Cestou k tonžským ostrovom sme zažili trošku vzrúša, prechádzali sme búrkou. Sanny bola na dohľad, udržiavali sme aj rádiový kontakt. Búrka nebola ktovieako silná, to najhoršie sa našťastie prehnalo tesne vedľa nás, ale na chvíľu nás to predsa trochu oblialo a ofúklo. Čo sa robí v takýchto prípadoch?

Pokiaľ sa mraky a vietor točia, veterné poryvy sú prudké a nečakané, plachty sa kompletne stiahnu, všetko sa utesní a loď sa plaví na motor. Niekto je hore na palube (priviazaný bezpečnostným lanom k lodi), kormidluje a sleduje, ako sa vyvíja situácia. No a čaká sa, kým sa situácia neupokojí. Pokiaľ je ale búrka a vietor pomerne rovnomerný, podľa rýchlosti vetra sa plachty zrefujú (zmenší sa ich plocha) na takú úroveň, aby sa plachty nepoškodili, ale loď stále napredovala.

Takúto situáciu sme zažili pred Hendersonom a potom (o tom popíšem neskôr) pred N. Zélandom.
So Sanny sme si cez vysielačku pravidelne vymieňali informácie o situácii. Šlo sa tak ľahšie obom. Sanny bola o máličko rýchlejšia. Často sme ju však donáňali, pretože nepochopiteľne menili kurz. Až neskôr sme sa dozvedeli, že v tej chvíli nebol u nich nikto pri kormidle, lebo obaja spali. Teda – nikto. Iba veterný autopilot. Ale to je neinteligentný blbec, nastavíš kurz podľa vetra a pokiaľ ho nestrážiš a smer vetra sa zmení, zmení sa aj kurz. Preto treba dávať pozor a každých pár minút prípadne upraviť nastavenie autopilota. Je to samozrejme neporovnateľne pohodlnejšie, ako keby mal stále niekto držať kormidlo. To by sme padali únavou a 4-hodinová vachta by bola vysiľujúca. My sme napríklad mali Aries, celkom kvalitného veterného autopilota. Sú aj plne automatické autopiloty, ktoré sú vlastne také minipočítače. Sledujú GPS pozíciu, kurz, rýchlosť a silu vetra a podľa naprogramovaného kurzu sú schopné meniť kurz, drahšie modely aj čiastočne ovládať plachty. Táto sofistikovanosť je ale priamo úmerná ich cene. A žerie to elektrinu.

Posledný septembrový deň pri západe Slnka sme sa priblížili na dohľad k Vava’u, jednom z tonžských ostrovov a o druhej hodine v noci sme spúšťali kotvu vedľa Sanny. Keďže sme prekračovali dátumovú hranicu, do denníka sme zakotvenie zapísali už pod dátumom 02.10! V mojom životopise teda nehľadajte dátum 1.10.2010! Z dneška je zajtrajšok, ukradli mi deň života!!! No nič, snáď to nejak prežijem…

Pri Isla Mata sme ostali dva dni, trochu sa dali do poriadku a 04.10. sme sa presunuli do prístavu Neiafu. Priviazali sa k colnému mólu a začali riešiť formality. Byrokracia je tu pomerne rozvinutá, na lodi sa vystriedali niekoľkí úradníci a samozrejme každý požadoval nejaký poplatok za vybavenie „nutných“ formalít. Colník (20 tongadolárov), karanténny dôstojník ($30), imigračný a zdravotný (rovná stovka!). Vstup na Tonga je teda pomerne drahá záležitosť – v prepočte asi 85 amer. dolárov. Kraľovstvo Tonga je však pomerne bezpečné miesto. Tu nehrozí, že vás niekto okradne. Majú niektoré striktné pravidlá a miestne zvyky – napr. sa nesmiete objaviť na verejnosti bez trička. Alebo práca v nedeľu je zakázaná – aj na vlastnej lodi. Vrátane prania bielizne, aj to sa považuje za prácu.
Prejav hnevu alebo nespokojnosti je považované za veľmi zlý mrav, snáď až urážku.

Po vybavení vstupných formalít sme loď uviazali k jednému voľnému mooringu hneď kúsok od centra. Cena za mooring bola prijateľných $15 na deň. Pobudli sme zopár dní, nakúpili nejakú čerstvú zeleninu a potom začali obchádzať rôzne miesta. Len Vava’u tvorí toľko ostrovčekov a kotvísk, že jednotlivé vhodné miesta na kotvenie sú označené číslami. A tak sme napríklad vystriedali kotviská 8, 10, 16, 7 a pod.
Hneď prvá bola osmička. Príjemné miesto s malým ostrovčekom a plážou. Pri šnorchlovaní okolo ostrovčeka som sa zatúlal na miesto, kde bola voda náhle až horúca! Radšej som odtiaľ rýchlo zdrhol, Tonga je oblasť so stále aktívnou vulkanickou činnostou a nedajbože by ma zasiahla príliš horúca voda… Byť slávny a v správach celého sveta – kto by nechcel? Ale zažiť to na vlastnej koži tým, že by som sa stal prvým uvareným turistom… Pravdu povediac, veľmi ma to nelákalo.
Vysielačkou sme sa dohodli so Sanny, že prídeme k nim na návštevu. Tomek zo žartu odkázal, že pokiaľ nemáme príslušné spoločenské oblečenie, ani nemáme chodiť. Lenže to vravieť nemal, my sme ho vzali za slovo a spravili z toho recesiu. Gogoľka od smiechu skoro prepadla cez reling (lodné zábradlie) do mora, ked nás videla, že lezieme k nim na loď s miskou šalátu a fľaškou dobrého vínka oblečení v sakách, košeliach a kravate. No bavili sme sa náramne, čo vám poviem…

Na osmičke sme chvíľu zotrvali a odchádzali akurát v čase, keď tam dorazil Malikalalou. Vymenili sme si pár slov po éteri a vyrazili k desiatke – Ma Unga Ui.
Cestou sme stretli inú loď – Artemo. Žila na nej kanadská rodina, manželia s dvoma deťmi. Všetci krásne ryšaví od hlavy až k nechtom. Dcérenka sa hompáľala zavesená na lane hore kdesi v polke sťažňa, synáčik trčal z lukny vpredu s knihou. Bezstarostnosť, pohoda. Ich sme vo vysielačke počuli už od polynézie až príliš často. Decká sa nudili, no čo…
O deň neskôr sme sa presunuli na 10-tku. Kľudná, tichá zátoka, chránená takmer zo všetkých strán. Na brehu malý opustený domček. Hneď vedľa neho rástol divý mandarínkovník, tak sme si nabrali plnú tašku. Mandarínky boli veľmi kyslé, na jedenie skôr ako za trest, ale výborne sa hodili na prípravu čerstvého džúsu. Odšťaviť niekoľko mandaríniek, pridať cukor, liter vody – jedna báseň.

Šnorchlovanie na 10-tke bolo príjemné, všade okolo na dne boli obrovské hviezdice, morské uhorky aj nejaký divný bezulitný slimák s farebným chocholom. Ovocie začalo dochádzať, tak som vzal mačetu, batoh a nechal sa vysadiť na brehu. Vystúpil som na vrchol kopca nad domček a vybral sa rovno za nosom. Oblasť bola zjavne obhospodárovaná, na menších pozemkoch bolo viditeľné, že na nich niekto pracuje, aj keď niektoré časti boli zarastené a neudržiavané. Pri potulkách som narazil na opustené plantáže taro (škrobnaté korene, niečo ako naše zemiaky), papáj, ananásov a banánov. Papáj bolo neúrekom, batoh mi nestačil. Ananásy boli bohužiaľ maličké a nedozreté. O niekoľko dní pri ceste späť sme sa s Ondrom vybrali na oberačku ešte raz a nabrali toho oveľa viac. No zhniť sme to tam mali nechať?
Domorodcov sme zazreli len raz v diaľke na jednom políčku, inak nikde nikto.

Ondra s Karolínou vyrazili kamsi na výlet a ja som skúsil rybačku. Bol som šikovný aj nešikovný zároveň. Podarilo sa mi chytiť tri pekné ryby a zároveň pri ich čistení som si jeden osteň z plutvy vrazil hlboko do prsta. Bolelo to príšerne a prst rýchlo napuchol. V múdrej knihe som sa nedočítal, či daný druh ryby má jedovaté ostne, ale z vedľajšej lode nám ochotne dali ľad – Ondra nemá na lodi mrazák a ani chladničku. Ľad pomohol, prst druhý deň odpuchol. Ale ešte hodnú chvíľu to bolelo. Každopádne som bol vďačný za môj pomerne silný imunitný systém.
Zo 7-čky sme sa zároveň šli pozrieť do jednej jaskyne (Swallows cave). Nasadnúť do banána a poďme! Bola krásna, tažko opisovať. Vadilo len to, že všade po stenách boli autogramy a čmáranice debilov, ktorí si nemôžu odpustiť využiť príležitosť zanechať „niečo“ po sebe. Otrasné, ruky by som lámal. Pri ceste späť sme sa ešte pristavili na miniplážičke a nejakých zaujímavých skalných previsoch. Keďže Ondra nemá prívesný motor na čln (teda má, ale nefunkčný), bolo toho dosť na pádlovanie.

Tonga všeobecne bolo miesto, kde sme si užívali kľudu, tepla, vody. Je ťažko opisovať podrobne všetky miesta a dni, čo sme navštívili a zažili, niekedy boli pomerne fádne a jednotvárne. Tým však ale nechcem povedať, že by boli zlé! Krásna pohoda a kľud, žiadne extra silné zážitky alebo spomienky, hodné na zmienku. Tonga ako celok sa niesol v znamení totálneho relaxu. A tým bola Tonga super… Navštívili sme ďalšie miesta a kotviská Nuku, Ma Unga Ui. Pomaly nás to ničnerobenie ale začalo unavovať…

14.10. presun späť na mooring k Neiafu. Bol voľný ten, ktorý sme mali aj predtým. Nakúpili sme nejaké veci, poslali pár mailov a pozdravov a 16-teho sme vyrazili smer Tongatapu, kde je Nuku’alofa – hlavné mesto Tongy. Preplavba trvala síce len tri dni, o to viac bola náročná. Celá Tonga je obrovská, pomerne plytká plocha s náhodne rozhodenými ostrovčekmi, koralovými útesmi často aj tesne pri alebo pod hladinou – zazriete ich v poslednom momente. Ak máte šťastie. Inak až keď na ne narazíte. Lenže potom je to už len na odpískanie zápasu a nasadnutie do záchranného člna… Navyše, ako som písal vyššie, Tonga je seizmicky aktívna oblasť, dokazuje to nedávne VIDEO.

Plavíte sa kľudne a naraz toto. Vedomosť, že kedykoľvek a kdekoľvek to môže spod hladiny buchnúť, na kľude nepridá. Našťastie, nestáva sa to každý deň a navyše šanca, že takáto nečakaná erupcia priamo aj zasiahne nejakú loď sa blíži nule.
Pri preplavbe do Nuku’alofa sme opäť prešli menšou búrkou. Počasie sa viditeľne začínalo zhoršovať každým dňom, bol najvyšší čas vypadnúť z tejto oblasti a zamieriť na (relatívne) bezpečný juh. V tejto oblasti sa začínala hurikánová sezóna a zastihnúť nás také niečo… uff, radšej na to nemyslím.

Nuku’alofa je príjemné miesto. Chvíľu sme hľadali vhodné miesto na zakotvenie. Neďaleko centra je malý chránený prístav. Niektorí jachtári tvrdia, že sa tam dá stáť. Najbližší ďalší vhodný prístav, resp. kotvisko, je o hodný kus ďalej a do mesta sa dá dostať len trajektom.

V prístave sme objavili voľnú bóju. Lode stoja tak, že zacúvajú, predkom sa priviažu o bóju a zadnú časť priviažu o breh. Bója neoznačená, nikde ani živáčika… Tak sme sa uviazali a Ondra šiel okamžite na miestny kapitanát vybaviť formality, opýtať sa koľko stojí postoj na bóji (vždy to niečo stojí) a pod. Kým sa stihol vrátiť, dorazila iná loďka a chlapík na nej prudko gestikuloval a vykrikoval, čo tam hľadáme, že to je jeho súkromná bója a pod. Len som bezradne pokrčil plecami, ospravedlnil sa, že kapitán šiel vybaviť formality a zakrátko sa vráti.
Naštvaný chlapík sa uviazal o vedľajšiu bóju a každú chvíľu dával smerom k nám najavo, aký je naštvaný, nespokojný. Začínal som sa na ňom baviť. Ja bez kapitána neodplávem, jeho nervozita návrat kapitána neurýchli, tak čo sa nadrapuje? Ešte chudák infarkt dostane a budem ho musieť zachraňovať… Kto mohol vedieť, že to je súkromná bója? Nemá na nej nič napísané – zvykom je aspoň označiť ju ako „private“. Jeho smola.
Ondra dorazil a chvíľu sa dohadoval s nervákom. Ani niekoľkonásobné ospravedlňovanie ho nejako nedokázalo ukľudniť. Proste ďalší egoistický blbec. Ondra videl, že diskusia nemá zmysel, tak sme sa odviazali a presunuli o pár metrov ďalej, kde síce bójka nie je, ale miesta na státie dosť. Akurát namiesto bóje sme hodili kotvu, zacúvali a opäť zadnú časť priviazali o breh.
Postoj bol napodiv zadarmo a do mesta kúsok. Prístav bol napoly komerčný – stáli tam rybárske lode všetkých veľkostí, prepravné, nákladné, plávajúce žeriavy, zhrdzavené vraky atď. Do mesta to bol kúsok, našli sme kaviareň s internetom zdarma – jedinou podmienkou bolo, že si niečo objednáte. Ondra by bol schopný sedieť pri jednom pohári čistej vody, až kým by mu batéria notebooku neodblikala odchod, ale zrejme len kvôli mne si dal radšej ľadový čaj.

Hneď neďaleko bola budova miestneho trhoviska – od miestnych plodov a produktov až po záľahu čínskych blšákových stánkárov. Kúpil som si nové sandále, slaná voda a slnko mi tie moje úplne zlikvidovala. Polrok v pacifiku, morská voda, ostré slnko a ostré koralové útesy dajú zabrať akejkoľvek obuvi. Ja som navyše nemal nič extra kvalitné a podľa toho to aj vyzeralo.
Počas zhruba týždňového pobytu v Nukualofa sme sa flákali, robili trošku nákup a prípravy na poslednú etapu – smer Nový Zéland. Najmä príprava na vstup na N.Z. nám dávala zabrať. Podmienky pri vstupe sú totiž veľmi prísne. Žiadna čerstvá zelenina ani ovocie, mäso, vajcia, mlieko a pod. Žiadne semená, orechy. Ten zoznam je fakt dlhý, následky za porušenie až naháňajú strach.

V posledný deň pred odchodom (23.10.) sme sa presunuli na kotvisko k Pangaimotu a zakotvili. Hupol som do vody, kefu do ruky a čistil spodok lode od rias a inej hávede (aj ohľadom tohoto to majú na N.Z. veľmi prísne). Po polroku sa našlo dosť miest, kde antifouling už nepôsobil. A to bol raj pre faunu a flóru – najmä drobné mušličky a zelené riasy. Prúd však bol silný a aj voda pomerne studená, stačilo pár minút a bol som vysilený. Ondra ma vystriedal a za chvíľu to bolo ako-tak hotovo. Ešte som vyliezol na vrchol sťažňa spraviť fotku, miesto bolo naozaj fotogenické.

Vytiahli sme kotvu a vyrazili na finálnu etapu. Smer – Nový Zéland.

—–

morský ježko – krásny, ale bodnutie ostňom je nebezpečné a veľmi bolestivé

školáci na Tonga v školských „uniformách“.

cintorín. majú zvláštny zvyk ozdobovať náhrobky pestrými posteľnými prikrývkami

roztvorená lastúra, je väčšia než dlaň a po roztvorení pripomína srdce. chutná však nie je.

pohľad zhora na zakotvenú Maui v jednom z romantických zálivov.

Kto mi toto preloží, bude macher! Google Translator ani neskúšajte, bez šance 😉

Opustená zarastajúca plantáž. Taro (prízemné rastliny s obrovskými listami) a papája obsypaná plodmi je v popredí aj v pozadí.