Občas sa v diskusiách či bežných rozhovoroch stretávame s ľuďmi, ktorí otvorene obhajujú, alebo dokonca obdivujú totalitné režimy. Paradoxne, robia to v slobodných krajinách, kde môžu svoj názor beztrestne vysloviť – čo by si práve v tých režimoch, ktoré obhajujú, nikdy dovoliť nemohli. V štátoch ako Rusko, Čína, Severná Kórea či Irán by už za samotné vyslovenie iného názoru, než dovoľuje oficiálna línia, riskovali väzenie, bitku, alebo aj zmiznutie. Napríklad ruský opozičný politik Alexej Navaľnyj bol opakovane väznený a nakoniec zomrel vo väzenskej kolónii – oficiálne na „náhlu chorobu“, neoficiálne v dôsledku systematického týrania. Iný príklad: novinár Ivan Safronov dostal 22 rokov za „vlastizradu“ len preto, že písal o ruských zbrojných obchodoch na základe verejne dostupných zdrojov.

A práve preto je zvláštne sledovať, ako často zaznievajú tieto postoje u ľudí, ktorí adorujú autokratické alebo totalitné režimy, hoci zámerne zotrvávajú a ťažia z výhod toho demokratického a slobodného sveta. Obhajujú represiu, no sami využívajú slobodu slova, ktorú by v ich vysnívanom systéme nemali. Paradoxne, ich verejná podpora totality by ich v totalite samotnej dostala za mreže.

Zvlášť zarážajúce je, že títo ľudia píšu svoje obdivné komentáre z pohodlia západného sveta, s prístupom k necenzurovanému internetu, na počítačoch a technológiách vytvorených práve v tom systéme, ktorý opovrhujú. Ak je podľa nich Rusko, Čína či iné autokracie takým rajom, prečo v nich nežijú?

Napriek tomu je obdiv k „silnému vodcovi“ a „tvrdému poriadku“ pre niektorých ľudí lákavý. Prečo?

Neponúkam univerzálnu odpoveď, ani si nenárokujem právo na absolútnu pravdu. Ide skôr o súhrn pozorovaní a úvah, ktoré sa v rôznej miere spájajú u ľudí, ktorí adorujú autokratické alebo totalitné režimy. Tu sú niektoré z možných dôvodov:

1. Kognitívna disonancia a sebapotvrdenie

Ak človek už raz zaujal určitý postoj – napríklad uveril, že Západ je skazený a Rusko predstavuje „alternatívu“ – bude si následne vyhľadávať len tie informácie, ktoré tento postoj potvrdzujú. Čokoľvek, čo by ho mohlo spochybniť, sa v jeho mysli automaticky vyhodnocuje ako „propaganda“ alebo „manipulácia“. To vedie k uzavretiu sa do bubliny, kde realita prestáva byť objektívna a stáva sa iba filtráciou vnútorného presvedčenia.

2. Túžba po autorite a vodcovi

Prekvapivo mnoho ľudí sa cíti bezpečnejšie, ak existuje silný vodca, ktorý „urobí poriadok“. Demokracia je komplikovaná, často chaotická, plná kompromisov a zodpovednosti. Autoritárstvo je jednoduché: vodca povie – a je vykonané. Tento typ psychológie láka najmä tých, ktorí majú problém prevziať zodpovednosť za vlastný život a potrebujú mať niekoho, nakoho toto bremeno prenesú, kto rozhodne za nich. Práve z tohto dôvodu nachádzajú autokracie priazeň napríklad medzi neonacistami, fundamentalistami, ultrakonzervatívcami či inými extrémistickými skupinami – pretože vodca dáva zmysel ich vnútornému chaosu. A s ním aj zdanlivý poriadok.

3. Znechutenie zo Západu

Spotrebný konzumný svet Západu, zdanlivá povrchnosť, rastúca byrokracia, zneužívanie slobody a pokrytectvo politiky – to všetko môže viesť k tomu, že niektorí ľudia sa vo svojom rozčarovaní obracajú k „alternatívnym“ režimom. Nevidia, že hoci má Západ chyby (žiadny systém nie je dokonalý), ponúka zároveň slobodu, možnosť voľby, právny štát a priestor na kritiku – čo v totalite úplne absentuje.

4. Pocit výnimočnosti

Niektorí si budujú identitu na tom, že „oni vidia pravdu, ktorú ostatní nevidia“. Majú pocit, že patria k malej skupine „prebudených“, ktorí prekukli „systém“ – aj keď v skutočnosti často len naskočili na inú, rovnako zmanipulovanú propagandu. Tento pocit výnimočnosti im dáva emocionálne uspokojenie, ktoré racionalita už nedokáže prelomiť. Ukážkovým príkladom je český konšpirátor Michal Shark, ktorý si zo svojho pomýleného svetonázoru vybudoval popularitu, tisíce sledujúcich a akúsi sektársku autoritu – pričom to celé stojí na pseudovede, konšpiráciách a totálnych nezmysloch.

5. Nedostatok schopnosti komplexného hodnotenia

Totalitné režimy fungujú na princípe jednoduchých sloganov a silových riešení. Demokracia je o nuansách, o protikladoch, o vyvažovaní práv a povinností. Nie každý má trpezlivosť, vzdelanie alebo vôľu takýto systém pochopiť a orientovať sa v ňom. Autokracia sa preto javí ako „logickejšia“, „rýchlejšia“, „poriadna“ – no za cenu straty slobody a ľudskej dôstojnosti.

6. Projekcia vlastného strachu a hnevu

Niektorí ľudia majú v sebe potlačený hnev – voči systému, voči elite, voči menšinám, voči iným. Totalitný režim im poskytne jednoduchého nepriateľa a povolenie tento hnev ventilovať. Nenávisť sa tak stáva nástrojom vnútorného uvoľnenia. V autokracii je dovolené nenávidieť – a práve to pre niekoho pôsobí ako „oslobodzujúce“. Mnohé režimy cielene hľadajú – alebo si umelo vytvárajú – nepriateľa, aby ľudia mali kam zacieliť svoju frustráciu. Tento mechanizmus vidíme v praxi aj dnes: ruský režim pravidelne straší Západom, homosexuálmi, „nacistami“ či Ukrajinou. Podobne Robert Fico dlhodobo živí obraz nepriateľa v podobe progresívcov, prezidentky, Šimečku, EÚ, médií, či Sorosa – aby odvrátil pozornosť od vlastnej zodpovednosti a zlyhaní.

7. Vtĺkané učenie v detstve

Čo sa naučíme do 6 rokov, ostáva silno zakódované v podvedomí. Výskumy ukazujú, že autoritársky štýl výchovy (prísna disciplína, poslušnosť bez vysvetlenia) u detí vedie k nižšej emočnej flexibilite, vyššej agresivite a sklonom k poslušnej autorite. Ak dieťa vyrastá v prostredí, kde sa mu nekladú otázky, len sa od neho vyžaduje poslušnosť a prijímanie dogiem – či už ide o náboženstvo, ideológiu alebo „pravdy“ rodičov – v dospelosti sa veľmi ťažko odpútava od tohto modelu.

Konkrétny prípad: štúdia psychológa D. Baumrinda z 60. rokov, doplnená neskoršími výskumami (napr. Maccoby & Martin, 1983), ukázala, že deti vychovávané v autoritárskom prostredí majú vyššiu mieru úzkosti a tendenciu k slepému prijímaniu hierarchie. Ak videli násilie ako bežnú súčasť riešenia konfliktov, šanca, že budú v dospelosti násilní, je až trojnásobne vyššia. Vnútorný hlas, ktorý by mohol spochybniť autoritu, im jednoducho nevyrástol.

Záverom: každý, kto obhajuje alebo obdivuje totalitu, by si mal položiť jednoduchú otázku: „Mohol by som v takom režime slobodne napísať to, čo idem teraz napísať pod týmto (alebo iným) článkom?“ Ak nie, tak možno ani ten obdiv nestojí na tak pevných nohách, ako si myslíte.

Sloboda nie je dokonalá. Ale je to jediný priestor, kde je možné pravdu hľadať, nie ju mať prikázanú zhora.

A keď niekto tvrdí, že autokracia zabezpečuje vyššiu kvalitu života, mal by sa pozrieť na rebríček najšťastnejších krajín sveta. World Happiness Report 2022-2024 jasne ukazuje, že na vrchole sú výlučne slobodné demokratické štáty – Fínsko, Dánsko, Island, Holandsko, Švédsko… A na spodku? Afganistan, Zimbabwe, Libanon – krajiny buď v totálnej autokracii, teokracii alebo vojenskom chaose. Hádajte, kam sa radí Rusko? Slovensko od neho nie je daleko, ale zato je sakra daleko od Česka (o celých 30 priečok nižšie!).

Sloboda vo všetkých ohľadoch neznamená dokonalosť. Znamená možnosť hľadať, meniť, kritizovať a žiť. A práve preto je nenahraditeľná.