V deň nášho odchodu z Teheránu ešte Asar skočila ráno niečo nakúpiť na bazár a ja som tiež potreboval nejaké káble do auta. Aby sme mali hudbu a z 12V zásuvky mohli nabíjať veci. Najmä môj mobil s bežiacou navigáciou žerie batériu extrémne rýchlo, a tak počas jazdy musí byť pripojený prakticky nonstop.

Súčasťou perzskej kultúry nie je striktne trvať na dochvíľnosti, hodina sem – hodina tam, komu na tom záleží? Ale Behnam z požičovne takmer presne na minútu volal, že stojí dole pred hostelom s autom. Okno izby sme mali presne nad vchodom, tak som z neho od prekvapenia skoro vypadol rovno na čakajúceho Behnama. Odovzdávka prebehla rýchlo, vyplatil som prachy, Behnam ma ešte upozornil aby som si dával pozor na iránsky štýl jazdenia a zmizol. Ja som si to šiel ihneď skúsiť, lebo som musel preparkovať auto. Pred hostelom v uličke stáť nemohlo. Kým som našiel miesto o dve ulice ďalej, točil som sa dookola 3x. Prečo pozor na iránsky štýl jazdenia? Však normálka… Onedlho už volala Asar, že je len kúsok od hostela a potom môžeme vyraziť. Akurát som stihol kúpiť nejaké ovocie, melón a aby sme to s báglami nemali ďaleko, ešte raz som preparkoval auto bližšie k hostelu.
Pri platení za hostel nastal menší problém. Avizovaná cena za izbu bola 45Eur na noc, ako sa však ukázalo, bola to cena za osobu, nie za celú izbu. Nemal som sa chuť hádať a naťahovať, zaplatil som takmer 200 Eur a rozčarovaný vypadol. Tak drahý hostel som ešte v živote nikde nevidel.

S Asar sme naložili všetko do auta, ešte v neďalekom obchodíku kúpili nejakú balenú vodu a zopár drobností a vyrazili smer juh.

A vzápätí som pochopil, čo mal Behnam na mysli. Iránci nerešpektujú pruhy, čiary, daj prednosť v jazde, stopky, nedávajú znamenia zmeny smeru keď odbočujú a jazdia jeden pri druhom doslova na centimetre až milimetre. Nasledujúcich asi 30 minút šoférovania bol preto riadny nápor na nervy. Adrenalín vyletel až po hornú hranicu, mal som čo robiť, aby som auto každú chvíľu nezaparkoval niekomu do kufra alebo bočných dverí. Oči som musel mať aj vzadu a napriek naplno bežiacej klíme som bol do troch minút mokrý. A ako som videl, ani Asar na sedadle spolujazdca nebolo veľmi do smiechu. Vidieť to z pozície chodca, keď prechádzame cez cestu, je niečo úplne iné, ako sedieť za volantom.
Napokon sme sa z toho najhoršieho vymotali a za necelú hodinu už prášili plnou rýchlosťou na výpadovke von z mesta. Po tom adrenalínovom nápore som pri šoférovaní na poloprázdnej diaľnici mohol takmer aj spať. Ako vyzerá typická teheránska doprava, si môžete pozrieť v tomto videu:

Do Qomu sme dorazili za necelé dve hodiny. Cestou sme ešte natankovali, lebo auto z požičovne som nedostal s plnou nádržou. Zároveň som si tak mohol odskúšať ako to funguje na benzínkach a potvrdiť, že liter benzínu stojí prakticky všade presne 10 tisíc Riálov, teda 20 eurocentov.
Každé natankovanie som si zapisoval, aby som na konci výletu vedel, koľko som prejazdil. Kto čítal úvod tohoto cestopisu, to číslo už pozná.

V Qom sme zaparkovali priamo v centre na dohľad od obrovského komplexu, ktorý zahŕňa Hazart Masouma Courtyard, islamský seminár, mauzóleum Fatimy a ďalšie budovy a inštitúcie. Qom je ôsme najväčšie mesto v Iráne a v šiítskom islame jedno z najposvätnejších. Mauzóleum Fatimy Masumeh je pútnické miesto, kde každý rok prídu tisícky pútnikov, aby jej vzdali úctu.
Qom je tiež miesto, odkiaľ sa v roku 1979 začala šíriť islamská revolúcia. Jej výsledkom bolo zvrhnutie šáha Páhlavího a nastolenie prvého „islamského štátu“ pod vedením ajatolláha Chomejního. Možno aj preto je to mesto s najväčšou hustotou ajatolláhov a iných islamských duchovných na meter štvorcový.

Ako sme sa mohli na vlastnej koži presvedčiť, z toho všetkého vyplývalo niekoľko vecí. Napríklad do komplexu turista len tak sám od seba nevkročí, museli sme počkať na sprievod anglicky hovoriaceho sprievodcu. Ženy na sebe musia mať čádor. Pre turistky majú špeciálne svetlé čádory s kvietkovanou potlačou a už na prvý pohľad sa od bežných veriacich moslimiek odlišujú. Tie majú prakticky bez výnimky čierne čádory. Zrejme je to schválne, aby rozoznali turistky od pravoverných. Aj Asar si ho na seba musela navliecť a vyzerala v tom komicky.

Sprievodca mi začal vysvetľovať príbeh Fatimy, niečo z histórie komplexu a iné (z jeho pohľadu) dôležité veci. Priznám, že som ho počúval len na pol ucha, lebo to boli vcelku nudné kecy. Avšak keď v jednej chvíli povedal, že komplex tu stojí už skoro sto rokov, zarazil som sa.
„Iba sto?“
„No áno, je to málo?“
„Ja som čítal, že je to skoro tisíc, teda niekoľko storočí“
„Tak dlho zase nie, moment…“ a vtedy pochopil, že si pomýlil tisícročia so storočiami.
Na niektoré otázky mi sprievodca nevedel odpovedať a dostával som ho do väčších a väčších rozpakov. Niežeby som dával schválne provokačné otázky, to by mi ani nenapadlo, ale napr. netušil, kto bol architekt apod. Bolo jasné, že o tomto celom komplexe vie ešte menej, než ja po polhodine študovania informácií na Wikipédii. Zato s hrdosťou ukázal na pozlátenú kopulu nad mauzóleom Fatimy a zahlásil, že je pokrytá 450kg pravého zlata. Nato sa na mňa pozrel a čakal, ako jeho slová zapôsobia. „Vôbec to na mňa neurobilo dojem, ani keby si povedal že je tam sto ton. Neboj sa, ja ti tú strechu olupovať, ako Janko s Marienkou perníkovú chalúpku, nepôjdem“, pomyslel som si, ale pre jeho spokojnosť som uznanlivo pokýval hlavou. Jediné, čo bolo na tom zaujímavé, bol fakt, že kým jej nedôležitý hrob bol ešte dlho po jej smrti zakrytý iba bambusovou strieškou, dnes ju zrazu obkladajú zlatom. Toto je (a to doslova) žiarivý príklad, ako náboženstvo prakticky z ničoho dokáže v záujme svojho prospechu spraviť čokoľvek. Použil by som výrazne výstižnejšie a sprostejšie prirovnanie. Však to poznáte, z čoho sa dá upliesť bič?
Podobne sa spýtavo na mňa zahľadel, keď mi vysvetľoval, že v tomto seminári islamskí duchovní študujú aj 27 rokov. Zareagoval som, keď ukázal na jednu trblietavú časť vnútornej kopulovitej výzdoby námestia a povedal, že je poskladaná z milióna zrkadiel.
„Počítal to niekto?“, spýtal som sa.
„To neviem, ale hovorí sa, že ich je najmenej milión“
„Hmm… A môžem ich spočítať ja?“
„To neviem. Tadiaľ, prosím…“ a už ma odvádzal preč.

Hoci bol celý komplex obrovský a impozantný, a obzrieť si ho celý, resp. aspoň najzaujímavejšie miesta, by bez problémov zabralo celú hodinu, celá naša „exkurzia“ netrvala ani 20 minút. Pozostávala z niekoľkých naučených viet, ukázania prstom na tri či štyri veci, ktoré by si musel všimnúť aj slepý lebo by do nich vrazil a bola zakončená rýchlou zdvorilostnou rozlúčkou. Šanca, že by sme si tam na chvíľu na tom nádvorí s Asar len tak sadli na zem, ako tam sedeli aj mnohí iní a len tak bez náhlenia vychutnávali atmosféru doslova výstavného komplexu, bola mizivá. Zjavne nechceli, aby sme im tam obsmŕdali dlhší čas a ja som mu nepásol do noty, lebo som nebol typický turista hýkajúci od úžasu nad kdejakou „zaujímavosťou“. Kým som ja zamestnával sprievodcu, Asar mohla aspoň v pokoji fotiť a občas sa kúsok vzdialila. Ale bolo vidieť, že sprievodca po očku bedlivo sleduje aj ju. Mňa mal po svojom boku neustále, ale čo keby sa ona rozhodla nenápadne zmiznúť a z toho zlata nad mauzóleom uchmatnúť?
Tam som pochopil, že týmito dychberúcimi žiarivými trblietkami islam dokáže svoju „vieru“ skvele spropagovať, nalákať ľudí na pozlátko a faloš, a akonáhle niekoho chytí do pasce, niet úniku. Vedeli ste, že na islam môžete konvertovať z hocijakej viery, ale opačne to už nesmiete? Opustenie islamu je hrdelný zločin a v niektorých krajinách sa za to stále trestá. Skvelé, všakže?

Vzhľadom na seminár a svätyňu má Qom ako sväté mesto povesť najkonzervatívnejšieho mesta v Iráne. A bolo to aj patrične cítiť na každom kroku, najmä v pohľadoch ľudí, obzvlášť žien. Ženy sa neusmievali, boli zahalené od hlavy až k päte a klopili zrak. Atmosféra bola dusivá a nepríjemná. Asar bola so svojou ledabolo nahodenou šatkou cez vlasy a farebnými šatami nevítaný votrelec, narušujúci čiernočiernu harmóniu ustráchanosti. Skončilo to tým, že jedna postaršia žena na ňu siahla a snažila sa jej tú šatku stiahnuť až do čela. Keby sa to stalo priamo v chráme, ešte by sa to dalo pochopiť. Ale na ulici to bolo príliš. Romantická atmosféra posvätnosti razom vyprchala a zotrvávať tu ďalej nemalo zmysel. Pomerne rýchlo sme sa vrátili k autu a z tohoto strašidelného mesta zmizli.

Zamierili sme na Kashan, lebo ďalším cieľom bol výjazd do púšte Maranjab k brehom jazera Namak. V Kashan sme sa zastavili pri rozostavanej mešite, ktorá ale už teraz bola farebne pútavo osvetlená. Ako som písal, islam dokáže predať svoj tovar a to ani nemusí byť hotový. Potom sme sa zastavili ešte pri jednej, ale do tej Asar nešla, nemala čádor. Ja som tam vošiel len na skok, spravil si zopár fotiek a vypadol. To ich náboženské pozlátko som už prekukol a trblietavosť výzdoby už na mňa dojem nerobila. Ale aspoň na fotkách to vyzerá dobre.

Cestou do púšte Maranjab sme museli zastaviť pri akejsi bráne, lebo cesta bola prehradená reťazou. Chceli naše pasy a potom sme zaplatili poplatok. Lístočky či potvrdenia som strčil do priehradky do dverí a podľa navigácie sme sa v tme vybrali do neznáma. Asfaltová cesta už od mýtnej brány zmizla a zmenila sa len na vyjazdené stopy v pôde a prachu. Miestami sa stopy kolies rozchádzali všetkými smermi aby sa zase nečakane spojili a pokračovali zreteľne vyjazdenou trasou. Aj napriek navigácii a snahe som veľmi rýchlo stratil orientáciu a cestu z dohľadu a skončili sme kdesi mimo cesty. Pôda bola našťastie pevná, piesok len sem-tam na povrchu a tak som sa nebál, že zapadnem. Po chvíľe hľadania sme cestu nakoniec opäť objavili a dorazili ku caravanserai, kde sa dalo aj prespať. Cesta pokračovala síce ďalej, ale bola už noc a ja som si zo satelitných fotiek pamätal, že je už len nejasná, rozhodne nie tak zreteľná ako doteraz. Zjazdná snáď len pre offroady s náhonom na všetky 4. To my nemáme a ja som nehodlal riskovať zapadnutie kdesi v piesku ďaleko od ľudí. Stráviť celý deň hľadaním pomoci a prípadne čakaním na niekoho, kto nás z piesku vytiahne, nebola práve lákavá predstava.
S Asar sme obhliadli situáciu a zistili, že vnútri komplexu už ľudia spia. Stan sme si teda postavili kúsok od budovy za malým potôčikom. Noc bola tichá, pokojná a celkom rýchlo sme zaspali. Ale už onedlho ma prebudili hlasy a svetlá bateriek, ktoré sa blížili k stanu. Viacero mužov, čosi debatovali. Zjavne nás objavili, okamžite som bol v strehu, ale po obhliadke nás nechali na pokoji a vzdialili sa. Ešte hodnú chvíľu som potom nevedel zaspať. Asar spala ako zabitá, tá o ničom nevedela.
Nakoniec som od únavy zaspal aj ja, ale pokojný spánok to už nebol. Tesne pred svitaním ma ešte prebralo bliakanie tiav. Vykukol som jedným okom von a v diaľke uvidel obrysy. Zrejme malé stádo divých tiav, ktoré v Iráne ešte žijú a potulujú sa kade-tade. Zároveň začal fúkať vietor.
Ten stále silnel a tak zo spánku už nebolo nič. Stan bol síce ukotvený v zemi, ale vietor silnel a robil na poťahu stanu riadny hluk. Navyše dvíhal zo zeme piesok, ktorý sa mi potom z vetracieho otvoru na vrchole stanu sypal rovno na hlavu. Asar mala hlavu v rohu práve na náveternej strane a veľmi rýchlo mala hlavu z oboch strán pritlačenú stenami stanu. Ako sa neskôr vyjadrila: „ako medzi dvoma airbagmi veľkého ženského poprsia“. Keď sa ten hluk a piesok za krkom už nedal vydržať, vstali sme a balili sa preč. Lenže také ľahké to nebolo.

Milí žiaci, vitajte po prázdninách v škole a hneď si zopakujeme vektory, čo poviete? Vietor pôsobil silou vektora Vé zboku na stan eS a akonáhle som z neho vyšiel, váha môjho tela eM už nepôsobila dostatočným vektorom so zemskou gravitáciou Gé ako prirodzená kotva Ká stanu eS. Hmotnosť Asar Á nebola dostatočná, a tak Vé mal tendenciu eS aj s Á odviať kamsi preč do prde… pardon do iX. Ak by nás niekto sledoval, musel mať riadnu zábavu. Jeden eM drží eS (aby neuletel), z neho štvornožky zadkom lezie von akási húsenica Á. Ledva celá Á vylezie, už jej vietor Vé spraví výbuch vlasov na Há. A potom sa obaja skúšajú v prudkom Vé nejako komicky zladiť, aby im po odkotvení a demontáži eS neodleteli jeho časti Čé smerom do rit… pardon do iX, prípadne aj so samotnými eM a Á.

Nejako sme to ale zvládli a nahádzali veci do kufra auta. Asar sadla za volant a cestou von z púšte sme rýchlo dobehli miestnych na inom aute, ktorí sa ale po prašnej púštnej ceste plazili. Nemali sme záujem hltať ich prach, tak sme ich predbehli. Chlapi v aute len čumeli, že ich predbieha ženská, ale veľmi si ten pohľad neužili, lebo zmizli v oblakoch prachu od našich kolies. Mužská ješitnosť je daná ako gravitačný zákon, a tak už o chvíľu nás predbiehali a pre zmenu sme zase my hltali ich prach. Radšej sme spomalili – a hľa, spomaľujú aj oni. Tak sme to na chvíľu zastavili, takéto šaškovanie nemalo zmysel. Až bol kľud a vzduch čistý, pokračovali sme. Ale už o chvíľu nás predbehol akýsi týpek na motorke a gestikuloval, aby sme zastavili. Pristúpil k autu a opakoval iba ticket, ticket. Spravili sme nejaký priestupok? Na policajta nevyzeral. Ahá, ty chceš to potvrdenie, že sme zaplatili vstup? Z dverí sa mi ho podarilo vydolovať a týpek spokojne odfrčal preč. Na chvíľu sme tam ostali, ja som naboso vybehol na najbližšiu piesočnú dunu a spravili sme si zopár fotiek. Nato sme vyrazili smer Delijan.

Asar netušila, kam ideme, o cieli cesty som jej nepovedal nič, len nasledovala smer k neoznačenému bodu na navigácii.
Potrebovali sme tankovať a najmä niečo vypiť a zjesť, ale na navigácii Scout nebolo nič, tak sme sa zastavili v malom mestečku Mashhad-e Ardahal pri veľkom rozostavanom chrámovom komplexe. Komplex sa rozprestiera presne na rozhraní provincií Isfahán a Markazi a vzhľadom na okolitú hustotu populácie je extrémny. Zrejme preto, že je tam hrob básnika a maliara Sohraba Sepehriho. Okolie komplexu ako vymreté, kričať na niekoho na lešení zmysel nemalo, tak som sa rozhodol, že to skúsim vnútri komplexu. Tam bola väčšia šanca, že nájdem niekoho, čo ovláda aspoň zopár slovíčok anglicky. Asar šla so mnou, ale akonáhle sme sa dostali ku vchodu do komplexu bolo jasné, že by musela zase na seba navliekať tú raťafákovskú posteľnú plachtu. Nechcela a po skúsenosti z Qom som sa jej ani nedivil.

Ostala tam so slovami „ok, ja tu počkám“ a ja som vošiel dovnútra. Snažil som sa to urýchliť, lebo bolo horúco a nechcel som ju nechať vonku dlho čakať. Po chvíli hľadania a dohadovania našli niekoho, kto vedel ako-tak po anglicky a celý natešený si myslel, že mi spraví exkurziu po areáli s výkladom. O tú som ale záujem nemal, ja som len potreboval vedieť, kde je najbližšia benzínka. Sklamaný sprievodca mi na mobile ukázal niekam neurčito, kde benzínka je (ale podľa mňa asi nebola) a zmizol v útrobách komplexu. Ešte som rýchlo zbehol na záchod a vrátil sa k vchodu, aby som zistil, že Asar zmizla. To ešte nemuselo znamenať nič, mohla si len niekam odskočiť, napr. na toaletu, alebo do obchodíku. Lenže toaleta bola vnútri komplexu a teda by prechádzala okolo mňa a jediný drobný obchodík bol na dohľad s interiérom otvoreným smerom ku mne a tam zjavne nebola. Auto sme mali za rohom mimo dohľad, tak som sa k nemu vrátil v domnení, že jej bolo horúco a zapla si klimošku. Lenže ani táto alternatíva nebola správna. Vrátil som sa ku vchodu a tej pani, ktorá sedela pri ženskom vstupe do komplexu a videla nás, že sme prišli spolu, sa gestikuláciou dotazoval, či ju nevidela, alebo či ona nevošla dnu. Stále bola možnosť, že kvôli odskočeniu na toaletu sa predsa len uvolila na seba tú plachtu natiahnuť. Pani moju otázku pochopila a naznačila, že nie, že dnu nevošla, ani nevie, kde je.

Keď ani na tretie volanie na mobil mi Asar nedvíhala, začínal som mať obavy. Zbehol som opäť k autu skontrolovať či nenechala mobil v aute v nabíjačke, lebo som nevidel, že by ho brala so sebou. Bol tam. No to je skvelé, ani mobil nemá so sebou! Sekundy sa menili na minúty a ja som pomaly prepadal panike. Jedna polovica mojeho ja sa snažila utešovať, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa jej nič nestalo, že si len maľujem čerta na stenu a za chvíľu sa niekde objaví, ale druhá časť dokola preberala zoznam známych skutočností a naznačovala, že máme vážny problém. Znova som obišiel to malé námestíčko a parkovisko, nakukol do každého kúta, uličky, brány a dverí, ale neobjavil nikde ani len náznak z nej. Pocit zúfalstva a ťaživého strachu, ktorý som mal v Istanbule na letisku pri zistení, že som na zlom letisku, sa vrátil. Lenže kým zmeškanie letu bola trápna sranda, zmiznutie Asar (a hlavne ak by sa jej niečo vážne stalo) bol seriózny problém. O takýto druh zážitku z Iránu som rozhodne nestál.

Po ďalšej minúte, keď bolo príliš aj na akýkoľvek rozumný čas na toaletu alebo podobnú aktivitu, som vážne zvažoval, či volať políciu alebo nabehnúť nazad do komplexu a zalarmovať všetkých, nech mi ju pomôžu nájsť. Iránci sa doteraz, až na tých divných z Qom-u, ukázali síce ako prívetiví a milí ľudia, ale to neznamenalo, že aj medzi nimi sa nemohol nájsť jeden magor. Boli sme v cudzej zemi s totálne odlišnou kultúrou, jazykom, zvykmi a zákonmi a keby sa jej niečo stalo, čo spravím? Ak by mala aspoň mobil pri sebe, tak v krajnom prípade ju s pomocou polície aspoň dokážeme lokalizovať. Neboli sme ani veľmi ďaleko od toho strašidelného Qomu, začínal som si predstavovať všeličo. Vo chvíli, keď som sa už rozhodol a vykročil smerom dovnútra, sa zrazu objavila. V pestrom kvietkovanom čádore si kľudne vykračovala po nádvorí komplexu. Skoro som od úľavy omdlel. Keď z komplexu nakoniec vyšla, povedal som jej, čo sa stalo. Bola prekvapená, že som sa tak bál: „Veď Iránci sú predsa milí ľudia, tí by mi nespravili nič! V ženskej časti chrámu som sa zakecala s asi 16-ročnou holkou čo vedela po anglicky a potom sme sa fotili“.

Ach jaj… Ako vysvetliť žene, že obzvlášť v cudzej zemi, kde sa nedohovoríme a kde netušíme, aké prekvapenie sa môže skrývať za najbližším rohom, nemôže svojvoľne meniť dohody a názory. A navyše bez telefónu, aby som v takom prípade mohol aspoň zistiť, čo je s ňou a že „len“ zmenila názor. Takto sa to riešiť nedá. Povedala, že počká pred bránou a potom spravila presný opak. Dohodli sme sa preto, že odteraz bude naozaj platiť, čo sa povie, za každú cenu budeme nosiť mobil obaja stále pri sebe alebo budeme chodiť všade spolu. Trápne-netrápne, ale keby sa jej malo niečo stať, alebo by som sa mal vrátiť z Iránu bez nej, zbláznil by som sa. A aj jej otec by ma určite stiahol zaživa z kože.

Pokračovali sme pôvodným smerom a dorazili k cieľu navigácie.
Tým cieľom bola jaskyňa Chal-e-Nakhjir. Veľké foťáky sme tam so sebou nemohli vziať, museli sme ich odovzdať správcom jaskyne do úschovy, ale ako zahraničným turistom nám bolo potichu povolené, že s mobilom môžeme fotiť. Jaskyňa bola naozaj pôsobivá a jej príjemný chlad v tej suchej horúčave sa nám hodil. Aj keď sme nerozumeli výkladu, nevadilo to. Zo skupinky návštevníkov sa odpojil pán Mohammed, ktorý hovoril anglicky plynule a čosi nám z tej prednášky preložil. Potom po zvyšok prehliadky ostal pri nás a viedli sme s ním celkom zaujímavú konverzáciu. Ja som občas zaostal a fotil. Vďaka tomu máme aspoň zopár fotiek. Pán Mohammed pripomenul, že rozhodne musíme navštíviť národný park Golestan, odkiaľ on pochádza. Uistili sme ho, že Golestan je na zozname miest, kam sa určite chceme pozrieť, a pokiaľ pôjdeme okolo, že sa ozveme a možno stretneme. Dal nám na seba aj kontakt a ponúkol, že ak budeme mať nejaký problém, máme mu kedykoľvek zavolať. Túto ponuku sme dostali od niekoľko iných ľudí pred ním a aj po ňom. Prvýkrát to bolo pri veži Azadi od okoloidúceho chodca, ale ten pán nám vtedy na seba kontakť už akosi zabudol dať.

Opäť sme raz boli príjemne prekvapení prístupom a ochotou miestnych. Aj keď si pán Mohammed zaplatil vstup, namiesto toho, aby prehliadku absolvoval so svojimi príbuznými a počúval výklad, po prvom výklade ktorý nám preložil sa venoval už len nám a zameškal ostatné výklady. Čo na to povedať?
Horúčava po odchode z jaskyne bola ako rana kladivom s Asar mi vonku dala kľúče od auta s tým, že je unavená. Po chvíli jazdy smerom na Delijan sklopila sedadlo, ešte stihla povedať, že je hladná a má chuť na čaj, a vzápätí už spala. Ja som po vjazde do Delijanu vyzeral typický bojler na horúcu vodu, ktorý majú v Iráne na každom kroku. Ako na potvoru, tu zrazu nebol nikde. Každú chvíľu som zastavoval, vystupoval a nastupoval, otváral a zatváral dvere… Snažil som sa to robiť jemne a čo najtichšie, aby si Asar mohla nerušene zdriemnuť. Ako ja vravievam – „zaobchádzať ako s maľovaným vajcom“. Ako som však neskôr zistil, ak je unavená a spí, môžu okolo nej vybuchovať hoci aj granáty a bude spať ďalej.
Po márnom hľadaní jedla alebo čaju som to vzdal a zaparkoval pri jednom parku v tieni s tým, že aj ja si sklopím sedadlo a na chvíľu zdriemnem. Vypnutie motora ju napodiv okamžite prebudilo – no a bolo po mojom spánku. Vyšli sme do parku a v príjemnom tieni stromov dorazili druhú polovicu melóna.

Potom sme pokračovali smerom na Arak. Našťastie už po chvíli sme narazili na benzínku, ale v protismere. Prvú správnu odbočku som minul, tak som to strihol cez druhú do protismeru. Iránci tiež také veci neriešia, často sme videli ísť motorku alebo aj auto po kraji cesty v protismere, tak prečo by som nemohol aj ja tých pár metrov?

Na benzínke sme kúpili plynovú bombu, aby sme si aj sami mohli kedykoľvek uvariť čaj alebo kávu a sadli sme si do neďalekej kaviarničky na taký ich typický posed s kobercom. Milý pán čašník nám doniesol výborný miestny čaj a Asar s ním dokázala vydiskutovať aj objednávku kávy. Aj tá bola skvelá a dokonca v nádherných šálkach. Chvíľu sme posedeli, ja som na externý disk pozálohoval fotky z foťákov a vychutnávali sme si večernú pohodu. Milý pán čašník bol z nás natoľko nadšený, že sme dostali peknú zľavu a on dostal magnetku a pohľadnicu.
Občerstvení sme vyrazili už za súmraku, ale už po niekoľkých kilometroch sa začalo prudko stmievať, tak som odbočil z hlavnej cesty do polí nájsť miesto kde prespíme. Po krátkom pátraní som našiel odľahlé políčko, pri ktorom bola zavlažovacia nádrž postavená len z navŕšenej hliny do výšky asi 2 metrov. Keďže ale bolo obdobie sucha, nehrozilo, že bude pršať, alebo že príde niekto a uprostred noci začne tú nádrž napúšťať. Rozbalili sme stan priamo na dne nádrže, umyli zuby a pozdravili deda Večerníčka. Asar bola v ríši snov do minúty, tá nedorátala ani tretiu ovečku, ja som ju nasledoval v tesnom závese po piatej.

Autor fotografií: Magy&Asar