Do Teheránu sme prileteli vo veľmi skorých ranných hodinách.
Vybavenie víz bolo bezproblémové, aj keď zdĺhavé. Najprv sme zaplatili poplatok €75 za osobu (najdrahšie víza, aké som doteraz platil) a vyplnili formulár, kde sme vpísali svoje údaje a kontakt na ubytovanie. To je dôležité, bez rezervácie hotela či hostela do Iránu necestujte! Stačí hoci len jedna noc. V konečnom dôsledku do toho hotela nakoniec ísť nemusíte, ak máte svoj program, ale to už je trochu špinavosť a tí ľudia si to nezaslúžia. Každopádne hostely sa dajú zohnať lacno cez hostelworld alebo sfiran.com a pod.

Keď sme odovzdali formulár, pasy aj potvrdenie o zaplatení poplatku za víza, pán, ktorý to tam pred okienkom organizoval zahlásil, že „computer database problem“ a bude trvať asi 40 minút, kým sa to nahodí. Na to všetci pracovníci zmizli. Každému bolo jasné, že to asi počítačmi nebude, jednoducho si šli dať pauzu.

Po necelej hodine sa začali trúsiť a opäť volať mená ľudí. Od niektorých ešte čosi žiadali, iní šťastlivci už odchádzali s vízom. Mnohých posielali kúpiť si poistenie. Ja som mal z mojej írskej poisťovne výslovné potvrdenie, že moje zdravotné a životné poistenie platí aj na území Iránu. Síce s výhradami, ale tie boli popísané na druhej strane a im v prípade potreby stačilo ukázať prvú stranu. Avšak nejako záhadne odo mňa tento doklad nepotrebovali. Smolu mal jeden pán, zrejme z Nemecka, ktorému odmietli udeliť víza. Pas mal totiž plný a nemali miesto, kde mu nalepia celostránkovú vízovú samolepku. Darmo sa hádal, pracovník pokrčil plecami a vyzval ďalšieho aby pristúpil k okienku. Či ten pán nakoniec nejako víza dostal, alebo musel krajinu opustiť, sme sa už nedozvedeli. Zakrátko nato zavolali naše mená a odovzdali nám pasy s vízami. Mohli sme pokračovať. Šli sme si pre bágle a chvíľu sme ich hľadali. Boli pohodené v kúte spolu s inými v príletovej hale, nikto na dohľad… Keby sme vzali kohokoľvek, nikto by sa to nikdy nedozvedel. Prvý znak, že sme v Iráne, kde si ľudia dôverujú a nekradne sa.
Vzali sme si svoje a ešte v hale kúpili iránsku SIM kartu na internet a rozmenili peniaze. V miestnej zmenárni na poschodí bol kurz naozaj dobrý – 47.600 Rialov za 1 Euro. Rozmenil som si 500 Eur a razom sa zo mňa stal multimilionár! Takmer 24 miliónov tvorilo dva pomerne objemné balíky peňazí. Z letiska nás potom do zarezervovaného hostela odviezol hostelom najatý šofér.

Bolo síce asi len 8 hodín ráno, ale ja som naposledy spal pred 40-timi hodinami. Asar bola tiež groggy, tak sme hodili len rýchlu sprchu a vyčerpaní padli do postele s tým, že sme si nastavili budík na druhú hodinu popoludní aby sme stihli ešte nejaké to rýchle zoznámenie s Teheránom. Krátky spánok bol osviežujúci a vybehli sme do ulíc. Predtým sme ale museli vymeniť izbu, lebo tá, v ktorej sme spali, sa nedala zamknúť. Týpek z recepcie síce ponúkal, že si môžeme zamknúť cenné veci do takej malej skrinky, čo mal tam na recepcii pre každú izbu, ale dvierka na skrinke mali snáď len 10×10 cm a nevošiel by mi tam ani môj malý 13″ notebook, nieto ešte iné veci. Ešte aj plechové šuflíky na kancelárske zložky, ktoré si pamätám z ordinácie obvodnej lekárky, sú oproti týmto skrinkám obrovské.

Chceli sme vidieť povestný Teheránsky bazár – a zároveň si kúpiť zopár vecí. Recepčný z hostela mi na mobile ukázal nejaký bazár, ktorý bol len o dve ulice ďalej. Samozrejme tam nebolo nič, tak sme skončili v neďalekom parku Honarmandan a na chvíľu si sadli. Ja som aspoň mohol odskúšať bazuku. Tak totiž niekto pomenoval môj 2-kilový objektív Sigma 50-500mm a tento názov mu už prischol počas celej cesty. S takým objektívom sa dobre robia prirodzené nearanžované momentky ľudí a situácií. Ľudia sa jednoducho už podvedome inak správajú a tvária, keď vedia, že ich sníma kamera alebo niekto fotí.

V hľadaní toho správneho bazáru a smeru nám pomohli miestni mladíci. Aj keď anglicky veľmi nevedeli, na mape v mobile nám to radi ukázali. Nebolo to blízko a museli sme použiť teheránske metro, ktoré bolo tak či tak už na zozname „musíme vidieť“, resp. „musíme vyskúšať“. Lístok na jednu jazdu kamkoľvek, až kým nevystúpite z platenej zóny, stojí 7tis Rialov. V prepočte asi 15 eurocentov! V metre je prvý a posledný vozeň určený iba pre ženy, tie ale môžu cestovať aj v ostatných, ak chcú. Po vozňoch často prechádzali predajcovia kdečoho – peňaženiek, pier, kozmetiky, bižutérie…

Vystúpili sme na stanici Panzdah Khordad a podľa navigácie sme vykročili. Vzápätí sme zistili, že prechádzať cez viacprúdovú teheránsku cestu je riadne dobrodružstvo. Sem-tam-fóry pre chodcov sa zapínajú na zelenú tuším raz za 5 minút, a tak každý prechádza bez rozpakov pomedzi autá, ktoré majú medzi sebou medzeru často len pár cm. Miestni s gráciou a samozrejmosťou nesmrteľníka, my s malou dušičkou a neistotou. Tým spôsobujeme ešte väčší chaos. Znie to možno neuveriteľne, ale jednoduchšie by bolo zavrieť oči, vykročiť a dej sa vôľa božia…

Po tomto instantnom adrenalínovom dobrodružste sme po chvíli zapadli do tej správnej uličky a boli celkom pohltení typickou perzskou bazárovou atmosférou. Nádhera! Obchodíky a butiky nalepené jeden na druhom, koberce, šaty, látky, riad, gombíky, šnúrky, stužky, kozmetika, sušené ovocie, čerstvé ovocie, staré rádiá, magnetofónové kazety, zaprášené rozdvojky z roku 5, staré aj moderné mobilné telefóny, vykrikujúci predavači… Uličky a uličky hotového bludiska. Tu bolo všetko.

Ako zriedkaví turisti sme pre nich atrakciou a my dvaja sme boli viditeľní zďaleka. Jednak ja mám takmer 190cm, som neprehliadnuteľný ako minaret na stepi, a aj Asar rada nosí svetlé veci, čo je v ostrom kontraste s tým, čo nosia miestne ženy – tmavé. My by sme sa na skrývačku s nimi hrať nemohli. Odvšadiaľ sa hneď ozývalo „Helou mister“, „Where are you from?“ „Vi hef gud prajs“ a podobne. Chvíľu to bolo milé, ale keď to trvalo hodiny a potom to pokračovalo aj ďalšie dni, už to také príjemné nebolo. Obaja sme introverti a pozornosť, akú zažívajú celebrity, nie je nič pre nás. Obzvlášť ja som sa pri takom okrikovaní musel do blahosklonného úsmevu nútiť a aspoň formálne ich odzdraviť. Ja viem, oni tým nesledujú nič zlé, chcú byť milí, ale znášať tlak takejto pozornosti takmer 3 týždne som zvládal len s veľkým vypätím síl.

Asar sa z toľkej nádhery a všemožných vôní v bazáre točila hlava a takmer prepadla nákupnej horúčke, lebo tie veci a šaty boli naozaj krásne. Nakoniec si kúpila dve ľahké blúzky, lebo to, čo si doniesla, bolo na iránske teploty stále príliš teplé. Ja som si kúpil dvoje tenké nohavice, v rifliach by som sa roztopil. Na osvieženie sme si dali pollitrový pohár čerstvej šťavy z granátového jablka a ešte jeden z melóna, ktoré stáli dohromady 40tis Rialov (necelé euro).

Z toľkého behania a atmosféry sme vyhladli, tak sme zapadli do miestneho bistra. Nejaký kebab, gyros alebo čo to bolo, robili priamo pri vchode, vyzeralo to super, tak sme si objednali. Ja mäso veľmi nejem, ale nedostatok iných alternatív mi veľa možností nedával. S chuťou sme sa do toho pustili, ale ja som moju hostinu musel už po prvom súste nechtiac ukončiť – bolo to pikantné a ja som na ostré korenie alergický. Našťastie som toho veľa nezhltol, tak to skončilo len chvíľkovou nevoľnosťou. Asar si však svoju porciu užila a dokonca sa zoznámila s nejakou miestnou mladou ženou, ktorá na ňu od iného stola pokukovala a usmievala sa. Asar sa zase naučila nové perzské slovíčka, lebo to pokukovanie skončilo tak, že Asar ju pozvala k sebe prisadnúť a keďže iránka anglicky nevedela ani fň, konverzácia pozostávala z posunkov, úsmevov a ponúkaní sa navzájom jedlom a pitím. Asar vďaka plynulej znalosti turečtiny chytala perzské slovíčka s ľahkosťou žongléra a šlo jej to. Ja musím mať na mozgu asi pavučiny či čo, mne to učenie ide o poznanie horšie. Aj doma pred odchodom do Iránu to bolo trápenie, hoci som mal post-it lístočky so slovíčkami polepené všade po byte.

Ja som sa teda síce nenajedol, ale obaja sme dostali chuť na kávu. S výskytom kaviarní je v Iráne trochu problém, Iránci sú totiž hlavne čajová kultúra a kávu majú skôr ako luxus. Pre turistov a tých, ktorým chutí. A je oveľa drahšia, ako čaj. Na zaujímavú kaviarničku sme neďaleko paláca Golestan predsa len narazili. Hneď pri vchode vrčal mlynček a mlel kávu do veľkého vreca. Jedným z rozdielov mletia a prípravy kávy v Iráne oproti Európe je to, že káva je zomletá na jemný prášok, takmer až púder a pripravujú ju „tureckým“ spôsobom.
Osobne sa síce nepovažujem za nejakého experta na kávu, ale skutočne dobrú kávu si vychutnám rád. Aj preto mám doma bean-to-cup kávovar a kupujem najlepšiu kvalitu keňskej AA kávy. Nám spravili klasické espresso a bolo naozaj vynikajúce.

V kaviarničke sa k nám slušnou angličtinou po chvíli okúňania prihovorila sympatická mladá Iránka Akram a Asar s ňou chvíľu konverzovala. Odporúčala nám návštevu múzeí a ponúkla cez víkend výlet hore na hory nad Teheránom. To sme museli s ľútosťou odmietnuť, náš plán bol v tom čase byť už preč z mesta na ceste do Isfahánu a Yazdu. Iránci si nenechajú ujsť príležitosť pokecať s cudzincom, veľa ich totiž nestretávajú a ak ovládajú aspoň niekoľko anglických slov, radi využijú možnosť si znalosť angličtiny zdokonaliť.

Stmievalo sa a tak sme sa museli posunúť niekam ďalej. Ešte sme si hneď kúsok od kaviarničky kúpili od mladíkov na ulici ich tradičný čaj v papierových kelímkoch a na lavičke pri jeho vychutnávaní rozhodovali, kam ďalej. Do hostela sa nám ešte nechcelo. Voľba padla na ďalší bod na našej mape – Milad Tower. Najbližšia zastávka metra bola od veže riadne ďaleko, tak sme sa vybrali k Tabiat Bridge a odtiaľ že si vezmeme taxík k Milad Tower.

Po vystúpení z metra sme prechádzali cez most ponad autostrádu a boli ohromení dopravnou zápchou. Na ceste, ktorá mala oficiálne 5 pruhov, sa slimačím tempom posúvalo 8 radov áut! Pohľad síce zaujímavý, ale pri predstave, že sedím v niektorom z tých aút, mi do spevu nebolo. Veľmi som dúfal, že sa to nestane, ale osud je taká potvora, že moje zbožné prianie ignoroval a škodoradostne mi doprial ten zážitok už o pár chvíľ. Tešil som sa na chvíľu, až z tohoto zasmogovaného babylonu vypadneme.

Prechádzali sme okolo Holy Defense Museum a zahli smerom k Tabiat Bridge. Ten bol však za kopcom a hustým lesíkom a nemali sme čas chodiť hore-dole. Na parkovisku za múzeom sme sa opýtali miestnych, kde stoja taxíky. Po chvíľke dohadovania nám dvaja miestni mladíci, ktorí vedeli obstojne po anglicky, ponúkli odvoz, lebo idú tým smerom. Práve s nimi sme sa dostali do tej slimačej zápchy, ale debata počas jazdy bola taká zaujímavá, že som to ani veľmi nevnímal. Reč sa pomerne rýchlo zvrtla na režim, obmedzenia a to, ako ho ľudia majú už plné zuby. Tento a podobné názory a postoje sme potom počúvali pomerne často. Od mladých aj starších.

Milad Tower má 435 metrov a je najvyššou vežou v Iráne a piatou najvyššou vežou na svete. Vo veži sa nachádza najväčšia reštaurácia a rozhľadňa vo veži na svete. Celý komplex okolo Milad Tower je úchvatný ako dole, tak aj hore. Dole sú krásne fontány, vestibul, promenády. Prišli sme tam až okolo 9-tej večer a všetko bolo veľmi pútavo a farebne nasvietené. Iránci majú radi farby a osvetlenia všeličoho, od mešít po obyčajné chodníky, mosty, alebo len stromy v parku hrajú všetkými farbami. Bolo dosť neskoro, a chceli sme ísť pozrieť hore. Vyhliadková terasa už bola zatvorená, tak sme dostali už len vstup do reštaurácie. Na jedného to bolo 1,3 milióna Rialov, čo je pomerne dosť, necelých 27 Eur. Síce pálka, ale tak čo… Sme tu len raz. Nejako nám ale nedošlo, či v tej cene je niečo zahrnuté. Na to sme prišli až hore.

Výťah smer reštaurácia nabral prvú kozmickú a ja som už len čakal, kedy preletím stropom veže ako Majka z Gurunu. Do asi 300 metrovej výšky nás vyviezol za pár sekúnd a v ušiach tú rýchlosť bolo cítiť. Reštaurácia je luxusná a hneď nás usadili k stolu na pohodlné kreslá. Čašník s veľmi príjemným a nenúteným vystupovaním sa nás spýtal, odkiaľ sme. Aby sme situáciu zbytočne nekomplikovali, tak sme bežne hovorili, že sme z Československa, len občas sme to ešte definovali podrobnejšie, že ja som Slovák a Asar je Češka. Čašník nám po krátkej konverzácii ohľadom nápojov pokynul, aby sme si šli nabrať jedlo k bufetu a s úklonou sa vzdialil. Až vtedy nám došlo, že ten vstup vlastne nakoniec nebol taký drahý. Jedla sme si mohli nabrať, koľko sme chceli a na výber toho bolo dosť. A samozrejme to bolo všetko skvelé. Keď sme sa vrátili k stolu s naloženými taniermi, prekvapene sme sa dívali na českú vlajku na našom stole. Mám hotelovú školu a dovolím si tvrdiť, že aj vďaka tomu som náročný hosť, ale toto bolo proste dokonalé. Neskôr sme zistili, že celá tá reštaurácia sa pomaličky otáča, aby hostia mali počas večere výhľad na celé mesto. Najedli sme sa naozaj kráľovsky a náš príjemný čašník nám potom nielenže doniesol čaj, ale aj úplne automaticky čajový sáčok rozbalil, vložil do šálky a zalial horúcou vodou… Asar z toho pohnutia nad tak dokonalým servisom a najmä jeho prirodzenosťou a negýčovitosťou až vyhŕkli slzy. A ani ja som nemal k tomu ďaleko. Jednoducho nádherný večer. A to sme pôvodne šli z hostela len na chvíľu…

Na druhý deň sme vyrazili najprv do požičovne áut, ktorú som mal v databáze. Auto som nejako musel vybaviť, inak bol v ohrození celý zvyšok nášho výletu. Metrom sme sa presunuli blízko k adrese a podľa navigácie dorazili na danú ulicu. Ale tam to vôbec nevyzeralo, že by tam nejaká požičovňa mala byť. Iba samé apartmány a byty. Jediné, čo mi napadlo, že majú kanceláriu v byte, alebo napísanú na súkromnú adresu. Lenže z tých perzských popisov pri dverách a zvončekoch som nemal šancu zistiť, či a kde to je. S prosbou o pomoc som preto oslovil najbližšieho pána, ktorý tam na ulici niečo kutil vo svojom aute. Ja perzsky neviem a on veľmi anglicky nevedel, ale rukami-nohami sa mi podarilo vysvetliť, čo potrebujem a či by nebol taký láskavý a nepomohol by nám tú kanceláriu nájsť. Chvíľu to skúšal a niekomu volal, a potom nás vzal o ulicu ďalej. Tam nás zaviedol do kancelárie s predajňou na vysokozdvižné vozíky, ponúkol nás čajom a sušienkami a rozbehol za pomoci kolegov z predajne a známych pátraciu akciu. Ukázalo sa, že adresa bola takmer správna. Takmer. Názov ulice sa líšil len nepatrne ale stačilo to na to, aby kancelária bola na úplne inom konci mesta. Chvíľu sme tam sedeli a nevedeli, čo sa bude diať. Hneď sme však zistili, že ten pán zavolal miestnu obdobu Uberu, zaplatil vodičovi aby nás tam odviezol, ale nechcel od nás za to vôbec nič. Ostali sme prekvapení stáť a len tak-tak, že sme sa stihli rozlúčiť, poďakovať, dať mu suvenír na pamiatku a už nás odvoz unášal preč. Toto bola pre nás faktický prvá a dosť odzbrojujúca skúsenosť naživo s perzskou pohostinnosťou a ochotou kedykoľvek pomôcť. Ten pán v podstate len kvôli tomu, že úplne cudzí ľudia hľadali požičovňu áut, pustil všetko z rúk, zalarmoval pár ľudí, pohostil nás a navyše zaplatil odvoz taxíkom. A nechcel za to nič! Dosť dlho sme boli s Asar bez slov.

Šofér nás doviezol na určenú adresu, ale okrem novej a nie celkom dokončenej kancelárskej budovy bez akýchkoľvek nápisov či ceduliek nebolo jasné, kde tá kancelária je. Bezradnosť a zmätenie na našich tvárach svietila jasnejšie ako púštne slnko, tak vystúpil a oslovil niekoho v areáli budovy. Dozvedel sa, že kancelária je v budove na 5 poschodí, dvere číslo 10. Nikde žiadne označenie, ani v perzštine, len neoznačený výťah rovno zvonku budovy. Dvere číslo 10 okrem čísla neboli nijak označené a celá budova aj s chodbou skôr pripomínala vymretý apartmánový dom. Po zazvonení sa však dvere otvorili a o chvíľu sme už sedeli v rozľahlej kancelárii, zaberajúcej asi polovičku rozlohy poschodia, a kde bolo asi 6 ľudí.
Mladý sympatický Behnam nás ponúkol päť obligátnym čajom a sušienkami a za asi pol hodinu sme mali zaistené auto. CW alebo 4×4 bohužiaľ v ponuke nemali. Nemali sme rezervačku vopred a na tabuli mali v podstate všetko plné, ale keďže sme auto potrebovali až na druhý deň, dostali sme jedno úplne novučičké, ku ktorému požičovňa obdrží papiere od poisťovne tiež až na druhý deň. Cena nebola síce nízka, ale bola prijateľná, 33 Eur na deň plus nejaké drobné poplatky za extra veci. Celkovo som za 18 dní platil 635 Eur, plus nejaký depozit. V Europcar by som za podobný voz na rovnaké obdobie zaplatil dvojnásobok. Po spísaní formalít nám Behnam ešte ukázal to auto. Stálo dole pri budove, biely Samand Ikco, čo je v podstate iránska verzia Peugeotu 405. Žiaden extra luxus, ale jazdilo to a malo klímu. V Iráne vec nadmieru dôležitá!

Od požičovne sme sa vybrali k Azadi Tower. Behnam nám vybavil opäť miestnu verziu Uberu a za cestu sme platili 60tis Riálov. Je mi dosť záhadou, ako to funguje. Cestou vodič totiž nabral ešte nejakú babu, čo len tak stála na kraji cesty. Nevidel som, že by mal šofér mobil, nejaký displej, alebo že by tá žena mávala. Len tak tam stála a on zašiel priamo k nej a vzal ju. Zrejme zberný systém, niečo ako kombinácia taxíkov a autobusov. Miestni určite vedia, kde sa postaviť a kadiaľ vedú trasy týchto zberných pseudo-taxíkov práve tým smerom, kam chcú ísť oni.

Azadi Tower (alebo aj Bordž-e ázádí) znamená v preklade veža slobody. Má 50 m a fasáda je kompletne z bieleho mramoru. Spolu so zaujímavou mozaikou, linkami a prvkami z modrého kameňa je veľmi pôsobivá a majestátna. Vo veži sa síce nachádza múzeum, tam sme ale nešli. Okolo má niekoľko fontán, ale ani jedna nemala vodu. Chvíľu sme tam fotili, ja som pálil bazukou, posedeli v tieni veže a potom sa presunuli k neďalekej mešite Almahdi Mosque. Tam nás zastavil miestny mladý policajt. Čakal som, že ho zaujala moja bazuka a že mi povie, že fotiť nesmiem, alebo čosi také. Namiesto toho sa opýtal, ako sa nám tu páči, či niečo nepotrebujeme a keby niečo, máme mu dať určite vedieť! So širokým úsmevom „Welcome to Iran!“ zmizol v strážnej búdke a ja som od prekvapenia skoro zabudol aj fotiť. Páni policajti na Slovensku a Česku – máte sa ešte veľa čo učiť!

Kvôli teplu sme sme si šli kúpiť niečo na osvieženie do blízkeho obchodíku. Asar dostala čaj zdarma, ja som si kúpil vychladené kapuccino v plechovke a posedeli sme v neďalekom parčíku. Opäť trocha bazukovania a potom sme sa vybrali k neďalekej stanici metra a cestou ešte kúpili sáčok skvelého miestneho hrozna. Na programe bol most Tabiat, ktorý sme v predošlý deň len o vlások minuli. Metrom sme už vedeli kam máme ísť, presun bol preto rutinný.

K mostu sme došli až po zotmení, ale to vôbec nevadilo. Bol nádherne nasvietený zelenými svetlami (zelená je farba islamu) a spolu so svetlami mesta v pozadí bol krásny. Je to oddychový most pre peších, má dve poschodia a súčasťou mosta je aj komplex kaviarničiek, bistier a rôznych občerstvení. Záujem Iráncov o cudzincov nemá konca a už o chvíľu tam na nás nabehol jeden miestny mladík a chcel hrať hru „I can guess where are you from“. Vraj to poznal podľa toho, akým jazykom sme medzi sebou s Asar hovorili. Neuhádol, hoci vymenoval takmer všetky krajiny Európy. Ja som si v komplexe bistier a grilov v Tabiat dal skvelé melónové smoothie, Asar akýsi veľký pečený zemiak plnený zmesou kde bolo kuracie mäso, syr a ďalšie veci… Moje smoothie bolo tak dobré, že som si šiel ešte pre jedno. A potom ešte jedno… Týpek v bistre kde robili smoothie sa už len smial, keď ma videl po tretí krát a dal mi celkom slušnú zľavu.

Strávili sme tam skvelú hodinku a potom sa cestou späť do hostela ešte zastavil v malej svätyni 9 mučedníkov, s ich náhrobnými kameňmi. Súčasťou objektu bolo aj miesto na modlenie s kamienkami Turbah a ja som tam nechtiac pošliapal ich koberec. Spáchal som tým priestupok a to samozrejme neušlo pozornosti miestnej strážkyni poriadku. Pritmolila sa k nám a keďže Asar svojimi nohami koberec nepošliapala, zaťala jej od radosti do nich párkrát svoje pazúriky, potom zamňaukala a zmizla.

Tým sa pre nás Teherán vlastne končil, na druhý deň sme mali už len prevziať auto a tešili sme sa, kedy z toho teheránskeho smogu a dusna vypadneme. Niežeby bol Teherán zlý, to nie, poznám aj ďaleko horšie a škaredšie veľkomestá, ale my sme s Asar obaja anti-mestské typy a toho hluku, ľudí okolo a najmä smogu sme mali za tie dva dni naozaj dosť.

Autor fotografií: Magy&Asar