Ráno ma zobudilo slniečko a čistá obloha – tvárili sa nevinne, akoby sa včera absolútne nič nestalo. Kvajávové hody plus prechladnutie z predošlého dňa taktiež zrejme nezanechali žiadne následky. Cítil som sa tak dobre, že som sa rozhodol využiť deň opäť pre dlhší výlet.

V cene za nocľah sú raňajky – hostely ich nemávajú bohvieaké, hostel Vaianny sa však pochlapil a boli naozaj príjemné. Pri stole som sa zároveň zoznámil s ďalšími turistami „batôžkármi“. Idú kam ich vietor a peňaženka zaveje. Rozhovor začínal byť zaujímavý, ale chcel som čím skôr vyraziť, tak som raňajky doslova nahádzal do seba, spláchol čajom, ospravedlnil sa za také hrubianstvo spolustolujúcim a zmizol. Ešte som sa v rýchlosti z hostela odhlásil a zaniesol veci späť na loď. A vyrazil na cestu.
Ťažko povedať, či to bolo tým super-expresným raňajkovaním, alebo dozvukmi z predošlého dňa – ďaleko som nedošiel. Mierne povedané. V črevách sa náhle prebudil nejaký drak a dral sa na svet raketovou rýchlosťou. Kraťasy a dôstojnosť som si zachránil len pohotovým odbočením do najbližšieho lesíka. Keď bol drak oslobodený a dúhové kruhy spred očí od bolesti sa rozplynuli, pokračoval som v ceste. Ako nádhradu za dračiu pomstu som si neodpustil menšie dobrodružstvo. Pomerne kvalitná asfaltka sa zvažovala na jednom dlhšom a rovnom úseku , tak som si zapol GPS a šliapol do pedálov čo sa dalo. Nameral som 69 km/h! Na bycikel z požičovne slušný výkon.
Ešte som z tých jednočlenných cyklistických závodov ani poriadne nedobrzdil a hneď za zákrutou sa objavila moja prvá a hlavná zastávka toho dňa – rozprávková pláž Anakena.
Je úžasná a akýkoľvek slovný popis by bol úbohý v porovnaní s realitou. Snáď pomôžu fotografie ale prudko doporučujem vidieť na vlastné oči. Malá, príjemná, s krásnou scenériou, kokosovým hájikom, sochami Moai… Ako vystrihnutá z reklamy. Slniečko pripekalo, žiaden mráčik. Škoda, že som tam nemohol pobudnúť dlhšie. Narobil som aspoň v rýchlosti niekoľko fotiek a videí a pokračoval v jazde.

Byciklom som sa presúval podľa mapky ešte na niekoľko dalších zaujímavých miest. Cestou som stretol kamene pokreslené petroglyfmi, rôzne kopy kameňov, čo vraj kedysi boli obradné miesta, dve zatúlané cyklistky aj túlavé kone, kravy atď. Poobede som už bol pri najväčšej kolekcii sôch – Tongariki. Rýchly popis? Obrovské, majestátne. Táto kolekcia obsahuje zároveň najťažšiu znovupostavenú moai na ostrove – 86 ton. Všetky moai sú zoradené na vyvýšenom pódiu kam sa vkročiť nesmie, obďaleč pri vstupe do areálu je ešte jedna menšia socha. Tú vraj postavil čech Pavel Pavel.

Chvíľu som si aj oddýchol, cesta tesne pred Ahu Tongariki bola dosť prašná a hrboľatá. Voda a čokoláda došla. A nikde ani bufet. Aj keď som sa na začiatku zásobil 4 litrami vody, nestačilo to. Bohužiaľ pre nedostatok času, síl a vody som už neabsolvoval výlet ku kráteru Rano Raraku, kde sú snáď najfotogenickejšie sochy ostrova. Sú tam rôzne „porozhadzované“. Preto tu uvádzam len fotku, ktorú na svojom 3-dňovom výlete spravil Dauby.
Úplne vysilený a dehydrovaný som sa doplazil do prístavu a odpadol do postele. Ani navečerať som sa poriadne nevládal, zhltol som len nejaké sacharidy a odumrel.
Neplánoval som už žiadne výlety, jednak som nemal síl a to najhlavnejšie som už vlastne videl. A taktiež sme sa už pripravovali na odchod. Na lodi bola nejaká drobná práca a ešte som si na bycikli skočil kúpiť potraviny do miestneho veľkoskladu. V klasických obchodíkoch bolo všetko drahšie. Tieto potraviny – po negatívnej skúsenosti s Karolíniným hospodárením (a Ondrovou predstavou pojmu strava) boli mojou súkromnou rezervou a prilepšením. Na bežnú stravu (a ďalšie náklady plavby) som Ondrovi prispieval tak ako sme sa dohodli, ale keďže jeho ponímanie bolo až príliš sparťanské, zadovážil som si nejaké položky podľa vlastnej chuti. Som takmer bytostne závislý na cukre, boli to teda zväčša cukrovinky. Zásobil som sa aj ovocnými koncentrátmi s reálnym cukrom, pretože Ondra obľubuje len tie najlacnejšie hnusné umeliny (samé éčka a náhrady reálneho cukru, vôňe a chuti) a tie zase ja nemôžem ani cítiť. Jednak je to strašný hnus a jednak som alergický na umelé sladidlá.
V tom veľkosklade som spravil celkom veľký nákup. Nejak som to neodhadol a potom zistil, že na bajku to nebola šanca odviezť a tlačil ma aj čas – ak som nechcel zaplatiť požičovné na bycikel za ďalší deň, mal by som ho do polhodiny vrátiť. Lenže nákupu bolo toľko, že by som sa musel otočiť min. 2x. A to som nemal šancu stíhať. Riešenie som však našiel. Jeden zákazník si odvážal nákup taxíkom, tak som taxikára poprosil, či by mi nezavolal kolegu, že tiež potrebujem odviezť nákup. Kolega prihrmel do 10 minút. Nákup som mu naložil do kufra a vodičovi prikázal, aby šiel za mnou. Nechápal veľmi zmysel, ale nemal som čas ani chuť na dlhé vysvetľovanie. Šliapol som do pedálov a chudák taxikár mal čo robiť, aby mi stačil. V požičovni som vrátil bajk, presadol do taxíku a nechal sa doviezť do prístavu. Až vtedy taxikár pochopil pointu a usmieval sa. Niečo aj bľabotal lámanou angličtinou, asi zjavne ešte také niečo nezažil a možno aj preto ma to stálo pomerne málo – len 3 doláre. Väčšinou zvyknú turistov riadne podojiť. No a bolo to aj rozhodne menej ako požičovné bycikla na ďalší deň.
Ten by mi bol už ale absolútne nanič, pretože sme chceli hneď zrána odplávať. Inak bycikel mi chýbal ešte na mnohých ostrovoch a miestach, ktoré sme navštívili počas plavby. Dosť často som zaľutoval, že som si nemohol doviezť svoj z Írska. Vynikajúci, ľahučký, s dobrými hydraul. brzdami a pružením. Ondrova loď je však príliš malá na také veci. A aj za nadváhu batožiny pri lete z Írska do Chile by bol určite mastný účet.
Pri nakupovaní na Veľkonočnom ostrove sa mi niekoľko dní predtým stala iná zaujímavá príhoda. Pri nákupe zásob s Ondrom sme v jednom obchodíku v centre Hanga Roa narazili na kilové balenia sušených broskýň, sliviek a podobne. Cena však bola vysoká, viac ako 20 dolárov, tak sa Ondro rozhodol nekúpiť to. Mne to však nedalo a povedal som si, že jedno balenie mi za tú cenu stojí. Vrátil som sa v niektorý deň do toho obchodíku a čuduj sa svete! Zrazu stál sáčok necelých 10 dolárov. V tušení, že ten mladý zastupujúci predavač sa zrejme len pomýlil, som okamžite vzal toľko balení, na koľko som mal v hotovosti, zaplatil a vyparil sa z obchodu tak rýchlo, ako to len slušnosť dovoľovala. Ondra šiel do toho obchodu nasledujúci deň skúsiť šťastie, ale moja domnienka bola asi správna, lebo postarší predavač, odhadovaný na majiteľa obchodu, mu to odmietol predať lacnejšie, ako za 20$ za kus.
Vedľa nás v prístave Hanga Piko mal malú plachetnicu chlapík, čo nám robil pilota pri vjazde. Často sme ho stretávali a občas dali do reči. Tesne pred koncom nášho pobytu na ostrove nás pozval na večeru do jeho reštaurácie Tekape. Posledný večer pred vyplávaním sme pozvanie prijali. Ako odborník musím konštatovať, že obsluha aj jedlo bolo skvelé, na vysokej kvalitatívnej úrovni. Dokonca sme sa mohli zadarmo pripojiť na internet… Ostali by sme aj dlhšie, ale zábava v podniku začínala byť hlučná a na nasledujúci deň  sme sa chceli aj vyspať.
Ráno 19.6. 2010 sme teda dokončili prípravy, skontrolovali naposledy všetky zásoby a čakali na odbavenie colníkmi. Tí prišli dokonca aj so psom, ktorý nám preňuchal loď, či na nej nemáme drogy. Tri obrovské trsy banánov, ktoré nám z vlastnej záhrady daroval strážca Orongo osady Carlos ho nezaujímali, zato jeden colník dosť podozrievavo skúmal a ovoniaval nejaké bylinky, čo mala Karolína nasušené na varenie. Na jeho otázku, či to nie je marihuana, Ondra pohotovo odpovedal, že nie, že tá sa už minula. Colník sa zarazil… Vzápätí pochopil, že to bol žart, zasmial sa, udrel výstupné razítka do pasov a mohli sme vyraziť. Ja som bol najmä zvedavý, ako to bude so mnou. Vráti sa morská choroba? Nevráti? Dozviete sa v nasledujúcom dieli!

—–