Priznám sa dobrovoľne, osobne naozaj nemusím tie arabské paródie na „štát“ či „spravodlivosť“, kde zdravý rozum ide stranou a alfou a omegou všetkého je iba to, čo je v Koráne a navyše ako si to vyloží ten-ktorý mula, imám či iný islámsky duchovný. Prípadne nariadi kráľ.

Irán je trochu iný príbeh a bol pre mňa akýmsi tajomným lákadlom dlhé roky. Oficiálne síce striktne islamská krajina, ale v realite republika s prvkami západného (európskeho) štýlu a života. Veď napr. Peugeot a jeho v Iráne vyrábané variácie tam na cestách vidieť najčastejšie. Taký všelijaký mačkopes. No a čo je z môjho pohľadu ako cestovateľa najlepšie, tak je to prístupná, bezpečná a aj z hľadiska nákladov krajina na cestovanie pomerne lacná.

Kvôli rôznym osobným plánom, záležitostiam a potrebám som mal návštevu Iránu uloženú kdesi hlboko pod inými prioritami a plánmi.
Až nedávno dozrel čas a ja som dospel k rozhodnutiu, že je načase tento dlho odsúvaný sen pretvoriť do reality.

Som síce dosť silný solitér a introvert, ale na taký „vážnejší“ výlet som sám ísť nechcel. Lenže v mojom prípade to také ľahké nie je. Nie som príliš tolerantný k rôznym chybám či výrazným špecifikám povahy alebo správania sa druhých, o to viac ak s daným človekom mám stráviť niekoľko dlhých dní v podstate 24h v kuse. Osobne neznesiem ľudí afektovaných, ukecaných, nemusím priveľmi priateľských či družných (teda extrovertov) a už vôbec nie takých čo fajčia, pijú a pod. Navyše nemôžem ísť s človekom, ktorého nepoznám dosť dobre, prípadne mu nemôžem dôverovať.
Čas utekal, ale nakoniec sa mi podarilo násť človeka, ktorý spĺňal prakticky všetky podmienky.

Cez Couchsurfing som sa pred časom zoznámil s Asar, keď tu bola v Írsku na výlete. Nejako sme si sadli do noty a ostali v kontakte. Vzájomné sympatie boli po niekoľkých návštevách umocnené zrejme aj tým, že obaja milujeme mačky a Asar má dvoch nádherných mňaukošov.
A ako som sa dozvedel, Asar dlhšiu dobu zvažovala návštevu Iránu, plánovala to na pomerne blízku budúcnosť, už aj šetrila peniaze… Jednoducho som sa trafil v pravú chvíľu.
Trochu sme to prebrali, zvážili, prehodnotili, obom sa nám dokonca podarilo v práci vybaviť dovolenku na výnimočne dlhé tri týždne… A tak sme už onedlho mali plán aj letenky.

Vzhľadom na to, že Irán je obrovský a objavovať ho miestnymi autobusmi, vlakmi alebo nebodaj stopom by nemalo žiaden zmysel, vedel som vopred, že bez auta toho veľa neuvidíme. Auto navyše poskytuje prakticky neobmedzenú nezávislosť pri akejkoľvek zmene plánu alebo situácii a pri cene 0.21 Eura za liter benzínu v Iráne niet veľmi dôvod zvažovať inú alternatívu.

V Iráne je však požičovní áut asi toľko, ako stánkov so zmrzlinou v januári. Ak aj nejaké sú, sú buď tak nenormálne drahé (Europcar), že za tú cenu si to auto môžem takmer kúpiť, alebo nútia zahraničných turistov si auto prenajať aj so šoférom. A na to ja nemám ani nervy, ani peniaze. Obaja s Asar sme introverti a dobrodružné duše, mali sme napríklad v pláne, že niektoré dni jednoducho prespíme v stane, pôjdeme do púšte ďaleko od ľudí a pod… A také plány sa s úplne cudzím človekom neustále za zadkom realizovať jednoducho nedajú. Navyše by sme mu museli platiť výlohy, stravu, ubytko… A to by už bolo ďaleko cez limit nášho rozpočtu.
Auto som ani po dlhých naťahovaniach cez internet na diaľku nezohnal, takže to nakoniec dopadlo tak, že som sa musel spoľahnúť na systém „vyrieši sa to nejako až tam“. Čo je presne to, čo ja z duše nerád robím.

Blížil sa čas odletu a ja som mal v podstate nachystané všetko, čo som si myslel, že budem potrebovať. Ešte som dokúpil veľké „sklo“ (50-500mm) na fotoaparát a vďaka nemu zistil, že kvôli chybe na snímacom čipe budem potrebovať aj nový foťák. Stará Sony A350tka už má svoje roky, poslúžila na plavbe po Pacifiku, takže som objednal novú Alfu 65, plus nejakú akčnú kameru, následne aj adekvátne rýchle pamäťové karty, náhradné batérie atď. Zoznam narastal, náklady rástli a čas sa krátil. Nakoniec však bolo všetko načas doručené, odskúšané a mohol som pobaliť.

Let z Dublinu do Istanbulu prebehol v pohode, Turkish Airlines sú dobré aerolinky. Len pri pristávaní v Istanbule s tým pilot tak tresol o ranvej, až ľudia zvrieskli. A to doslova. Zopár batožinových šuflíkov nad hlavami sa otvorilo, dokonca aj moja záchranná vesta vypadla z priehradky spod sedadla. Aj vo mne trochu hrklo, mal som dojem, že pilot musel utrhnúť podvozok. Lietadlo ale odrolovalo až na stojánku vcelku. Akurát po vystúpení z lietadla som si všimol, že okolo podvozku na jednej strane postávalo viacero ľudí z personálu letiska, čosi tam očumovali a riešili. No, tuším že toto lietadlo asi tak skoro nevzlietne a dotyčný pilot koncoročné prémie neuvidí…

Po prílete na Ataturkovo letisko som si sadol do jednej z letiskových kaviarní s prístupom k wifi a čakal na Asar, ktorá letela z Prahy. Času som mal dosť, boli sme s Asar dohodnutí, že keď dorazí, ozve sa.
Aj sa ozvala a napísala, že sedí s nejakými známymi z Istanbulu dole v inej kaviarni. Vzal som bágle a šiel za nimi.
Akosi záhadne som ich nevedel nájsť. Tak som sa musel vrátiť spať do tej kaviarne, lebo inde som wifi nemal a volal som jej, kde teda presne sú. „Však tu sedíme medzi Turkcell a BurgerKing“.
Oba bágle opäť na ramená a hybaj ich hľadať. Ale nenašiel som ich.
Takže zase späť do kaviarne. Po krátkom rozhovore sme neprišli na nič, len na to, že zrejme sedia až za bezp. kontrolou a nie v hlavnom vestibule. Dohodli sme sa, že teda idem hneď hodiť veľký batoh na odbavenie, prejdem cez sekurity a niekde ich tam potom nájdem.
Krutý šok prišiel vzápätí. Na prepážke odbavenia mi pracovník po predložení pasu a rezervačného čísla letu z displeja mobilu so stoickým kľudom oznámil, že som na zlom letisku. Môj let do Teheránu totiž letí z istanbulského letiska „Sabiha Gökcen“, a nie z Ataturk, na ktorom som doteraz bezstarostne lebedil.
Krvi by sa vo mne nedorezal!
„Ako je to ďaleko?!“
„Asi 70 km a v tejto doprave večer tak cca dve hoďky taxíkom.“
Srdce mi cez ponožky spadlo až do podzemného suterénu letiskovej haly. Celkom seriózne som prepadol zúfalstvu.
Vyletel som z letiskovej haly ako Superman pri záchrane Laneovej a predbehol všetkých, ktorí čakali v rade na taxík. S postarším taxikárom po anglicky veľmi reč nebola, ale dostal som z neho neurčitú odpoveď, že „okolo hodiny“ trvá jazda na S. Gökcen. Keď použil neurčité gesto a niečo v zmysle „okolo“, tak mi aj spolu s jeho vekom bolo jasné, že to za hodinu určite nebude, skôr za tie dve.
Vrátil som sa do haly, pričom som stratil ďalších 10 minút, lebo už pri vstupe do budovy boli kontroly a rentgeny a vybehol opäť do kaviarne s wifi.
Zavolal som Asar a vysvetlil jej, čo som spáchal. Museli sme rýchlo rozhodnúť, čo ďalej. Ona mala pri sebe známeho, čo žije v Istanbule a podľa jeho znalostí cesta taxíkom vraj viac ako hodinu trvať nebude, takže by som to mal stihnúť. Ale mal by som aj pozrieť, či neletí nejaký let z Ataturk a ona by potom na mňa počkala až na letisku v Teheráne.
Rozlúčil som sa a rýchlo vpadol do najbližšieho stánku Turkish Airlines a spýtal sa, či je nejaký voľný let do Teheránu z tohto letiska, kedy a za koľko.
Mladík za počítačom moju situáciu zjavne pochopil a odpoveď som dostal pomerne rýchlo: „Oba lety teraz večer sú už plné, ale zajtra ráno je jedno voľné miesto. Letenka stojí 640 Eur. Chcete?“
Táto cena bola úplne mimo diskusiu a tak jediná ďalšia možnosť bol doslova transgalakticky rýchly teleport na letisko S. Gökcen. Asar som sa už nevedel dovolať, len som poslal správu, že idem hľadať nejaký turbolietajúci koberec. A nech mi drží palce.
Vonku som chytil iného taxikára mimo poradia, trochu mladšieho. Obligátna otázka – Ako dlho to bude trvať na letisko S. Gökcen a koľko za to?
Že asi hodinu a niečo a cena cca 40 Eur.
Vytiahol som dve 50eurové bankovky a povedal, že sú jeho, ak to stihne pod hodinu. Viac času som naozaj nemal, lebo potom by už odbavovanie na môj let bolo tak či tak uzavreté.
Taxikár prikývol a šli sme. Teda šli… Najprv sa plazili krokom a mne nervy tiekli ako rozvodnená rieka. Taxikár ma ale ukľudňoval, že to je len tu pri letisku, potom neskôr to pôjde rýchlo. Zapol som si vlastnú navigáciu v mobile, ale tá mi po prepočítaní cesty a aktuálnej dopravnej situácie nedávala veľa nádeje. Tak som vytiahol ďalšiu bankovku s tým, že to má ako kompenzáciu za pokuty, len nech preboha na to dupne. Videli ste ten francúzsky film „Taxi“ z roku 1998? Takmer tak nejako to od tej chvíle vyzeralo. Vo finále sme to stihli za necelých 45 minút a podľa vyjadrenia taxikára, ešte nikdy sa rýchlejšie z jedného letiska na druhé nedostal. Veril som mu. Jeho hrial v peňaženke pekný bonus a mňa pocit, že to predsa len stíham.

V hale som na tabuli zazrel, že odbavovanie na môj let končí za necelých 10 minút! Opäť som s ospravedlneniami a prosbami predbehol všetkých na odbavovacej prepážke a ako-tak sa ukľudnil, až som držal v ruke palubnú vstupenku.

Lenže vyhrané úplne nebolo, pred pasovou kontrolou sa cik-cak tiahol dlhý had ľudí a vyzeralo to na desiatky minút čakania. Ktoré som samozrejme nemal. Asar delilo už len niekoľko ľudí od colníka, ale vzhľadom na to, že kvôli výške trčím nad všetkými, zahliadla ma a mávala ostošesť. Vďaka tomu som ani nemusel ostatným čakajúcim nič vysvetľovať, podliezol som drzo zábradlia a od nevýslovnej radosti ju v objatí skoro udusil. Tá rana, ako mi spadol kameň zo srdca, musela zobudiť určite aj Kim-Čong-Una v domnení, že ho tí hnusní americkí imperialisti bombardujú.
No a tu vás, milí čitatelia, sklamem. Ďalej sa už žiadna dráma nekonala a s Asar sme si užívali pokojný let do Teheránu a tešili sa na naše veľké dobrodružstvo a zážitky, ktoré nás čakajú. A na vás čakajú v ďalších dieloch cestopisu.

Autor fotografií: Magy&Asar