Ozvalo sa vzdychnutie a steny sa naklonili bližšie. Nad tapetami sa prehnala smršť tieňohry a usadila sa v rohu. Okenný rám sa naklonil bližšie a neveriaco skrútil rohy. Ďalší vzdych.

Deravá deka, voľne pohodená na otlačenom matraci. Obrys tela. Obrus, ktorý si čistotu už nepamätá a pri nohe stola tmavý fľak od spadnutej cigarety. Tmavá usadenina v pohári z vyprchanej pepsi.

Tieň sa presunul zľava doprava a znova si povzdychol. Teraz sa zdalo, že už vzdychá celá izba.

Na chvíľu všetko stíchlo, bol to len zlomok okamihu, aby sa vzápätí s prenikajúcim slnečným lúčom všetko rozoznelo odznova a s ešte väčšou intenzitou.

Teraz už nebola vec, ktorá by nevydala zvuk. Len škrípanie sa v tej zmesi nikdy neobjavilo. Už nikdy.

–

„Milan, už si?“

„Áno, hneď…!“, netrpezlivo zo seba striasol posledné kvapky a zadíval sa na seba do zrkadla.

-Starneš, chlape-

Vráska sa mu vrezala do čela a tiahla sa kamsi až pod ucho. Opäť, ako tisíckrát predtým si siahol na spánok a natiahol pokožku. Poslušne sa poddala a vráska na chvíľku zmizla.

Otrávene treskol zubnú kefku do držiaka a ponoril tvár do ručníka.

Toto jediné mal na každodennej rutine umývania rád. Jeho vôňu. Bola cítiť domovom, Danielou, vankúšom, rannou kávou aj maminým rebarborovým závinom, čerstvou lúkou spoza humna aj kravským mliekom.

Neochotne vyletel z tohto hniezda istoty, povesil ručník späť na držiak a chvíľku na ňom spočinul pohľadom aj prstami. Ešte sekundu, dve…

„No tak, Milan!“ ozvalo sa netrpezlivo.

„Tu som“ povedal, keď si sadol za stôl.

„Čo ty tam stále toľko robíš?“

„Keby som ti to povedal tak neuveríš, alebo začneš robiť to isté“ zavesil na ňu pohľad so zdvihnutým obočím a čakal na reakciu.

Vyprskla smiechom a zakuckala sa – „No to určite, chichi…“

Jej medové oči sa mäkko smiali a robili ju nádhernou. Šálku s kávou držala svojím typickým zvláštnym spôsobom, ľavou rukou ju držala odspodu ako tanierik a pravou… palec na hornom okraji uška, malíček pod dnom hrnčeka a ukazovák s prostredníkom hladkali uško. Sexi…

Cítil nutkanie sa jej dotknúť, pohladiť prsty ktorými držala šálku, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Pokazil by čaro okamihu, ako keď sa dotkneš prstom mydlovej bubliny a ten farebný krehký zázrak zmizne.

„Milan…?“

Precitol z rozprávkového snenia o prstoch a mydlových bublinách a zadíval sa pre zmenu na prameň čiernych vlasov, ktorý jej skĺzol do tváre. Osvietil ho teplý lúč ranného slnka a vytvoril nádhernú dvojicu.

„Áno Danka… milujem Ťa“ povedal úplne spontánne.

Črty jej zmäkli, medové oči boli ešte krajšie a kútiky úst sa jemne podvihli. Bola ako sen…

–

A ten sa dávno rozplynul, ostali len stony a vzdychy vecí, ktoré ju poznali.

Milan vzal hrsť hliny a hodil ju do jamy. Odvrátil sa a bezvýrazne so zomknutými perami odkráčal od čerstvého hrobu. Nikto na celom svete, ba ani v celom vesmíre mu už nedokázal pomôcť. Ani keď umieral. Vzdychy izby mocneli a prekrikovali jeho vlastné, kým ho ešte bolo počuť. A potom… potom ostali len tie duté.