Šiesteho septembra sme dorazili do skutočného raja – Suwarrow. Týždeň plavby bol príjemný, celkom som si to začal užívať. Keď sa na obzore objavili vrcholky stromov, bol to zvláštny pocit. Na jednej strane mi bolo ľúto, že to bolo také krátke, na strane druhej som sa tešil, že uvidím zase niečo zaujímavé. A že to sakra zaujímavé bolo!! Bez nadsázky môžem povedať, že pobyt na Suwarrow-e zaraďujem ako jeden z najkrajších zážitkov počas celej plavby. Suwarrow je skutočný, nefalšovaný a masovým turizmom viac-menej stále nedobytý raj na Zemi a my sme tam strávili nezabudnuteľných viac ako 10 dní. Posúďte sami…
Vstup do lagúny bol opäť len jeden, úzky, ale vlny v ňom boli len mierne. Zato protiprúd bol silný, motor šiel naplno, rýchlost podľa GPS – len 1.5 uzla (necelé 3km/h). Kotvilo sa hneď pri vstupe u Anchor Island a čakalo nás malé prekvapenie.
Na také pomerne odľahlé miesto tam bolo dosť veľa lodí, tuším som ich narátal 16! Našli sme miesto na kotvenie a zapichli sa.
Voda teplučká, počasie (obvykle) bezchybné, spústa zaujímavých miest na šnorchlovanie, potápanie, chytanie rýb, homárov, krabov… Žraloky, murény, raje a chobotnice všade navôkol…
Na Suwarrow sme zároveň doručili zásielku – jednej lodi sa zlomila tyč na kormidle. Náhradnú tyč spolu s nejakými súčiastkami nechali poslať do Papeete známym, tí to dali nám a my sme to doručili až na Suwarrow. Takže pošta funguje aj na takýchto miestach! Ako som písal v prvej kapitole: jachtári si pomáhajú.
Vedľa nás bol zakotvený katamarán Malikalalou. Už druhý deň som spozoroval, že majú nejaký problém s kotvou. Nevedeli ju vytiahnuť. Ondru som stiahol ako veslára, hupli sme do banána a ponúkol som skúsenosti – asistované odkotvenie. Kotva bola fakt hlboko, ani som na ňu nedovidel, a tak som sa musel občas poriadne nadýchnuť, ponoriť a po kotevnej reťazi prirúčkovať bližšie k nej, aby som videl, ako je umiestnená. Bolo to dosť vyčerpávajúce, ale napokon úspešné, katamarán odmotal reťaz a prekotvil na plytšie miesto. Na palube bola aj Alexandra – talianka z iného katamaránu (Alexa). S ňou, jej priateľom a aj s posádkou Malikalalou (Ronald a Sarah) sme sa neskôr na plavbe ešte niekoľkokrát stretli. Sára bola z Izraela, merala asi len 1.5m, a jednoznačne potvrdzovala porekadlo, že co je malé, to je milé. 🙂 Mala len jeden problém, morská choroba ju neopúšťala vôbec. A to bola na pomerne stabilnom a veľkom katamaráne. Na malej lodi ako MAUI by to bolo pre ňu neabsolvovateľné.
Suwarrow je chránená rezervácia, rozľahlý atol so spústou krásnych miest. Hneď pri severnom vstupe je na Anchorage Island správa rezervácie. Toho času tam boli ako správcovia (rangeri)James a Apii. Kedysi tu niekoľko rokov úplne sám, podobne ako Robinson Crusoe, žil Tom Neale. O tomto živote neskôr napísal aj knihu. http://en.wikipedia.org/wiki/Tom_Neale
Šnorchlovanie je na Suwarrowe takmer kdekoľvek prekrásne, najmä pri koraloch, ktoré nie sú hlbšie ako 4-5 m. Každú chvíľu bolo možné zazrieť plávat na dohľad aj nejakého žraloka, ale vnútri lagúny sú neškodní. Sú síce zvedaví, niektorí si vás prídu obzrieť pomerne blízko, ale sú plachí, často k nim stačí natiahnuť ruku a sú preč. Nedoporučuje sa však liezť do vody za šera, po zotmení alebo ak krvácate. Taktiež odhadzovať zvyšky jedál vnútri lagúny je zakázané. Na to majú na vonkajšej strane Anchorage Islandu jedno riadne označené miesto , kde majú žraloky raj. Plávať tam však nedoporučujem za žiadnych okolností. Kŕmenie žralokov, obvykle tesne pred západom slnka, je vzrušujúce divadlo. Malé aj veľké žraloky sa bijú o potravu aj na niekoľkých centimetroch vody tesne u brehu, sekajú zubami všade okolo, voda špliecha, plutvy plieskajú doslova pri vašich nohách!
Pri jednom šnorchlovaní v lagúne a obzeraní krásnych koralových hláv som vyrušil veľkú murénu. Vystrkovala hlavu z diery spomedzi kopy koralov a hrozivo cerila zuby. Chvíľku som si ju obzeral a keď začala liezť z diery príliš drzo, radšej som sa dal na ústup. Tie potvory vedia byť poriadne mrštné a ja som nemal chuť si odtiaľ odniesť suvenír v podobe nepríjemného kusnutia. Blázon možno som, ale nie magor 🙂
Čo sa týka žralokov a murény, bola to zaujímavá skúsenosť, naživo a na vzdialenosť niekoľkých desiatok cm sa stretnúť s niečím, čo som dovtedy videl a obdivoval len v rôznych prírodopisných dokumentoch v telke. Ako dieťa som doslova hltal každý diel Podmorského Sveta Jacqua Cousteau-a.
Taktiež stretnutie s obrovskou Manta Ray bolo úchvatné. Trvalo to len okamih, o to viac bol však zážitok výraznejší. Preplávala okolo mňa majestátne ako obrovský bombardér B-2 a stratila sa v modrej diaľave. Ostal som v nemom úžase, aj dýchať som zabudol. Na fotenie som teda logicky čas nemal a tak tu dávam požičanú fotografiu od Ronalda z Malikalalou. Vyzeralo to však presne tak, ak ona tej fotke od neho.
Veľkým zážitkom bolo chytanie hermit krabov. Sú to také obrovské kraby, ktoré sa schovávajú pod a medzi koreňmi, lístím a podobne. Ich klepetá sú ako obrovské cvikacie kliešte. Chvíľka nepozornosti… a prst je fuč! Našťastie tieto kraby nie sú veľmi rýchle a tak pri troche šikovnosti by sa vám nemalo nič stať.
Lovu na kraby som sa zúčastnil dokonca 2x a vždy to bolo iné. Prvýkrát sme šli iba niekoľkí. Apii nás vzal ich hliníkovým člnom. Kraby sa totiž chytajú na Turtle Island, kam sa dá dostať jedine po vode. Loďka sa zakotví na plytkom mieste a potom sa ide pešo asi kilometer po súši, popri pláži, po plytkej vode… Kým sme došli na miesto, zastihla nás prietrž mračien a poriadne osprchovala, boli sme premočení do nitky . Apii nás pri lesíku rozdelil na trojčlenné skupinky, každej dal vrece a povedal pár inštrukcií k lovu. Naše vaky a veci sme zhodili na kraji lesíka a vnorili sa do neho. Šťastie stálo pri mne, hneď pri okraji som medzi koreňmi stromu našiel jedného krabiaka. S Apiiho pomocou sme ho vytiahli. Zároveň nám predviedol, ako sa kraby chytajú aby nás neporanili a hodil ho do vreca. Na to sa skupinky rozdelili a lov začal. Bolo vlhko, teplo, prehrabávali sme spadnuté listy, konáre, vŕtali sa v spleti koreňov, ktoré vytvárali skvelé úkryty pre kraby… No čo budem hovoriť, boli sme špinaví a prepotení až za ušami. Stálo to ale za to. Nájsť kraba, schovaného niekde v spleti koreňov bol ten menší problém. Bolo ich tam neúrekom, najmä po daždi neboli tak hlboko poschovávaní. Väčší adrenalín bol, ako ho odtiaľ vyhnať a potom aj bezpečne odchytiť! Ak sa to podarilo a bol dostatočne veľký, šup s ním do vreca. Také jednoduché to ale často nebolo, krab klepetami cvakal a chytal sa všetkého okolo, čo mu prišlo na dosah klepiet. A keď chytil, samozrejme už nechcel pustiť. Okraj vreca, tričko, konáre… O zábavu sme mali postarané.
Každá skupinka mala povolené chytiť 3 kraby. Chytili sme ich viac, Apii nám povedal že môžeme, potom pri konci lovu sa pretriedia a tie menšie sa pustia späť. Mal som svoj deň, väčšinu krabov som nachytal ja. Ostatní sa buď báli, alebo nejak nemali šťastie. Hmm… Mne sa to nezdalo zložité – stačí sa chvíľu vžiť do pozície kraba a porozmýšľať, kam by som sa ako krab ukryl. Nikto neprišiel k úrazu a to bolo najdôležitejšie. Tak beztrestne sme tie kraby zase nedostali. Pri odchode z lesíka som schytal asi päť bodnutí agresívnymi osami, z toho jedno rovno do nosa. S alergiou na žihadlá som nikdy problém nemal a tak okrem chvíľkovej bolesti a pálenia som už o hodinu nevedel, že sa mi niečo stalo. Horšie na tom bol Roger, postarší jachtár z lode SeaFury. Ten schytal dve bodnutia do ruky a už o pár minút jeho ruka vyzerala, ako keď nafúknete gumovú rukavicu.
Apii vytriedil úlovok, menšie kraby sme pustili na slobodu, zvyšok zabili, nahádzali do vriec, sadli do člna a hybaj nazad. Pre milovníkov zvierat -zabitie je rýchle a bezbolestné. Krabovi sa vypáči hlava a fakticky mu zlomíte väzy.
Zásoby liekov, čo si vezie každá loď, sú nevyhnutnosť práve v takýchto situáciách a po porade s Jamesom, ďalšími jachtármi a nejakými múdrymi knižkami si Roger naordinoval nejaké medikamenty. Po pár dňoch mu ruka odpuchla a tak bola hrozba vážnejších alergických komplikácií zažehnaná.
Večer bola hostina, volajú to Pot Luck. Skoro každá loď (rozumej posádka lode) niečo doniesla – šaláty, pečivo, ryby, víno, popcorn a iné dobroty, na kope už čakali uvarení krabi, debatovalo sa, hralo, spievalo… Proste parádny jachtársky večierok.
Druhý lov na kraby bol odlišný v tom, že nás šlo podstatne viac, na viacerých člnoch, zato bolo veľmi sucho o horúco. S hľadaním krabov to bolo teda horšie, v takom počasi sú zalezení hlbšie. Tentokrát som vzal aj kameru a foťák a takmer som to oľutoval. V tom hustom lese mi prekážali, tak som ich na jednom prehľadnom mieste zavesil na zlomený konár padnutého stromu. Miesto vyzeralo inak ako vačšina lesíka, naviac presvetlené, takže nájsť ho nebude také ťažké – som si myslel. Chyba! Keď sme nachytali dosť krabov, otočil som sa a… sakra, kde je to miesto? No nebudem to tu naťahovať, hľadanie foťáku s kamerou mi zabralo ďalšiu skoro polhodinu. 20 minút z toho som blúdil krížom-krážom až ma napadlo, že na to musím ísť systematicky, inak veci nenájdem ani do večera. Vyliezol som preto von z lesíka, vrátil sa na miesto, odkiaľ sme do neho vošli a pustil sa intuitívne tadiaľ, kadiaľ som si myslel, že som postupoval. Takto som svoje veci našiel v priebehu piatich minút. Osy boli ten deň v mimoriadne priateľskej nálade, na rozlúčku mi venovali len jedno žihadlo.
Prepotení sme sa vrátili k loďkám, zhodili úlovok a chvíľu si sadli do plytkej vody na útese. Tak ako sme boli, v šatách… Romantika.
Ten večer bol opäť PotLuck, prežrali sme sa krabov a ďalších dobrôt do nemoty. Najlepšie na tom všetkom bolo, že to bolo zadarmo!!! Keď sme neskôr videli, že na Tonga alebo Niue chceli za jediného kraba neskutočných $80, dosť sme sa nasmiali.
Mierne pripitá francúzka prišla na večierku s nápadom, aby každý niečo predviedol z kultúry rodnej krajiny. Hneď sa aj chopila iniciatívy a spustila tradičnú francúzsku detskú odrhovačku Alouette. Niektorí, čo to poznali sa pridali a spievali, mne to prišlo trošku detinské. Na porovnanie – vytasiť sa pred rôznymi národnosťami s naším „prší prší, len sa leje“ je aspoň podľa mňa trapas. S nejakým tým promile v krvi sa to ale nerieši, a tak (sme) sa zabávali. Japonka vyliezla s nejakou nezrozumiteľnou, vraj veľmi populárnou pesničkou u nich doma. Jej to trošku šlo. Nemci boli v pohode, zanôtili vcelku milo, Izraelčania na čele so Sárou tiež niečo pridali.
Horšie to bolo s Karolínou. Tiež mala už vypité a chcela sa predviesť a obhájit poľské farby. Dopadlo to hrozne, najmä preto, že vytiahla českú pesničku Tři čuníci od Nohavicu. Samozrejme nepoznala poriadne text, melódiu… No hanba. Poznám tu pesničku naspamäť, ale radšej som to zatajil a nepridal sa. Jediné, čo jej z tej pesničky ako-tak šlo, bol refrén vui-vui-vui-vui-vuííí.
Susan s Davidom z lodi Sidewinder hrali na gitare, ústnej harmonike a spievali, tým to šlo perfektne. Keď prišla rada na mňa, spievať som odmietol – jednoducho to neviem a robiť zo seba debila nemienim. Zachraňoval som teda Slovensko netradične – írskym tancom. Írske skladby, vhodné na tanec sme však poruke nemali, tak som chvíľku inštruoval Susan, čo a v akom tempe mi má hrať na gitare ako doprovod. Nemal som dobrú obuv a netrénoval som už roky, ale zvládol som to. Tlieskali odušu a vymohli si prídavok. Len neviem či zo zdvorilosti, alebo to fakt bolo také dobré. Ale snažil som sa…
„Kultúrny program“ sa skončil, ale ešte dlho do noci sme len tak sedeli, debatovali, popíjali, počúvali Davidovu harmoniku…
Na Suwarrowe bolo prekrásne, dni bežali jeden za druhým a nám sa nechcelo odtiaľ odísť.
Krásne boli všetky večery. Či už súkromné posedenie pri čaji pod strieškou na pláži s Restlessákmi (Mark a Brandy) a Zephyrusákmi (Andy a Rhian), alebo premietanie filmu na veľkoplošnej telke u Rogera na SeaFury, alebo keď som si sám vyrazil potme na koniec ostrova a počúval, ako všade okolo mňa pochodujú a škrabocú stovky drobných krabov v ulitách.
18.9. sme napokon s ťažkým povzdychom z toho raja vyrazili. Kotva sa rozhodla nás nepustiť a vyzeralo to, že ani asistované odkotvenie nepomôže. Ondra sa krútil s loďou podľa mojich pokynov tam a späť viac ako štvrťhodinu, nepomáhalo. Vyzeralo to, že budeme musieť poprosiť niekoho s potápačským vybavením, aby sa ponoril až ku kotve a uvoľnil ju. Nakoniec som doporučil ešte jeden samostatný pokus s tým, že Ondra rozbehne loď a rýchlosť lode spolu s jej váhou kotvu doslova vytrhne z koralu. Ondra povolil trochu reťaz a nechal loď posunúť sa vzad. Potom zaradil rýchlosť a rozbehol loď na plný plyn vpred. Metóda zabrala a kotva z koralu vyletela bez problémov. Boli sme voľní.
Rozhodovali sme sa, či ísť na ostrovy Samoa, ale niekoľkí iní jachtári nezávisle na sebe do nás nahučali, že Niue stojí za to. A tak bol smer ďalšej plavby jasný.

P.S. Ospravedlňujem sa, že tu nie je viac fotiek, ale ani tisíc ďalších fotiek by vám nedali lepšiu predstavu o tomto raji. Tam treba ísť.

vlastnoručne ulovený krab

hudobná seansa (Susan, Dave a Apii)

uvarené kraby, netrpezlivo čakajúce, kedy ich zjeme 🙂

kŕmenie žralokov je zážitok

bolo tak horúco, že sme sa hodili do teplej lagúny aj v šatách

ranger/strážca parku Suwarrow v plnej kráse

raj na zemi – pohlad z pláže na zakotvenú Maui

miesto stretávok a domov strážcov atolu Suwarrow