Z prechádzky od Isfahánskych mostov sme sa do hostela vrátili pomerne neskoro.

Ešte sme si na chvíľu sadli do toho nádvoria, zhovárali sa a vypisovali pohľadnice. Pri stole s nami sedel ešte jeden Číňan a Turek, s ktorým sa Asar dala do reči. Číňan si niečo rozbalil a začal jesť. Sedel mi rovno pri uchu a tak pri tom mľaskal, až to moja mizofónia nevydržala a jednoducho som musel odísť. Až dojedol, Asar mi poslala sms, že už je preč a ja som sa mohol vrátiť.
Tej noci som sa veľmi nevyspal. Izba bola síce na tichšom mieste, ako keby sme mali tú na prízemí vo dvore, ale v noci po chodbe stále niekto chodil, búchal dverami, púšťal si niečo z mobilu, rozprával sa s niekým nahlas. Dokonca o štvrtej ráno tam niekto pobehoval, robil poriadky, vynášal kôš a zmýval podlahu… Izba mala pri strope smerom do chodby taký presklenený pás akéhosi okna, ktorého časť chýbala. Jednoducho diera na chodbu. Cez sklo presvitalo svetlo, ktoré na chodbe aj v noci každú chvíľu niekto zapínal a cez tú dieru prenikal hluk. Zatvoriť ani zakryť sa to nedalo. Ešteže sme tam už končili.

Doobedu sme sa pri odjazde z Isfahánu zastavili na chvíľu pri katedrále Vank. Akonáhle nás zazreli miestni, že si fotíme katedrálu, poradili nám, odkiaľ sú zábery najlepšie a dokonca nám ponúkli, že kvôli tomu pre nás otvoria vchod na jednu strechu vedľajšej budovy. A opäť – nič za to nechceli!

Keď sme sa vracali do auta, počuli sme už z diaľky bubny, ohlasujúce sprievod ľudí oslavujúcich jeden z dní sviatku Ashury – Smútok Muharrama. Bleskovo som prehodil svetlé veci za čierne a vzápätí už pochodovali popri nás.
Ono sa to ťažko popisuje. Sprievod mužov v čiernom, frenetická hudba z reprákov na kolieskach, spev a bičovanie sa takými „korbáčmi“ s krátkymi retiazkami… Vraví sa, že jeden obrázok vydá za tisíc slov. Ale jedno video je ako tisíc obrázkov.

Po tomto zážitku sme sa cestou z Isfahánu ešte zastavili, že si obzrieme chrám Monar Jonban. Ihneď na nás nabehol miestny mladík a pozval k nim domov na oslavu. Asertivita už musela zafungovať, toľko času sme nemali, tak sme s úsmevmi a ospravedlneniami odmietli. Dovnútra areálu Monar Jonban sme sa nedostali. Tento chrám má jednu zaujímavosť – trasúce sa minarety. Vraj keď sa trasie jeden, trasie sa aj druhý. Už ale nie je definované či od strachu, alebo zimy. Takže len pár fotiek v rýchlosti zvonku a už sme prášili preč z Isfahánu. Smer – Yazd. Cesta bola veľmi zaujímavá. Míňali sme sídliská rozostavané aj dostavané. Ani v jednom sme nevideli živú dušu. Prechádzali okolo prísne strážených objektov obohnaných vysokým plotom s ostnatým drátom aj zaujímavých hlinených rozvalín a ruín. Nestrážených, bez plotu a bez ostnatého drátu. Tiež okolo hôr a skál, ktoré akoby vypadli z prekrásneho dokumentu BBC. Lenže také vypadnuté ich už v BBC nechceli, tak ostali v Iráne. Roviny a políčka suché a roviny a políčka zelené. Modré neboli na sklade. Irán má jednoducho krajinu, ktorá sa mení prakticky každých 100km (a niekedy aj každých 100 metrov) a nenudí.

Asar šoférovala a ja som relaxoval. Autostráda prázdna, cesta rovná, len sem-tam značka „Pozor ťavy“. Povolená rýchlosť 120km/h. Široko ďaleko nikde nič, zrazu značka 80km/h, o chvíľu 60, 40, 30… Niečo nedobre. Na ceste bola akási nezreteľná línia a auto pred nami za ňou prudko zastavilo. „Hoo ho hoooo, brzdi!“ – a Asar dupla na brzdu. Na ceste tesne pred nami boli krížom cez celú šírku vozovky trčiace ostne. Tí pred nami z Peugeotu 206 vystúpili a kráčali nazad to čudo obzrieť. Keďže boli už za ostňami, mysleli sme si, že majú všetky 4 gumy prázdne. Týpek podišiel k ostňom, šliapol na nich a hľa – oni sa zaklopili do vozovky. A bolo to jasné – na tomto mieste bol kedysi tzv. check-point, kontrolné miesto kde kontrolovali prechádzajúce autá. A aby nikto nemohol preletieť okolo kontroly prirýchlo a nezastaviť, boli tu tie ostne. Ak človek dodržal rýchlosť okolo tých 10-20km/h, stihli sa zaklopiť. Ak bol prirýchly, rozsekal si všetky gumy. Šikovné. Lenže check-point bol dávno zrušený, budovy a všetko ostatné zmizlo, len značky a ostne ostali na ceste uprostred krajiny nikoho. Irán dokáže prekvapiť vždy.

Pri vjazde do Yazdu sme sa cestou k hostelu zastavili ešte pri jednej mešite a potom hybaj ho rovno do hostela zhodiť veci. Hostel Badgir bol jeden z najlepších, ak nie najlepší vôbec za celý náš pobyt. A zároveň najlacnejší. Izba pre dvoch len za 35 resp. 45 tisíc Tomanov na noc, podľa toho či bola „perzsky tradičná“ alebo klasicky „európska“.
Exteriér hostela, tak ako iné okolité domy, bol z blata, ale akonáhle ste vošli dovnútra, ocitli ste sa v inom svete. Vnútri je zastrešená záhrada s fontánkou, pódiom, stromami, vtáčikmi v klietkach, všade dookola tohoto nádvoria kreslá a boxy na sedenie.
Veci sme nechali v izbe a vydali sa na prechádzku smerom do centra ku komplexu Amir Chaqmaq. Keď sme sa blížili k nemu, všade boli stánky s čajom a hudba súvisiaca so sviatkom Ashura. Pred mešitou Imamzadeh Jafar nás pristavila postaršia učiteľka angličtiny na kus reči. Tesne pred samotným komplexom A.CH. sme si ešte sadli pri obchodíku so zmrzlinou a smoothie a len tak pozorovali ľudí okolo. Od námestia pred komplexom už bolo počuť z reproduktorov predčítanie veršov koránu, modlitby, prednášky a tak sme sa išli pozrieť bližšie. Povinnú fotku pred fontánou s A.CH. v pozadí chcel mať každý, aj miestni. Trpezlivo sme čakali, kým sa to trochu uvoľní. Lenže stál tam mula (islamský duchovný) a jemu sa odtiaľ nechcelo. A my sme netušili, ako ho osloviť, čo mu vôbec povedať a či sa to vôbec patrí, aby sme ho ako cudzinci odháňali len preto, aby sme si spravili nejaké fotografie. Tento problém za nás vyriešil miestny pán. Sledoval situáciu, pochopil o čo ide a sám podišiel k mulovi a požiadal ho, aby na chvíľu odstúpil. Takto to znie banálne a nezaujímavo, ale verte, že takéto gesto voči cudzincovi má väčšiu hodnotu, ako pozvánka na večeru.

Chvíľu sme sa len tak potĺkali po námestí, pozorovali, fotili… Až si ma odchytil nejaký mladík, že či môže so mnou spraviť krátky rozhovor pre svoj projekt do školy. A ja blbec som súhlasil. A tak som kdesi zaznamenaný, ako neviem nič o tomto dôležitom a veľmi známom sviatku. Hoci kvôli tomu sme špeciálne do Yazdu prišli! Teda takto… Ja som si o Ashure pred odchodom do Iránu čosi prečítal, ale už si nedal tú prácu, aby som si to zopakoval a pripomenul pred samotným Yazdom. Je to neúctivé a najmä trápne. Sám nemám rád ľudí, čo idú za niečím a keď sa ich spýtate kam a prečo, tak v podstate ani nevedia, len bľabotajú alebo trepú nezmysly či výhovorky. A teraz ja. Myslel som, že sa od hanby pod zem prepadnem. Bože Magy, ty si debil…

Vrátili sme sa do hostela a sadli si na perzské sedenie pred izbou. Dali si čaj, jedli melón, ja som zase zálohoval fotky a Asar s bazukou odchytávala momentky partie mladých študentov, ktorá sa nenútene a uvoľnene bavila na veľkom pódiu kúsok od nás. Hrali akúsi konverzačnú hru a čo bolo zaujímavé, baby mali zhodené šatky. Bolo to prvýkrát, čo sme videli, že Iránky (resp. akékoľvek ženy v Iráne) mali odhalené vlasy na verejnosti. Oficiálne to bolo zakázané, ale vstup do hostela nemal ktokoľvek. Celá atmosféra v hosteli bola super. Nenútená, uvoľnená, takmer až európska. Cítili sme sa tam naozaj vynikajúco.

Ráno sme si dali rýchle raňajky na tom posede pred izbou, a šli sme hneď smerom k A.CH. komplexu, aby sme vystihli nejaké dobré miesto, odkiaľ bude celú ceremóniu dobre vidieť. Aj kvôli fotkám. Pýtal som sa jedného dôležito vyzerajúceho pána, čo tam pobehoval a niečo organizoval, či môžem ísť na také vyvýšené miesto na balkón, kde už mali rozloženú techniku z miestnej televízie alebo odkiaľ. Ten ale po chvíli zisťovania na mňa zabudol. Nezazlieval som mu to, mal dosť svojich starostí. Asar oslovila mladá Iránka Mahtab a chvíľu s pomocou slovníka o niečom debatovali. Ľudia sa začali zbierať a dav zhusťovať.
Objavili sa vlajky, zelené, červené aj čierne, k mikrofónu sa postavil nejaký recitátor a za predčítania veršov (netuším či to boli modlitby, alebo len nejaké texty oplakávajúce pamiatku Hussayna) sa ľudia plieskali po hrudi, po hlavách, recitovali s ním a mnohí plakali. Atmosféra na zimomriavky, a ja som začal cítiť nepríjemný tlak v hlave. Predzvesť toho, čoho som sa obával. Zatiaľ to ale bolo v pohode.

Dav sa rozišiel a vyzeralo to, že sa nejakú chvíľu nebude nič diať. Mahtab s rodičmi znovu nabehla na Asar a volali ju preč, vraj „len tu kúsok na nejaké jedlo“ a čosi kdesi. Ja som síce z toho nápadu nebol ani trochu nadšený, ale Mahtab a jej rodičia vyzerali v pohode. Asar je navyše podstatne viac spoločenskejšia a chýba jej asertivita – nedokáže efektívne odolávať tlaku pohostinnosti Iráncov. A  bolo na nej vidieť, že by aj rada šla. Dohodli sme sa teda, že ostávame v tesnom kontakte telefónom (aj sme si potom často písali sms-ky). Po nejakej polhodine sa ľudia opäť začali zbierať a ja som zistil, že na tom mieste, kde som bol, toho veľa neuvidím a ani nenafotím. Navyše bolo okolo mňa už príliš veľa ľudí a nepríjemný pocit v hlave silnel… Po oboch stranách námestia bol múr s balkónmi vo výške asi 8 metrov. Najprv tam bolo len zopár fotografov a kameramanov, zrejme tiež z nejakej telky či médií. Ale teraz tam bolo vidieť aj obyčajných ľudí, turistov… Musel som nejako zistiť, ako sa tam dostať. Bazuka budí rešpekt a malým trikom so slovíčkami „reporter“ a „magazine“ som sa tam nakoniec prepašoval.

Začali sa ozývať bubny, píšťalky, spev, zneli modlitby (alebo tie verše smútočnej recitácie za Hussayna). Atmosféra hustla, gradovala a ja som bol plný očakávania, čo príde. A aj prišlo. Tu, milí čitatelia budem musieť skončiť. To, čo sa dialo, sa opisuje veľmi ťažko a aj keby som použil 3x viac textu, než sa vojde do jedného dielu tohoto cestopisu, nedokázal by som to vierohodne popísať a vystihnúť. Nejde ani tak o to, ČO sa dialo, to sa popísať dá, ale vyznelo by to sucho a nezaujímavo, lebo pointa bola najmä v tom, AKO to na ľudí pôsobilo. Atmosféra, vibrácie, dav, spev, pocity a emócie ktoré to vyvolávalo…

Nemusíte mať obavy. Nedialo sa nič, čo by robilo z ľudí nejaké fanatické bábky, alebo nesvojprávne figúrky. Bolo to len neskutočne pôsobivé, úchvatné, frenetické, nabité energiou a zároveň to z človeka energiu vysávalo. Chlpy na tele mi stáli dupkom, oči slzili a žalúdok urobil looping.

Keď to celé skončilo a dav sa rozchádzal, akoby som precitol do reálneho sveta a pocítil, že okrem žalúdka urobil minimálne jeden looping aj mozog. A teda že mi je zle. Prišlo to, čoho som sa obával. Mám totiž akýsi mix agorafóbie, sociofóbie a k tomu sa pridávajú občas migrény. Také tie poriadne, keď sa vám ide hlava rozskočiť a všetko vadí. Najmä svetlo a hluk.

Mám na to lieky a ráno som jednu tabletku preventívne vzal, lebo som tušil, že dnešný deň bude krutý. Len vďaka nej som prežil ten dav a ceremóniu relatívne v pohode, ale očakávania boli ničím oproti realite a jedna dávka nestačila. A ja blbec som si ďalšie tabletky so sebou nevzal.

Volal som ihneď Asar, že musím preč. Niečo sa sťažovala, že ju odviezli ďaleko a je v mešite a ešte čosi, ale nejako som to všetko nedokázal absorbovať. Sústredil som sa len na to, či mám ísť do hostela a ona príde tam, alebo ju mám počkať na tom námestí pri komplexe. Toľko som pochytil, že Mahtabin otec je taxikár a dovezie ju nazad na námestie.
Ako mi neskôr rozprávala, ten „kúsok“, kam ju mali vziať na jedlo, bol až Ashkezar, 20 kilometrov ďaleko. Bola tam nejaká podobná ceremónia v miestnej veľkej mešite, kde bolo čierno odetých ľudí všade ako mravcov. V polystyrénových boxoch dostali Nazri, čo je jedlo, ktoré sa počas sviatkov Ashury rozdáva zadarmo. Asar už zo začiatku Mahtab viackrát upozorňovala, že nemôže byť s nimi dlho, maximálne tak hodinku – dve. A ona s úsmevom prikyvovala. Ale ako sa ukázalo, jej angličtina bola zrejme biednejšia, než sa tvárila. A celá rodina by si ju najradšej nechala pre seba niekoľko dní, naliehali aby u nich prespala atď. S týmto prístupom sme sa stretávali predtým aj potom pomerne často. Iránci sú veľmi spoločenskí a z cudzincov doslova „odvarení“. Ich pohostinnosť, akokoľvek milá a úžasná, však kvôli tarofu býva trochu obťažujúca a človek má potom pocit viny, že ich musí odmietať. Hlavne ak princípy tarofu neovláda. Podobne ako v prípade tej rodiny, u ktorej sme boli po vytiahnutí z blata jazera.

Mátožne som zliezol z balkóna dole a kým mala prísť Asar, musel som nájsť niečo na pitie. Vodu z fľaše, ktorú Asar kúpila, som vyhodil, divne páchla. Hneď kúsok vedľa rozdávali takú citronádu. Postavil som sa do radu, teda presnejšie na okraj skupiny ľudí a pomaly sa posúval vpred. Jeden týpek, čo stál vpredu, svoju limču dostal, otočil sa a šiel okolo mňa. Netuším, či to bola typická iránska zdvorilosť, alebo som vyzeral tak zle, ale nanútil mi ju do ruky. Bol som vďačný, že ma ušetril toľkého čakania a v situácii, keď mi nebolo dvakrát do tanca. Ďakoval som, on sa len uklonil a položil si ruku na srdce – typické gesto vďaky aj vyjadrenia „prosím, rádo sa stalo“. Nato sa postavil na koniec davu a opäť zahájil čakanie na svoju citronádu!
Asar doviezli celú a nepoškodenú a ak som ešte dokázal vnímať, tak mierne rozladenú. Na jednej strane bola nadšená zo zážitku, na strane druhej sklamaná, lebo prišla o to najlepšie. Podľa výmeny sms-iek a rýchlych telefonátov s popisom, čo sa deje u mňa a u nej, bolo jasné, že ceremónia bola nepomerne zaujímavejšia pri A.CH. Cestou do hostela sme ešte stretli ďalší sprievod, cvakli pár fotiek a potom sa už len tešili na oddych a kľud v tichom a príjemnom prostredí hostela. Ja som okamžite vzal druhú tabletku a zaľahol.

Asar síce tvrdila, že toho hluku a ľudí má plné zuby, ale zjavne ani zďaleka nie natoľko, aby dokázala obsedieť. Už o hodinu či dve chcela ísť do mesta. Tabletka mi síce zabrala, ale ja som stále nebol v stave ísť medzi ľudí a sprevádzať ju. Takýto výlet samotnej cudzinky do ulíc som nepovažoval za dobrý nápad. Je však dospelá a ja ju nasilu držať nemôžem. Uistili sme sa, že keby čokoľvek, okamžite zavolá a zmizla. Ani nie za 10 minút sa vrátila a v ruke držala malé polystyrénové kelímky s „mliečnou ryžou“, ktorú jej vnútila nejaká pani hneď kúsok pri hosteli. Sama to zjesť nevládala a nosiť to v rukách po meste nechcela, tak to doniesla a šla zase preč. Vrátila sa však už za pol hodinu s tým, že to nebolo príjemné. Zistila to, čo som predpovedal. Akonáhle je žena sama, a navyše vidieť zďaleka že je cudzinka, nedajú jej pokoj. Dokonca ju vraj sledoval nejaký pán v aute. Keď jej došla trpezlivosť a požiadala ho, aby s tým prestal, tak povedal niečo v zmysle „for your protection“. To pravda byť mohla aj nemusela. Ja som bol nepoužiteľný a ona v hosteli celý večer tvrdnúť nechcela. Dala sa do reči so sympatickým Nemcom Mathiasom, ktorý tiež býval v tom hosteli a tak šli von spolu. Potom mi len rozprávala, že to bolo skvelé, sedeli na streche, boli v centre kde ľudia zapaľovali sviečky, večerali v dome babičky Pardis, s ktorou sa na ulici zakecali a pozvala ich tam, že mala zase nazri, šošovicovú polievku, nakladaný cesnak, čaj… Bolo toho neúrekom a nemá zmysel to tu všetko písať. Bol som spokojný, lebo mala mužský doprovod, počas večera písala smsky a na záver ju Pardis doviezla až k dverám hostelu. Bol som úprimne rád, že si to užila aj za mňa a aspoň trochu si vykompenzovala stratenú hlavnú ceremóniu.

Ďalší deň sme si na raňajky dali z toho, čo mali v hosteli pripravené. Syr, zeleninu, čaj, miestny chlieb (asi lavaš, len tmavší a so semienkami) a potom smer sa vybrali smerom na bazár Yazdu. Mal som informáciu, že by sa malo dať dostať na jeho strechu, kde je to zaujímavé kvôli starobylému systému klimatizácie. Nedostali sme sa tam. Aj keď nám pomáhalo viacero ľudí, dvere na strechu boli zamknuté a vstup zrejme len pre turistické výpravy. Asar aspoň kúpila džezvu pre kamaráta a šli sme hodiť pohľadnice do schránky. Tú sme hľadali už v Isfaháne, ale v Iráne sú schránky asi tak časté, ako sneženie na púšti. Po ceste sme našli malé bistro so skvelým melónovým smoothie a rozhodli sa, že si ho pri odjazde z Yazdu necháme načapovať do fliaš. Vrátili sme sa pobaliť, Asar ešte spravila tureckú kávu pre personál hostela a pri odchode z neho sme si vyslúžili prekvapujúce objatie od mladého sympatického majiteľa, resp. recepčného. Hostel Badgir na nás veľmi zapôsobil ako výbavou a atmosférou, tak prístupom personálu a bezkonkurenčnými cenami. Pokiaľ do Yazdu náhodou zavítate, rozhodne tento hostel neobíďte!

Z Yazdu sme mali plán ísť na Shiraz, ale najprv sme si spravili menšiu obchádzku smerom do púšte Dasht-e Lut kvôli fotkám. Miesto, ktoré som mal vyhliadnuté, však zrejme kvôli nesprávnej dennej hodine až také fotogenické nebolo, a tak sme to otočili a prášili nazad. Na chvíľu sme zastavili na benzínke a u jednej mešity zjedli melón, na ktorom si Asar zlomila svoju dlhoročnú plastovú vidličko-lyžičku. Niet nad kovový príbor.

Cestou nazad okolo Yazdu smerom na Shiraz si zase zašoférovala Asar a tentokrát si to užívala až tak, že dostala pokutu za rýchlosť. Na prejazde takým priesmykom medzi kopčekmi bola 60-tka, ale takmer každý tam šiel 80, 90 a viac. Nezazlieval som jej to, sám by som tam asi pomalšie nešiel a policajti to mali asi tiež vychytané, neboli sme sami, koho načapali. Policajt sa len smial a my po prepočítaní, koľko je to na eurá, tiež. Necelých 12 Eur. Veľmi rýchlo sa stmievalo, a tak som spravil zaujímavé fotky zapadajúceho slnka pri rozvodni elektrickej energie, Pri Abarkooh sme to stočili do kopčekov smerom do prázdneho priestranstva, aby sme našli pokojné miesto na utáborenie sa a spánok. Našli sme niekoľko záhradiek uprostred územia nikoho, podobné, ako sme našli predtým a spali v nich. Je obdobie sucha, teraz tam okrem niekoľkých trsov trávy a polovyschnutých stromčekov nerástlo nič, tak sme si postavili stan vnútri políčka medzi stenami, ohraničujúcimi túto záhradku. A tešili sa na pokojnú noc.

Pokojná však nebola a mali sme zážitok, na ktorý budeme ešte dlho spomínať.

Asi za hodinu po rozložení stanu, keď už sme boli pripravení na spánok, sme začuli zvuky blízko idúceho auta. Zvuky v tej pustine počuť doďaleka, sem-tam po vzdialenejšej poľnej ceste prešlo nejaké auto, tak som si myslel, že je to len jedno z nich. Kto by mal dôvod chodiť práve sem, kde nič nie je, hodinu pred polnocou?

Ale niekto sa blížil. K záhradke sme s autom šli už za šera, takmer tmy. A svetlá auta niekto musel zazrieť. Možno to boli samotný majiteľ tej záhradky, možno mu to niekto povedal.

O chvíľu pri záhradke zastavilo auto, niekto vystúpil a počuli sme hlasy. Objavili naše auto a vzápätí aj stan. A niečo kričali. Tak som vyšiel zo stanu a znažil sa situáciu vyriešiť. Lenže úsmev ani gestá typu „ja som neškodný turista, nič zlé tu nerobím a chcem len spať“ nezaberali. Jeden mi stále svietil baterkou rovno do očí a druhý bol obďaleč, pri aute. Keď ani po treťom geste, že mi vadí to svetlo mi neprestal svietiť rovno do očí, zapol som svoju čelovku naplno a namieril mu ju očí. Je silná, takže to zjavne zabralo a konečne sklopil svoju baterku. Chcel však silou mocou vidieť, čo je v stane. Trochu sme sa naťahovali, ale až keď som ukázal na prsteň a použil skomolené slovíčko vo farsi označujúce manželku, a Asar následne vystrčila hlavu, trochu skrotol. Potom chceli, aby som s nimi šiel k autu a stále ukazovali na auto a niečo hovorili. Netušil som čo, ukazoval som že áno, je to moje auto. Nestačilo. Asar mi musela dať kľúče o auta a diaľkovým som ho otvoril a zavrel aby som dokázal, že je naozaj moje. Keď moje „vyjednávanie“ nezaberalo, Asar vyliezla zo stanu a snažila sa s nimi dohovoriť s jej, podstatne lepšou zásobou perzských slovíčok. Ani to veľmi nezaberalo, lebo stále medzi sebou niečo diskutovali a snažili sa mi niečo hovoriť a pýtať sa, ale nerozumel som ani fň. Nato druhý chlap vytiahol telefón a kamsi volal a zjavne diktoval značku našeho auta. Zrejme na políciu, ako som vyrozumel z toho mála, čo hovoril ten prvý.

„Však kľudne volaj, ja som nič neukradol a keď polícia príde, tak nám prinajhoršom prikážu, aby sme sa zbalili a išli inde.“, pomyslel som si.

Situácia nebola vážna, nikto nikoho neohrozoval, bola však nepríjemná a mätúca kvôli obojstrannej neznalosti jazyka a teda kto čo chce a čo sa bude diať. Oni boli zmätení, čo sme, kto sme a čo tam robíme, my sme boli zmätení lebo som netušil, čo presne chcú a v čom je taký problém.

Po asi piatich minútach druhý chlap opäť telefonoval, zrejme mu volali nazad z polície a hneď na to nám s mierne rozpačitým úsmevom pokynuli, že ok, že môžeme ísť spať a všetko je v poriadku. Nasadli do auta a zmizli.

Vrátil som sa do stanu, ale kľud bol už preč. Asar bola z toho tak rozhodená, že sa chcela okamžite zbaliť a ísť inde, proste kdekoľvek. Ja som argumentoval, že je to zbytočné, lebo nemá význam v tejto tme zase niekam ísť a hľadať bohviekde iné vhodné miesto. Shiraz bol ešte 4 hodiny jazdy a v okolí boli len malinké mestečká, kde by sme ho(s)tely alebo iné vyhovujúce ubytovanie ťažko hľadali. Navyše teraz už majitelia tohto pozemku vedia, že tu sme, že nič zlé nerobíme, dokonca sme prelustrovaní a schválení políciou, takže niet dôvod, aby nás odtiaľto ktokoľvek vyháňal alebo robil problémy. Ak je niekde v okolí miesto, kde sme v bezpečí, a kde budeme mať už kľud, je to práve tu. Chvíľu jej to trvalo, kým súhlasila, ešte dlhšiu chvíľu kým zaspala. Ani ja som nebol úplne v pohode, adrenalín mi nedovolil zaspať ešte ďalšie dve hodiny a aj pre istotu som striehol, či si to majitelia alebo polícia nerozmyslí a niekto nepríde. Lenže keď ani po dvoch hodinách nikto neprišiel, nemalo zmysel ďalej bdieť. Potom neskôr uprostred noci kdesi v diaľke zahúkala policajná siréna, čo nás oboch okamžite vystrelilo zo spacákov. Prvá myšlienka z rozospanosti bola samozrejme to, že idú k nám. Ale o chvíľu už z režimu stand-by nabehla aj logika a došlo mi, že kvôli nám by nehúkali v púšti a tiež, že keď neprišli do cca hodiny od chvíle, keď im vtedy volali, tak o tretej ráno sa sem kvôli nám trmácať nebudú. Keď som vykukol zo stanu, maják som videl ďaleko, niečo tam len riešili na ceste, kde chodili autá. Bolo to asi 2 kilometre ďaleko, ale nervy sme mali obaja napnuté ako struna na gitare a preto sme každý sebemenší zvuk vnímali podstatne citlivejšie. Potom sme zase zaspali, ale pokojný spánok to veru nebol.

Autor fotografií: Magy&Asar