Existujú štáty a národy, ktoré sa historicky vyvinuli z bolestivých zážitkov k slobode a sebareflexii. Napríklad Spojené štáty americké, ktoré svoju modernú demokraciu postavili na genocíde domorodého obyvateľstva a stáročiach otroctva, no dokázali sa postupne (hoci pomaly a bolestivo) konfrontovať so svojimi temnými koreňmi. Alebo Nemecko, ktoré po hrôzach nacizmu a holokaustu prešlo hlbokým procesom denacifikácie a stalo sa z neho jeden z pilierov modernej európskej demokracie. Japonsko, ktoré ešte v prvej polovici 20. storočia viedlo brutálne vyhladzovacie a dobyvačné vojny proti okoliu, vrátane Číny, no po kapitulácii a strate impéria sa premenilo na technologicky vyspelý, demokratický a kultúrne rafinovaný štát.
A zároveň existujú štáty, ktoré rovnako ako Rusko odmietajú akúkoľvek sebareflexiu, sú celé desaťročia uzavreté vo svojich ideológiách a vládnu strachom a izoláciou. Príkladom je Severná Kórea – dynastická totalita postavená na kultoch osobnosti a brutálnej kontrole obyvateľstva. Alebo niektoré teokratické štáty, kde je náboženstvo nadradené zákonu, sloboda slova trestaná a ženy systematicky utláčané. No ani jeden z týchto režimov nemá zároveň jadrový arzenál a globálne ambície, ako ich má Rusko. Štát, ktorý sa tvári ako impérium, a národ, ktorý sa naučil žíť v strachu tak dlho, až sa z neho stal hlboko zakorenený biorytmus. A ako si ukážeme v nasledujúcich riadkoch, až príliš hlboko. Doslova až do DNA každého jedného Rusa. Otázka podľa mňa neznie, či Rusko má budúcnosť. Otázka znie: má Rusko akékoľvek predpoklady na to, aby jeho budúcnosť nebola hrozbou pre zvyšok sveta?
Dejiny Ruského štátu sú vo svojej podstate len o málo viac, než čiernobiely film tyranie. Už od čias Petra Veľkého (vládol 1682 – 1725) sa moc centralizovala, sloboda sa dusila a vládlo sa metódou biča a strachu. Práve on zaviedol prvé formy štátnej represie prostredníctvom tzv. „Ochranky“ – prototypu tajnej polície, ktorá mala za úkol odhaľovať a ničiť vnútorných nepriateľov impéria. Zrodenie špionážnej kultúry a permanentnej paranoje sa stalo pilierom štátneho riadenia.
Tento vzorec – vládca ako poloboh, opozícia ako nepriateľ štátu – pretrval cez cárov, Stalina, Brežneva až po Putina. Kým iné režimy menili tváre, Rusko menilo len uniformy. Podstata zostala rovnaká: buď si v systéme hore a vládneš strachom, alebo si dole a bojíš sa každý deň.
Dokonca aj tí, ktorí pomáhali budovať represívny systém, sa často stali jeho obeťami – ako Lavrentij Berija, šéf NKVD, ktorý napokon sám skončil pred popravnou čatou. A je tu istá paralela s tým, čo Gandalf povedal Sarumanovi: je len jeden pán prsteňa a ten sa o moc nedelí. A v Rusku to platí dvojnásobne. Kto je na vrchole, už z princípu – aby ho nikto dostatočne schopný neohrozil – likviduje domnelých aj potenciálnych protivníkov, aj keď v danej chvíli stoja na jeho strane. V tom je ďalšia zvrátenosť toho systému, ktorá nikde inde nemá obdobu. V Rusku sa moc neudržiava dôverou a produktívnou spoluprácou, ale neustálou kontrolou a vraždami.
Počas druhej svetovej vojny obetoval Sovietsky zväz milióny životov (odhady hovoria o viac ako 20 milónoch padlých). No táto obeť nebola tak ušľachtilo čistá, ako sa neskôr prezentovalo. V roku 1939 uzavrel Stalin s Hitlerom pakt Ribbentrop-Molotov, ktorý znamenal rozdelenie Európy na sféry vplyvu a prakticky tým dal Hitlerovi istotu, že môže odštartovať druhú svetovú vojnu.
Až po tom, čo Hitler v roku 1941 porušil dohodu a zaútočil na ZSSR, sa Sovieti pridali na stranu spojencov. No bolo to opäť len z vypočítavosti – Stalinovi nikdy nezáležalo na životoch vlastných poddaných. V duchu hesla „nás mnogo“ počítal s tým, že obetuje milióny vojakov, ale získa milióny ľudí a veľkú časť Európy pod svoju kontrolu. Vopred kalkuloval so stratami, pretože vedel, že takto si zabezpečí (či už priamo alebo nepriamo) sféru vplyvu na území, ktoré by sám nemal šancu obsadiť. Preto aj po porážke nacizmu sovietska armáda do Strednej Európy neprišla ako osloboditeľ. Priniesla ďalšiu diktatúru – znárodňovanie, vyvlastňovanie, masové deportácie a monster procesy proti „nepriateľom ľudu“.
Jedným z najsymbolickejších bola poprava Milady Horákovej v roku 1950, občianskej demokratky a odporkyne nacizmu, ktorá bola obvinená z protištátnej činnosti a popravená na základe sfalšovaných obvinení. Takých prípadov boli tisíce.
A mimochodom aj moja rodina bola týmto postihnnutá. Dedo bol mlynár a po nástupe komunistov označený za „kulaka“, všetok majetok mu vzali a bol po zvyšok života (aj s rodinou a potomkami!) prenasledovaný a ponižovaný. Pred deportáciou či odsúdením na nútené práce v uránových baniach ho zachránilo jediné – že za II. sv. vojny bol aktívnym a viackrát vyznamenaným členom odboja. Ale inak sme si celá rodina užili „príjemnosti“ komunistickej šikany, to vám poviem.
Paradoxom je, že Rusko je štát, ktorý má prakticky všetky predpoklady na to, aby bol svetovou superveľmocou bez vojny:
- nekonečné ložiská ropy, plynu, železa, zlata, uránu, titánu, diamantov atď.
- najväčšie zásobárne sladkej vody
- obrovské lesy, poľnohospodárska pôda, prístup k oceánom
- široké vedecké základy a kultúrna tradícia (v hudbe, literatúre, vede)
A predsa sa z tohto bohatstva stáva len surovina na vývoz a výťažky z nej končia v zbrojení, nie v nemocniciach či potrebnej infraštruktúre.
Aj keby toto bohatstvo nekončilo v munícii a tankoch, aj tak by jeho potenciál nebol využitý – pretože prosperita by aj tak utrpela smrteľnú ranu v dôsledku násilne centralizovaného hospodárenia, ďalšej s dominánt Ruského a totalitného systému. Systému, kde súkromná iniciatíva, zdravá konkurencia a prirodzené trhové mechanizmy nie sú vítané, ale podozrivé. A kde každé zlepšenie prichádza zväčša len zhora, povinne, direktívne – a preto nefunguje.
To je ďalší dôvod, prečo ruský totalitný model nie je len morálne a politicky zvrátený – je aj ekonomicky nefunkčný. Centrálne plánované hospodárstvo, ktoré malo byť hrdosťou sovietskeho systému, sa v skutočnosti stalo nekonečným cyklom zlyhaní: chronické nedostatky, hladomory, neefektívna výroba, kolaps meny a závislosť od zahraničných pôžičiek a pomoci. Každý pokus o samostatné hospodárenie skončil buď represívnymi čistkami voči „nepriateľom pokroku“, alebo žiadosťami o zahraničnú pomoc.
Ekonomická sila sa dlhodobo sústreďuje v rukách niekoľkých oligarchov napojených na politickú elitu. Konkurencia, inovácia, slobodné podnikanie – to všetko je považované za hrozbu. A pritom práve v slobodných spoločnostiach, kde vládne právny štát a zdravá súťaž, vzniká prosperita. Nie tam, kde sa ľudia boja navrhnúť zlepšenie, lebo by mohli zmiznúť.
Medzi duchom tvorby a kladivom cenzúry
Ruský národ dal svetu výnimočných ľudí: Tolstoj, Dostojevskij, Pasternak, Čajkovskij, Sacharov, Solženicyn. Ale aj títo velikáni boli často umlčiavaní, cenzurovaní alebo prenasledovaní. Ich diela neprežili vďaka režimu, ale napriek nemu.
V krajine, kde sloboda slova znamená riziko väzenia, sa umenie stáva tichým odporom. A pravda – ak ju vôbec niekto vysloví – sa šíri pošepky.
Západ v mene humanizmu dlhodobo prehliadal imperiálne ambície Ruska. Kým sa v Čečensku, Gruzínsku, Sýrii a napokon na Ukrajine bombardovali mestá, svet si kládol otázku: „Možno majú len bezpečnostné obavy?“
Zatiaľ čo Západ bojuje pravidlami a morálnymi mantinelmi, Rusko žiadne nemá. A každý, kto čelí zlu bez ochoty zasiahnuť, nakoniec prehrá.
Humanizmus je cenný – no len dovtedy, kým nie je zneužitý ako slabosť. Sloboda si totiž vyžaduje aj odvahu ju brániť. A vziať či odopierať zbrane a obranu obeti agresie, nie je odvaha ani adekvátny prístup. Je to zbabelosť a kolaborantstvo.
Rusko je jadrová veľmoc, lenže na rozdiel od iných štátov sa tým netají ako poistkou, ale ako hrozbou! Jeho predstavitelia opakovane vyhlasujú, že „svet bez Ruska nemá zmysel“. Inými slovami: ak padneme, stiahneme celý svet so sebou. To je bohapusté a drzé vydieranie na tej najúbohejšej úrovni!
Rozpad Ruska by síce geopoliticky oslaboval impérium, no zároveň by mohol uvoľniť stovky jadrových hlavíc do chaosu. Kto ich bude strážiť? Kto zabezpečí, že neskončia v rukách militantov, diktátorov, či rozkladajúcich sa republík?
Teoreticky sa môže Rusko zmeniť. Ale ako? A kto to urobí?
o stáročiach vlády strachu, po generáciách brutálne potláčanej občianskej odvahy, po absolútnej kontrole nad médiami a školstvom a cielenej manipulácii vedomia celého národa dnes už neexistuje dostatočne silná vrstva ľudí, ktorí by vedeli krajinu nasmerovať inam. Na najnižších úrovniach stojí apatický „ruský človiečik“ – zlomený diktatúrou, propagandou a každodenným strachom. Vyššie sa nachádza vrstva, ktorá síce disponuje akousi mocou, ale len vďaka prepletenosti s korupciou a vďaka tomu, že sama ďalej prenáša tlak a represie na tých pod sebou. A napokon úplne hore – vládnuca elita, ktorá síce drží moc, ale o slobode, bezpečí či istote nemôže hovoriť. Lebo aj tam panuje len strach: že zajtra vypadnú z okna, pošmyknú sa na schodoch, vypijú otrávený čaj alebo ich „náhodou“ zrazí auto. Taký je systém, ktorý požiera aj svojich vlastných a v ktorom sa nerodia slobodní a sebavedomí jedinci. Len ďalší prisluhovači toxického systému. Začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.
Možno jediná realistická cesta je rozpad impéria – na časti, ktoré sa budú vyrovnávať so svojimi problémami samostatne. Bude to dlhé, bolestivé a nebezpečné. Ale možno nevyhnutné.
- Máme ešte silu prestať si klamať, že Rusko je „partner“, na ktorého sa dá spoľahnúť?
- Koľkokrát ešte musia porušiť dohody, aby sme to prestali nazývať náhodou alebo hľadať výhovorky či slepo a cielene ignorovať túto neschopnosť spoľahlivosti?
- Kde je hranica medzi toleranciou a slabosťou? Jedna z najväčších slabín Západu je naša vlastná etika, lebo sme si zviazali ruky pravidlami, ktoré agresor (Rusko) nikdy neplánovalo dodržiavať.
- A čo ak krajina, ktorá stovky rokov utláča, vraždí a kriví vlastných aj cudzích, jednoducho nemá právo na vplyv?
- Bude rozpad impéria tragédia, alebo šanca na nový začiatok – pre svet aj pre samotných Rusov?
Pomateny bloger...ja ked citam tieto vylevy ... ...
Zatiaľ čo Západ bojuje pravidlami a morálnymi... ...
Celá debata | RSS tejto debaty