán, koľko pasažierov, kam ideme, či máme na palube zvieratá, zbrane… Bolo zjavné, že Nový Zéland si svoje teritoriálne vody a prístup na svoje územie starostlivo kontroluje. Ešte sme potom počuli, ako kontrolujú ďalšie dve lode, ktoré boli niekde nablízku. Prvý novembrový deň – Nový Zéland na dohľad! Vietor sa zmiernil a Karolína ešte rýchlo upiekla makový koláč (radšej mak zjesť, ako by nám ho mali zhabať a ešte napariť pokutu). Žartovali sme, či by sme ním mali colníkov ponúknuť, ale takú odvahu nemal nikto.

Okolo obeda sme sa priviazali k colnému karanténnemu mólu, ohlásili sa vysielačkou a nastalo nervózne čakanie. Colníci prišli pomerne rýchlo. Boli len dvaja. Napriek čiastočným obavám z prísnej prehliadky trvala vstupná prehliadka a formality necelých 15 minút. Skontrolovali doklady, pasy a udreli pečiatku na 3-mesačný pobyt. Zhabali majonézu a cesnak, darovali vstupný darček (ručne pletenú tašku s nejakými propagačnými materiálmi, príveskom, malou fľašou miestneho likéru) a s úsmevom odkráčali. Žiadne prevracanie interiéru hore nohami sa nekonalo, ani spodok lode ich nezaujímal. Chvíľku sme to predýchavali, ale boli sme šťastní a zapili to darovaným likérom.

—-

A tým sa moja plavba za Slnkom skončila. Prečo som ju tak nazval? No viete, po piatich rokoch života v Írsku, kde krásnych slnečných dní je ako šafranu, som to ani inak nazvať nemohol.

Čo som si z tej plavby odniesol? Úžasné a neopísateľné zážitky a pocity (a verte, že to, čo som písal tu, je len zlomok reality), spoznal som mnoho skvelých ľudí z celého sveta, získal kopec jedinečných skúseností, iný pohľad na svet… O to najhlavnejšie sa s vami, ak dovolíte, podelím.

Na voľnom oceáne sa pojem o čase stráca. Tá šíra vody vôkol vás, všade kam dovidíte, opustené ostrovčeky bez ľudí, GSM signálu alebo wi-fi siete… Všetky tieto malicherné problémy dnešnej uponáhľanej doby oceán bagatelizuje a dáva vám skutočný pocit voľnosti a slobody. Dovolím si tvrdiť, že mám zase o niečo väčší nadhľad nad niektorými (teraz už) banálnymi problémami a že ma to posunulo o hodný kus ďalej. Zapichnúť svoj zadok denne od siedmej do štvrtej, od pondelka do piatku v nejakom office a znášať šéfove či kolegove debilné nálady, splácať nezmyselnú hypotéku či lízing celé desaťročia, byť poslušným pešiakom v arogantnej hre našich politikov, platiť donekonečna sa zvyšujúce dane, byť povinne hubu držiacim dotovateľom „neprispôsobivých“, báť sa, kedy mi ktorý dobrosrdečný rodák zase vykradne auto, byt alebo hoci len pivnicu s pár kompótmi, aj keď tam mám superzámok a poplašné… Ďakujem, NIKDY VIAC!!!

Už roky neviem, čo je to kľúč, alebo či som zamkol za sebou. Už roky sa nebojím tých, čo stretávam, že ma oklamú, okradnú, obabrú. Už roky môj život nie je stereotyp „práca, domov, telka, spať“. A z toho čo zarobím, je všetko moje. Áno, čítate dobre! Žiadnych +/- 50% pre štát, cigánov a ďalších darmožráčov.

Momentálne robím všetko pre to, aby som mal vlastnú loď a mohol sa plaviť slobodne, kamkoľvek ma vietor a prst na mape zavedie. Pevné rozhodnutie, že sa do tých miest, ktoré som opísal vyššie, musím vrátiť, ma drží a už nepustí. Zažiť a vidieť to, čo väčšina ľudí nikdy neuvidí a nezažije, akurát sa na to (závistlivo) díva v telke alebo o tom číta. A vzdychá, aké by to bolo krásne, keby…

Z tohto pohľadu delím ľudí na dva typy. Diváci a herci.
Divák sedí, pozoruje, je zabávaný. Ale nebaví sa. Nie naozaj. Je totiž veľký rozdiel medzi „byť zabávaný“ a „baviť sa“. Divák-pozorovateľ nezažíva ten jedinečný pocit, ktorý môže zažiť len herec (dobrodruh, cestovateľ či jednoducho ktokoľvek, kto je práve stredobodom pozornosti diváka), prežívajúci na vlastnej koži a vnútorne to všetko, čo divák len vidí. Ja sa tu hore, na pódiu, cítim skvele. Je tu lepší výhľad do diaľav, odtiaľ zhora je zároveň všetko omnoho krajšie. A je nás tu menej, netlačíme sa… A vy tam dole v hľadisku ako? Fajn? Neomínajú vás ešte tie kreslá, ku ktorým ste prirástli??
Pacifik, cítim to v kostiach, že sa ma už nemôžes dočkať. Neboj, už čoskoro…

—————

—————

A na záver sľúbená „čerešnička“ – krátky video dokument z plavby. Prajem príjemné chvíle strávené pri sledovaní.

1. diel
2. diel

Kto by mal záujem o video vo FullHD kvalite (1920×1080) na DVD médiu, nech sa ozve do pošty alebo mailom.

karanténne mólo pri pristáni na Novom Zélande

Nočná scenéria v prístave

Verejné toalety!!!

A ešte jedna romantická scenéria…