Výrok Donalda Trumpa, že Spojené štáty „absolútne potrebujú Grónsko“, nie je len ďalší mediálny výstrelok určený pre domáce publikum. Je to nebezpečný signál. Nie preto, že by americké jednotky zajtra pristáli v Nuuk. Ale preto, že sa tým verejne narúša jeden zo základných pilierov povojnového svetového poriadku: že hranice sa medzi vyspelými demokraciami nemenia silou, vyhrážkami ani „strategickou nevyhnutnosťou“.

   Grónsko nie je bezvýznamný kus ľadu. Je to územie s obrovským strategickým, vojenským a surovinovým významom. Práve preto je nebezpečné už samotné uvažovanie o jeho anexii či „nevyhnutnom rozšírení“. V momente, keď si najväčšia demokracia sveta začne verejne nárokovať cudzie územie pod zámienkou bezpečnosti, padá jedno zo základných povojnových tabú.

A precedens nikdy nezostáva osamotený.

Ak USA môžu hovoriť o Grónsku, Čína môže bez zaváhania povedať „keď vy Grónsko, my Taiwan“.
Ak Západ stratí jednotu, Rusko dostane jasný signál, že je čas testovať hranice NATO – napríklad v oblasti Suvalského koridoru.
Ak sa globálny systém začne trieštiť, Severná Kórea nebude váhať využiť chaos na vlastné vojenské dobrodružstvá.

Lenže lavína by sa tým neskončila.

Jedným z najnebezpečnejších čakajúcich konfliktov je napätie medzi Indiou a Pakistanom. Kašmír je dlhodobo otvorená rana a obe krajiny sú jadrové mocnosti. Stačí oslabenie medzinárodného tlaku a „kontrolované napätie“ sa môže zmeniť na eskaláciu bez únikového východu.

Podobne krehký je Blízky východ. Každý signál západnej slabosti tu posilňuje regionálnych hráčov, milície a zástupné vojny. Konflikty sa tu neuzatvárajú, len sa šíria do ďalších krajín. A aby sme nešli ďaleko, takýmto dominovým efektom sa môže obnoviť starý konflikt doslova za rohom: Kosovo vs Srbsko. To je nacionalizmus a historická pamäť. Bez silného arbitra sa staré krivdy veľmi rýchlo menia na nové hranice a násilný konflikt máme za dverami. EÚ je bezzubá, kvôli prílišnej fragmentácii názorov a postojov dokáže len vydávať rezolúcie a vyhlásenia z parlamentu. Reálna a použiteľná vojenská moc celej EÚ je menšia, než Argentíny. Číselne má možno viac zbraní, techniky a vojakov, ale trpí obrovskou nejednotnosťou vo výcviku, velení, koordinácii a cieľoch.

Existujú aj miesta, kde by rozpad globálnej pozornosti neznamenal vojnu medzi štátmi, ale úplné zrútenie poriadku. Sudán, Južný Sudán či Somálsko sú príkladmi regiónov, kde násilie čaká len na potvrdenie, že svet sa pozerá inde.

Nejde teda o jeden izolovaný konflikt, ale o signál, ktorý sa číta globálne. Signál, že hranice už nemusia byť nemenné, že sila môže znovu nahradiť pravidlá a že tí, ktorí sa doteraz zdržali len zo strachu pred reakciou jednotného Západu, sa už zdržiavať nemusia.

Toto nie je zoznam hypotetických vojen. Je to len stručná mapa miest, kde konflikt už dávno existuje, len je pridusený ako rozpálený uhlík pod príkrovom popola a kde stačí jediný impulz, zľahka odfúknuť ten popol, aby sa z tlmeného napätia stala otvorená eskalácia s dôsledkami, ktoré by ďaleko presiahli pôvodný región.

Prečo?

Pretože tu už nejde o geopolitiku, ale o psychológiu moci.

Trump sa dlhodobo pokúšal vystupovať ako svetový mierotvorca. Stretnutia s Putinom, Kim Čong-unom či inými autoritármi boli sprevádzané úsmevmi, podaniami rúk a veľkými slovami o „historických dohodách“. Lenže diktátori takto nefungujú. Pre nich je to len hra. Kulisa. Jazyk, ktorému rozumejú, je sila, strach a dlhodobý tlak.

Trump tento jazyk nikdy nepochopil a keď zistil, že ho autoritári neberú vážne, že sa mu potichu vysmievajú, prišla typická reakcia zraneného ega. Ak zo mňa nebude najväčší mierotvorca, budem aspoň najväčší budovateľ ríše.

Nie okupácia, ale „zabezpečenie bezpečnosti“.
Nie agresia, ale „strategická nevyhnutnosť“.
Nie expanzia, ale „ochrana národných záujmov“.

Presne ten istý alibistický naratív, aký používa Putin. Len s inou vlajkou a lepším PR.

Trump v tomto zmysle nie je klasický diktátor. Chýba mu disciplína, ideológia aj schopnosť systematického plánovania. O to je však nebezpečnejší. Je to ublížený, nedocenený, čiastočne senilný muž s príliš veľkou mocou v rukách, ktorý obdivuje autoritársku silu a túži po historickej stope. Demokracia, ktorá ho vyniesla k moci, mu zároveň prekáža, pretože ho obmedzuje. A tak ju zvnútra rozkladá.

Trpký koniec

Najhoršie na tom celom je ale niečo iné. Relatívny globálny mier trvá už príliš dlho.
Ak sa pozrieme do histórie civilizácie, nájsť zhruba storočie a viac rokov bez veľkej globálnej vojny je skôr výnimka než pravidlo. Takže štatisticky, cynicky a chladne – svet je opäť „zrelý“ na ďalší veľký konflikt. A tentoraz máme k dispozícii zbrane, ktoré by naši predkovia považovali za apokalyptické.

Nie preto, že by ľudia boli horší než kedysi, ale preto, že technológie sú smrteľnejšie a ilúzia osobnej moci jedného človeka stále prežíva.

Súmrak civilizácie neprichádza výbuchom.
Prichádza vetou, ktorá znie „absolútne potrebujeme cudzie územie“. A my sa môžeme iba modliť, aby to ten Trump nespustil, lebo potom nám ostane už len to zúfalé „Boh nám pomáhaj všetkým“.