Aký trest vás môže stihnúť za to, keď objímete a pobozkáte ženu??? No.. iný kraj, iný mrav… 🙂

– Tam je! – vykríkol niekto a celý dav niekoľkých desiatok hláv sa ako na povel otočil za rukou, ktorá ukazovala do chodby a niekoľko ľudí sa pohlo tým smerom.
– Stáť! – zahrmelo a väčšina ľudí stuhla a otočila sa za opovážlivcom, ktorý si to dovolil.
Asi dvojmetrový, statný chlap s rukami ako lopatami a ramenami ako žeriav stál uprostred davu. Všetky pohľady sa upreli na neho. Kým stihol niekto namietnuť, prečo by nemali pokračovať v naháňačke, hora svalov prehovorila.
– Rozdelíme sa a odrežeme mu cestu. Ty, ty a ty! A ešte ty! Stojte tu a strážte, ak by chcel ísť späť! Zbytok pôjde za mnou.-
– Slečna, – zazneli jeho slová mäkkšie – nejaký rýchly popis, aby každý vedel o koho ide, keď ho zazrú?-
Slová boli adresované nízkej, kučeravej ryšavke.
Pozrela na neho trošku vystrašene, po chvíľke sa spamätala a snažila sa rozpomenúť.
– Noo… mal zvláštne topánky, také s tým staromódnym šnurovaním.-
– Topánky môže vo chvíľke vyzuť- mávol zamietavo rukou obor.
Mal pravdu. Veľa ľudí tu chodilo len v hrubších ponožkách, prípadne v len v ľahkých mokasínach. – Potrebujeme niečo, čo neodstráni tak ľahko, čo si každý všimne.-
Rozmýšľala.
Už ju takmer chcel posúriť, keď vykríkla: – No áno, predsa!-
– Tak?-
– Mal taký zvláštny tik v oku, tuším aj v ruke.-
– Hmm.. to by, myslím, malo stačiť. Poďme!-
Jeho slová zneli rázne, autoritatívne a rozumne, nikto nič nenamietal. Nebolo totiž čo a každé zdržanie dávalo podozrivému vyššiu šancu že sa mu podarí ukryť alebo zmiznúť.
Chlapisko si zjavom, postojom a zopár slovami okamžite vybudoval rešpekt a pozíciu lídra. Prenikavý pohľad svedčil o vysokej inteligencii, oči a pohyby prezradzovali aj to, že bol zvyknutý takto jednať – pohotovo, logicky, správne. Ostatne, tak to bolo vždy v histórii ľudstva. Autoritatívny jedinci sa vždy dokázali presadiť v prípade potreby, to bola ich prirodzenosť. Efekt zvyšovala kvalifikácia, odbornosť prípadne profesia. Policajt, vojenský veliteľ, záchranár, líder tímu, manažér… tí všetci tento talent mať museli a kombinovali ho s kvalifikáciou a praxou.
Tých pár, čo určil na stráženie sa strategicky rozostavili a pozorne sa dívali na každého, kto z chodby vychádzal.
Ostatní na čele s nevoleným, ale prirodzeným veliteľom, vyrazili do inej chodby.
Prvá križovatka, obor sa otočil a iba rukou ukázal na troch z davu a na jednu chodbu. Žiadne slová nebolo treba. Dav mlčky pokračoval, tí traja sa postavili na svoje miesto. Všetko zrazu fungovalo ako skvele zohratý tím, ostatne, títo ľudia to mali v krvi. Presúvali sa po chodbách, zakaždým ich vodca niekoho určil na zablokovanie úniku a zbytok pokračoval. V očiach všetkých sa zračil kľud, istota víťazstva a zároveň túžba po pomste.
Na jednej z križovatiek sa obor zastavil a otočil sa k ostatným.
– Odtiaľ mu pôjdeme už len naproti. Dávajte pozor a všímajte si každého.-
Postupovali pomaly a pozorne, prehľadávali každú miestnosť, sklad, kanceláriu, pýtali sa ľudí.
Malá ryšavka zrazu chytila dvojmetrového za ruku a zašepkala – to je on, tamten na rebríku.-
– Ste si istá?- opýtal sa jej po chvíľke, jemu sa nezdalo, že by chlapík povyrástol tak náhle. Ten, čo ho videl naposledy a ktorý pred nimi unikal bol pomerne nízky, chudý, zatiaľ čo tento bol vyšší, mal širšie ramená aj postavu.
– Neviem. Nie som si istá, ale myslím…- odvetila váhavo, neprestávala sa na neho dívať.
– Uvidíme!- pokynul ostatným a po chvíli došli k rebríku, na ktorom stál chlapík v montérkach a čosi robil v stropnej konštrukcii, plnej káblov, rúr, hadíc a inej inštalácie.
Ostali stáť a dívali sa.
Chlapík si to po chvíli všimol, prestal pracovať a zadíval sa na nich.
– Čo ste ešte nevideli ako sa opravujú káblové rozvody?-
– Videli. Ale vás som tu nikdy nevidel!-
– A vy ste kto, ak sa smiem spýtať, že si myslíte, že musíte poznať všetkých?-
– Dispečer tejto sekcie Adam Kirilov, a neviem nič o žiadnej oprave alebo poruche. A ak aj, vždy to tu robí náš tím. Takže, pýtam sa teraz ja. Kto ste?-
Opravár sa na chvíľu odpútal od práce a mrzuto odvetil – Počujte, nemám čas ani chuť sa tu vybavovať s kdekým, čo si myslí, že musí všetko vedieť. Poslali ma sem pred polhodinou, nebol čas na dohadovanie s odbormi, kto je zodpovedný za ktorú sekciu a podobne. A keď ma budete zdržiavať, tak si môžete byť istý, že váš šéf to natrie aj vám, táto linka je prioritná a spoj mal byť hotový už pred minútou. Ak chcete informácie, zavolajte si centrálu.- A s tými slovami sa otočil znova smerom ku káblom a prestal im venovať pozornosť.
Adam sa spýtavo pozrel na ryšavku, ale tá vyzerala neisto.
– Neviem… fakt neviem…- povedala a nahodila zahanbený výraz.
– Nevadí. Pokračujeme!- pokynul a skupinka sa pohla. Keď už bola skoro z dohľadu montéra, Adam sa zastavil.
– Moment,- otočil sa a vrátil sa sám k rebríku.
– Môžem sa ešte opýtať, čo to opravujete?-
– Optiku, čo iné. Došlo k výpadku signálu a meračom sme zistili, že je to niekde tu. Našiel som narušenú izoláciu a prasknuté vlákno. Keby tadiaľ nešli dôležité dáta pre centrálny počítač, možno by k tomu zavolali Vás. Takto to musím robiť ja. Vytiahli ma z oslavy! Myslíte, že mám radosť?-
– Nie nie, to je v poriadku… až na takú maličkosť.- Adam pokynul rukou ostatným, aby sa vrátili.
– Čo zase?- vzdychol si otrávene opravár a prestal sa venovať oprave.
– Že optika v tejto sekcii bola vyradená a dáta tečú novými rozvodmi už viac ako mesiac!-
Skupinka prenasledovateľov obkolesila rebrík. Chlapíkovi by sa v tej chvíli ani krvi nedorezal. Sekunda ticha a…
– Je to on!- vykríkla nadšene ryšavka a zároveň mala v očiach vraždu.

Vodca skupinky sa spýtavo zadíval na ňu. Tá si ho pritiahla bližšie a čosi mu pošepla.

Adam sa zadíval pozorne na domnelého opravára, a teraz to neuniklo ani jemu. Jemné trhanie očným viečkom.

– Zídete dole sám, alebo vás strasiem?- zahrmelo zdola.

Previnilcovi akoby na potvrdenie ešte šklblo rukou. V dave to zašumelo.

– Idem, idem, kľud.- Rezignovane vzdychol chlapík a zoskočil.
– Mne sa nezdá, že by to bol on, tamten bol menší a tenký, hmm… Moment. Dole plášť.- zavelil Kirilov.
Chlapík si rozopol plášť a hneď bolo vidieť príčinu. Mal ich na sebe tri.
Aj topánky mal s podrážkou nezvykle hrubou.
– Vašu legitimáciu!-
– Tak moment, na to nemáte právo! Odveďte ma na políciu. A chcem právnika.-
– Práv… Čo? Ehm… sklamem vás, milý pane, tu na Mesiaci nič z toho tu nemáme.-
– Čože?!?-
– Tu políciu nepotrebujeme, pomreli by tu hladom. Mimochodom, všade sú kamery, a dohľadávať celú vec cez bezpečnostný odbor by vás vyšlo veľmi draho a výsledok by bol určite omnoho horší. To jediné, čo Vám spravíme my, je iba to, že vás proste odtiaľ vyhodíme. Vašu legitimáciu!- znova zahrmel a znelo to hrozivo.
Chlapík sa chvíľu zmätene díval na ostatných a potom pokrčil plecami – No ako myslíte.- A podal mu svoju kartičku.
Adam si ju letmo prezrel a zastrčil do vrecka.
– Priznávate sa, Andrej Ernest Ivanek, že ste sa pokúsili túto slečnu znásilniť?-
– To nie je pravda!!! Že znásilniť… Veď ona sama sa na mňa prilepila! –
– Pán Ivanek, pravdepodobne si nerozumieme. Nie je dôležité, či vás oslovila prvá, alebo sa vás dokonca dotkla. Dala vám jednoznačne, slovne alebo písomne najavo, že s Vami chce mať akýkoľvek intímny styk? Stačí vaša odpoveď áno, alebo nie.“
– Nie, takto to neformulovala, ak sa pamätám. Ale stále na mne visela očami, usmievala sa tak zvodne, krútila zadkom, bolo predsa jasné o čo jej ide.-
– Tu sa to tak nechápe.-
– Tak je mi ľúto, ja som to tak videl a mrzí ma, že som sa mýlil. Napokon, nič také hrozné som jej nespravil, iba som si ju privinul a pobozkal. To je zločin?-
V Ivanekovych očiach sa už zračila irónia.
– Ste cudzinec, zjavne nepoznáte miestne zvyky, čo na jednej strane môže byť okolnosť poľahčujúca, na strane druhej nie, lebo je Vašou, a IBA Vašou povinnosťou si to zistiť, prípadne sa vystríhať čohokoľvek, čo by mohlo nejako viesť k obmedzovaniu či ohrozovaniu druhej osoby, zvlášť ženy. Tu u nás si ich veľmi chránime.-
– Nepovedzte, že bozk a objatie je ohrozenie. Tomu by neuveril ani najväčší hlupák.-
Tentoraz sa chlapík už zjavne bavil. Jeho úsmev mu však kazili všetci tí ľudia okolo, na to, aby to brali len ako divadlo, sa tvárili všetci príliš vážne. Skôr pripomínali popravčiu čatu, čo sa chystá ukameňovať previnilca. Práve toto Ivaneka znepokojovalo. Ale predsa tento chlapík, ktorý bol zjavne ich veliteľ či vodca či čo vlastne, s ním jednal rozumne a nevyzeralo to na barbarské správanie. Koniec-koncov, doba primitívnych vojen a inkvizícií už dávno pominula a tvorila len historický fakt.
Napokon, tento hromotĺk sám predsa povedal, že ho iba vyhodia. No… aspoň bude mať doma o čom písať, jeho nakladateľ priamo prahne po dramatických príbehoch, v poslednom čase ich bolo pomenej.
– Hlupák ste vy, ak si niečo také myslíte. Tu je žena zriedkavá, výnimočná a preto veľmi chránená. Môžete robiť len to, čo Vám povie ona. Nie čo si myslíte, že Vám „naznačuje“, ako ste sa vyjadrili.-
– Fajn fajn, uznávam, urobil som chybu, prijímam trest. Kadiaľ?-
Adam sa vystrel, takýto prekvapivý zvrat nečakal, myslel si že chlapík sa bude vykrúcať, možno by mu musel skrútiť ruku aby ho donútil poslúchať, pre neho to nebol žiaden problém. Ale napokon uznal, že aj tento úbožiak je inteligentný a vie, že zapierať ani vyhovárať sa nemá cenu. Rozhodne nie proti argumentom a dave okolo.
– Tadiaľ- Adam pokynul a dav sa rozostúpil. -Ale ešte počkajte.- Adam chytil Ivaneka za rameno a otočil sa k niekomu z davu. -Vy, choďte späť celou cestou povedať všetkým, že sme ho našli a stretneme sa pri Výstupe č. 27. A my môžeme ísť.-

Na čele šli Adam s Ivanekom, za nimi ryšavka a potom zbytok davu.
– Pán Kirilov, vysvetlite mi prosím, načo toľko divadla?- opýtal sa Andrej a mávol rukou na dav, ktorý kráčal za nimi.
– Tu je to zvykom, že sa pri takýchto záležitostiach zapájajú bežní ľudia. Spolupracujeme. Preto nepotrebujeme políciu. Ani tých… prá… ako ste to…?-
– Právnikov.-
– Právnikov. Áno. To boli úplne zbytočné články reťazca.
– Zvláštne, ale uznám, že má to zmysel. Právnik z človeka len vytiahne peniaze a nakoniec aj tak vyhraje len on.-
– Detaily nepoznám, neviem ako to fungovalo. Len mi povedzte prosím, keď si myslíte, že Váš priestupok nie je nič vážne, prečo ste utekali a maskovali sa?-
– Neviem, tá žena začala zrazu kričať, spanikáril som, keď som videl tých chlapov, ako sa blížia, dostal som strach, davová psychóza robí z ľudí zvieratá. Počujte, ozaj je celé toto len o tom, že ma odtiaľto vyhodíte?-
– Samozrejme, čo ste čakali? Že Vás zmlátime?-
– Neviem, pripadá mi to aj tak zvláštne. Máte tu vôbec väzenie?-
– Tak ako nepotrebujeme políciu, nepotrebujeme ani väzenie.-
– Úžasné! Vy ste sa vlastne zbavili kriminality!-
– Celkom nie, občas sa niečo vyskytne, ale je toho naozaj málo.-
– Ako málo?-
– Posledný priestupok alebo zločin, nazvite si to ako chcete, bol takmer pred rokom.-
– To nemyslíte vážne?!?-
– Prečo?-
– Ja neviem… pripadá mi to neskutočné… ak je trestom len vyhodenie odtiaľ…-
– Je to tak.-
– O tom budem musieť napísať článok do mojich novín.-
– Obávam sa, že to nebudete môcť spraviť.-
– Ale…? Chcete mi v tom vari zabrániť???-
– Ja? Ani ma nenapadne.-
– Tak potom nechápem ako to…-
– Už sme tu!- prerušil ho Adam a ukázal na masívne kovové dvere s číslom 27.
V rozširujúcej chodbe už čakala skupinka ľudí, ktorí predtým boli na Adamov pokyn roztrúsení po chodbách.
Adam s Ivanekom došli až k dverám. Otočili sa k davu a Adam hovoril nahlas, aby ho všetci počuli. Bola tu asi stovka ľudí.
– Tu prítomný Andrej… -vytiahol jeho kartičku a krátko sa na ňu zadíval – Ernest Ivanek sa dopustil hrubého priestupku sexuálneho charakteru voči tu prítomnej žene. Utiekol, snažil sa maskovať, ale bol spoznaný, po dolapení skutok uznal, aj keď zľahčoval. Nevidím žiadne prekážky k vykonaniu rozsudku. Má niekto námietky?-
Nikto sa neozýval, len kdesi z davu sa ozvalo -tak už ho vyhoďte odtiaľ!-
– Fajn.- Adam sa otočil na Andreasa – Zbohom- povedal s ľadovým chladom a otvoril dvere. Oboch ovanul studený vlhký vzduch.
– Čo bude nasledovať?- zvedavo sa opýtal Andreas a nazeral do malej prázdnej miestnosti, s ďalšími dverami s nápisom EXIT.
– Nič. Odídete.-
– Kam?-
– No preč. Von.-
– Von?- hlas sa mu zrazu zatriasol a poznačil smrteľným strachom.
– A kam ste si mysleli? Na Zem?-
Niektorí z davu sa začali pomaly a hrozivo blížiť. Napätie vo vzduchu narastalo.
– Ale… ale to predsa nemôžete! Tam je vákuum! Ja mám právo…-
Jeho slová však už zanikli, Adam ho postrčil do miestnosti a zabuchol dvere.
Keď zaistil poistku, odklopil kryt vedľa dverí a stlačil tlačidlo.
Aj cez pancierové dvere a steny bolo počuť náraz prudkej dekompresie.
Dav sa začal pomaly rozchádzať.
Ryšavka sa dotkla Adama – Ďakujem-
– Niet za čo, tu na Mesiaci sme civilizovaní ľudia, nie barbari ako tamtí dole na Zemi, vraždia sa pre hlúposti.-