Napriek tomu, že v Chile bolo pomerne chladno a sychravo, nebolo tam zle. Ľudia boli milí, príjemní, pohostinní. Tlačil nás však čas – Ondra bol pozadu s časovým rozvrhom, posledných pár dní nás navyše zdržiavala nepriaznivá predpoveď počasia.

—

Tu by som chcel mierne odbočiť a ozrejmiť niekoľko faktov, zaujímavostí a špecifík cestovania na lodi. Nasledujúci odstavec čítať nemusíte, ale ak áno, pomôže vám to lepšie sa zorientovať v pojmoch, ktoré budem používať pri rozprávaní v nasledujúcich dieloch.

MAUI je cestovná, jednotrupová oceľová plachetnica. Dvojtrupová je katamaran, trojtrupová trimaran. Plaviť sa loďou po svete nie je až tak úplne nekonečná sloboda, ako si mnohí predstavujú. Obmedzujú vás podmienky, počasie, financie atď. Ale tiež to nie je ani zďaleka tak finančne náročné, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Dnešní jachtári sú bežní ľudia z rôznych vrstiev spoločnosti. Nákup lode už nemusí byť záležitosť iba pre zazobaných. Taká skromnejšia loď, napr. ako MAUI, schopná plavby do väčších vzdialeností sa dá kúpiť už za pár desiatok tisíc Eur. Možno sa vám to zdá veľa, ale verte, rozhodne nie je. Bežne sa ceny pohybujú skôr v stovkách tisícov. Záleží od veľkosti, vybavenia, veku, materiálu z ktorého je trup vyrobený…

Trup lode môže byť oceľový, laminátový, drevený, hliníkový, prípadne kombinovaný (drevo+laminát). Keď som to počul prvýkrát, tiež som tomu nechcel veriť, ale niektoré lode môžu byť zhotovené aj zo železobetónu! Každý materiál má svoje výhody a nevýhody čo sa týka ceny za stavbu a nárokov na údržbu. Životnosť lode je veľmi úzko spätá s tým, ako sa majiteľ/užívateľ o ňu stará. V poslednej dobe sa do popredia dostávajú moderné materiály a postupy (vákuové laminovanie) a hliník. MAUI, ako som už spomenul, je železná loď. Je to pomerne lacný a dostupný materiál, vyžaduje ale veľkú pozornosť – hrdza a elektrolýza je jeho najväčším nepriateľom.

Trup lode musí byť veľmi starostlivo zabezpečený ochrannými nátermi – zvonku aj zvnútra. Loď má z vonkajšej strany pripevnené niekoľkokilogramové odliatky zo zinku. Keďže loď obsahuje rôzne kovy, slaná voda s nimi reaguje a vzniká elektrolýza, pričom najslabší kov v tomto reťazci sa „rozpúšťa“. A keďže nechceme, aby sa rozpúšťala nejaká dôležitá kovová súčiastka (prípadne samotný trup lode), montujú sa zvonku pod čiarou ponoru zinkové elektródy, pretože zinok je v tomto reťazci najslabším kovom.

Výbava lode býva tiež rôzna. Od sparťanskej až po modernú. MAUI jednoznačne patrí k prvej kategórii. Ondra je skúsený námorník a „stará škola“. Je to vynikajúce, na jeho úsudok a skúsenosti sa dá absolútne spoľahnúť, na strane druhej… Všetko na lodi má nemoderné, manuálne, žiadne uľahčenie, pokrok. Napr. fok. To je predná trojuholníková plachta. Drvivá väčšina moderných aj starších lodí prešla na moderný a pomerne spoľahlivý systém: rolfok. To znamená, že plachta sa na nosné lano naroluje alebo vyroluje, podľa potreby zrefuje (zmenší účinná plocha) v priebehu pár sekúnd. Je to rýchle, praktické, jednoduché. Nie tak pre Ondru. Pre neho je starý spôsob lepší, a tak MAUI vozila asi 6 rôznych typov a veľkostí tejto plachty. Nehovoriac o prácnosti pri výmenách, vyťahovaní či zhadzovaní. To, čo v prípade rolfoku trvá rádovo sekundy, pri starom spôsobe sa mení na dlhé minúty aj pre dvoch ľudí, v prípade veľmi nepriaznivého počasia na dlhý vysiľujúci boj s vetrom a dažďom. Úplne zbytočne.

Takýchto „príjemností“ je na MAUI niekoľko a za toto mám na Ondru trošku ťažké srdce. Lacnejšie neznamená vždy naozaj lacnejšie. A už vôbec nie lepšie, pohodlnejšie či rýchlejšie.

Loď tohto typu dosahuje najvyššiu rýchlosť niekoľko uzlov (námorných míľ za hodinu). 10 je maximum, bežný priemer je zhruba polovičný, teda približne na úrovni veľmi rýchlej chôdze. Záleží samozrejme od plachiet, vetra, prúdov, trupu a nastavenia lode… S MAUI sme mali priemer za celú dobu z Chile až na Nový Zéland asi tri a pol uzla. Dosť málo. Jednak MAUI nemá veľmi ideálny tvar, a navyše je zaťažená viac, než by mala byť. Kvôli transoceánskej plavbe vozí so sebou milión vecí, ktoré sa „raz môžu zísť“. Aj to je spôsob ako šetriť.

Z ďalších povinných alebo životne dôležitých vecí lodnej výzbroje a výstroje môžem spomenúť motor, vysielačku/y, mapy (či už v papierovej alebo elektronickej podobe), GPS, lodné svetlá (povinná výbava), záchranný ostrovček/čln (povinná výbava), svetlice a dymovnice pre prípad núdze (povinná výbava), núdzový vysielač EPIRB.

—-

Z Valdivie sme vyplávali (6-teho mája 2010) súčasne s Restless, ale ich loď bola rýchlejšia (to vlastne skoro každá), a tak sme ich vždy so stratou niekoľkých hodín dobiehali a stretávali tu a tam v nejakom prístave. Takmer celý čas plavby sme udržiavali rádiový kontakt s niekým, vymieňali si informácie o situácii, polohe, počasí… Toto je taktiež dôležitá časť plavieb, aby o vás niekto (ktokoľvek) vedel aspoň približne, kde momentálne ste, kam mierite a príp. dalšie dôležité info. V (nepravdepodobnom) prípade problémov sa pri hľadaní použijú posledné známe údaje o polohe. A buď vás nájdu, alebo na tom mieste hodia nejaké to pietne kvietie na hladinu, vzdychnú si a odfrčia. Motor kľudne vrčal, voda bola v zátoke hladká, sem-tam boli vidieť roztrhané kusy ranného oparu, plavba ubiehala ako po masle. Len čo sme však vyliezli zo zátoky na otvorené more, swell ma skosil (swell, dlhé kopcovité vlny, nazývane aj mŕtve vlny). Okamžite mi prišlo zle. Zvracať som našťastie veľmi nemal čo. Chvíľu som sa snažil ešte predýchavať prvý nápor nevoľnosti na palube ale neviedlo to k ničomu, tak som sa ledva vplazil do vnútra a natiahol na lôžko. Celý svet sa so mnou točil, bolo mi na umretie. Morská choroba si bohužiaľ nevyberá. Celé tri dni, až kým sme nedorazili na ostrov Juan Fernandez (alias Robinson Crusoe) mi bolo neuveriteľne zle. Fakticky som nezvracal (v dôsledku nútenej diéty napokon ani nebolo čo), ale bol som totálne dezorientovaný a aj vysilený. Až tesne pred ostrovom sa more trošíčku upokojilo a ja som sa prinútil vyliezť na palubu. Svoje možno spravila aj psychika, vedomie že sme už pri ostrove ma trošku vzpružilo a zlepšilo môj inak úbohý stav.

Do prístavnej zátoky ostrova sme dorazili za tmy, 10-teho mája. Doplavbu na miesto kotvenia nám cez vysielačku a neskôr aj pomocou svetiel a lúča z baterky pomáhal lokalizovať Mark Fox, ktorý tam už so svojou Restless kotvil pár hodín. Zakotvili sme pár desiatok metrov od nich, zaochkali nad krásou nočného osvetlenia mestečka (vyzeralo to veľké, na to že to je malý ostrovček a má relatívne málo obyvateľov) a odpadli do postele. Ja som sladko zaspal konečne na pokojnejšej hladine.

Ráno nás čakalo dosť smutné vytriezvenie. Pohľad na obývanú časť ostrova bol, mierne povedané – žalostný. Po domoch pri pobreží ostali len základy, niekde ani to. A všade kopa ruín, trosiek, smetí a smútku… Nedávno sa totiž prihnala tsunami a zmietla všetko do výšky 15m od bežnej hladiny mora! Ondra šiel na breh ako prvý kvôli vybaveniu formalít. Neskôr som na breh vyšiel aj ja. Bolo to fakt, ako chodiť po rumovisku. Všade naokolo obrovské vrecia, kam miestni obyvatelia znášali odpadky a zvyšky zo stavieb a domov. Navyše bolo sychravo, daždivo, všade bolo blato, takže celý dojem z tejto katastrofy bol dokonalý. Nečakal som takýto smutný pohľad na prvé navštívené miesto mojej plavby. Človek ide s nádejou, že uvidí krásne miesta, palmy, exotiku, usmiatych ľudí a ono toto…

Zdržali sme sa len pár dní. Miestnym sme zo solidarity podarovali nejaké veci, ktoré sme my až tak nepotrebovali. Ja som obetoval moje superpevné topánky, ktoré som plánoval využiť na turistiku. V práci v Írsku sme ich dostali ako pracovnú bezpečnostnú obuv, ale fakticky sme ju nenosili. Títo ľudia však kvalitné pevné topánky potrebovali ďaleko viac než ja. Z vďaky nás jedna z miestnych žien pozvala k sebe „domov“. Domov bol veľmi nadnesený výraz. Carmen prišla skoro o všetko, z jej domu ostal len obrys základov. Keď sme s ňou šli k jej súčasnému bydlisku, ukázala nám prázdne miesto, kde kedysi stál jej dom. Až ma zamrazilo… Prichýlili ju vzdialení príbuzní, bývala v ich záhradnom domčeku s niekoľkými taškami zachránených vecí. Napriek svojej žalostnej situácii nás kráľovsky pohostila, osprchovali sme sa u nej, vyprali veci… Ešte dlho som mal nad čím rozmýšľať. Tí najchudobnejší sú schopní (a ochotní) dať najviac, podeliť sa aj o to málo čo majú.

Pri jednej potulke ostrovom sa mi podarilo nazbierať čerstvé figy. Ako inak – boli úžasné, a bol to jeden z mála svetlejších momentov na tomto pochmúrnom mieste. Za zmienku snáď stojí ešte búda, ktorá miestnym slúžila ako internetová kaviareň. Internet a elektrina bola zadarmo(!), ale snažili sme sa to veľmi nezneužívať. Prednosť mali samozrejme domáci. Ostrov na nás pôsobil fakt ponuro a smutne, preto sme sa tam dlho nezdržiavali a vypadli tak skoro, ako sa dalo. Ja som vzápätí po odplávaní odpadol na lôžko, morská choroba sa ma držala ako vši psa.

Tentokrát preplavba z Juan Fernandez na Veľkonočný ostrov trvala takmer mesiac. Skoro celý čas som bol k ničomu. Nebolo to už ani zďaleka také zlé, ako tie prvé tri dni, ale aj tak som bol grogy. Bol som z toho aj dosť frustrovaný, lebo starosť o celú plavbu si museli rozdeliť medzi sebou Ondra, Dauby a Karolína. Karolína navyše varila. A na rozkývanej lodi to je dosť pakáreň. Skúste si to a dáte mi za pravdu. Ja som, aj vďaka chorobe, toho veľa nezjedol. Svoju úlohu tiež zohral fakt, že Karolína varila biedne. Podľa Ondru síce „s ohľadom na podmienky doslova čarovala“, čo môže byť z uhla pohľadu jeho nadmieru skromnej osobnosti nepochybne pravda. On sám takmer absolútne nevie variť (čaj a zaliatie čínskej polievky do varenia nerátam), podľa mňa však to „čarovanie“ bola skôr hrôza, čo niekedy s(po)tvorila. Niet divu, že som toho veľa nezjedol. Moja strava sa skladala zväčša z čaju a sušienok, z varených vecí som len čo-to zobol a zvyšok zhltli oni traja.

Musím sa však aj priznať, môj jazýček je trošku rozmaznanejší a tak som si len dosť tažko zvykal na fádnu lodnú stravu. Ráno čo ráno skoro stále to isté – sucháre s džemom či plátkovým syrom, riedky čaj (Ondra ho kvôli svojej extrémnej šetrnosti robil hrozný – jeden čajový sáčok na liter!!!), obed bol síce skoro vždy rôzny, ale Karolínine kombinácie mi nejako nechutili. A večera – často to isté, ako na raňajky.

Uznám, že na lodi sa nemôžu konať hostiny a vďaka obmedzenému priestoru na lodi a rozpočtu musí byť aj sortiment obmedzený. Ale trošku fantázie by nezaškodilo. Raz či dvakrát za týždeň spraviť ovsenú kašu, resp. müsli, bolo zjavne nad mentálne schopnosti Karolíny. Pritom je to tak jednoduché. Stačí večer do hrnca dať müsli, zaliať horúcim mliekom a do rána sa o to netreba starať. Vločky krásne zmäknú… No nič. Kto nevie, ten nevie.

Počas tejto etapy sa mi podarilo vyliezť na palubu len veľmi výnimočne – a väčšinou tam len chvíľu zotrvať. Poležiačky a aj to len vďaka tomu, že vlny (a hojdanie lode) boli veľmi mierne, bolo slnečno, teplo… Inak som skoro celý ten čas preležal vnútri. Karolína moju antipatiu voči nej ešte dorazila svojou škodoradosťou, s akou sa vysmievala tomu, že mi je zle.

Na Veľkonočný ostrov a chvíle samoty som sa už fakt fakt tešil. Posledný týždeň pred dojazdom k ostrovu prestal fúkať vietor. Loď sa neužitočne klátila vo vlnách, nepostupovali sme nikam. Karolína sa opäť „vyfarbila“, snažila sa viesť loď kamsi, kde bola presvedčená, že je vietor. Ondra je ale ďaleko skúsenejší v navigácii a oponoval, že takto sa na Rapa Nui nedostaneme nikdy.

Vznikla medzi nimi menšia roztržka. Zároveň som mal možnosť zažiť Karolíninu sprostú povahu v „plnej kráse“. Je nepublikovateľné, ako nabrýzgala Ondrovi do debilov a ktohoviečoho ešte. Ondra nakoniec rezignoval – „tak si to rob ako myslíš“ a nechal ju kormidlovať smerom, akým uznala za vhodné. Samozrejme, že to bolo nanič. Ked sa vachty (služba pri kormidle) zmenili, Ondra znova stiahol predpoveď z vysielačky a zamieril južnejšie. O pár hodín už slabší, ale dostatočný vetrík napínal plachty a my sme sa blížili k ostrovu. Karolína urazene mlčala…

——

– pokračovanie (diel 3. – Rapa Nui)

pred tsunami…

a po…

ďalšie fotky: