S blížiacimi sa sviatkami čoraz viac v médiách vidieť a počuť výzvy či prosby na pomoc ľuďom v núdzi. A nielen ľuďom, ale aj zvieratám. Tie ale teraz nechám bokom, to by bolo na samostatný článok. Táto situácia s výzvami na pomoc ľuďom v núdzi má však niekoľko otáznikov.

Dosť ma zaráža tento neustále sa opakujúci systém sviatkového (rozumej koncoročného) apelovania na „svedomie“ a akéhosi žitia v omyle, že len cez tieto sviatky títo ľudia potrebujú pomoc. Aha, takže cez zvyšok roka, teda viac ako 95% času tú pomoc asi nepotrebujú, však? Chápem, že cez leto a teplé mesiace je pre ľudí bez domova život ľahší, ale zima im predsa nie je len počas týchto cca 2 týždňov. Či áno? Akonáhle sa dátumovník prehupne do ďalšieho roku, všetky tieto výzvy zmiznú ako para nad hrncom. Ono sa asi všetkým týmto potrebným počas sviatkov dostalo toľko pomoci, že si s ňou zrejme vystačia až do jari a potom ešte aj pre tú časť nasledujúcej zimy pred ďalšími sviatkami, všakže? Aby sa potom opäť roztočil kolotoč systému darčekov a nátlaku na naše svedomie.

Pripomína mi to systém Valentína. Naše priateľky, partnerky či manželky majú nárok len vtedy na to, aby sme vyjadrili, že ich milujeme. Inokedy nie a ak takéto vyjadrenie náklonnosti chcete dostať, milé dámy, musíte si počkať do dalšieho Valentína. No skvele…

Nepopieram, sme materialistickí, sebeckí, nevšímaví a je pravdou, že vo všeobecnosti máme tendenciu viac pomáhať v tomto období. Lenže dnes je toto obdobie skurvené komerciou a taktiež falošnou ilúziou o tom, že všetci máme nárok na teplo domova. Toto podľa mňa rozhodne neplatí pre tých, ktorí takto žiť chcú. Rozumejte, je rozdiel medzi človekom v núdzi a „núdzi“. Podľa mňa v núdzi nie je tá drvivá väčšina bezdomovcov, ktorí takto žiť chcú. Vyhovuje im to a nezriedka si tento spôsob života vybrali zámerne. Osobne zastávam názor, že kto takto žiť nechce, bude všemožne hľadať spôsoby, ako to zmeniť a žiť ako slušný človek nie na úkor spoločnosti či odkázaný na pomoc. A z ulice zmizne v priebehu týždňov či maximálne mesiacov. Rozhodne tam nezotrvá roky. Snáď až na zriedkavé výnimky, ale tie sú všade, nie?

Pravidelne totiž už pár rokov vídavam bezdomovca, ktorý má pred sebou tú istú lepenkovú tabuľu s načmáraným odkazom, že potrebuje len pár centov či Eur na solídny nocľah a sprchu v hosteli. Hmm… Celkom by ma zaujímalo, ktorý hostel by ho ubytoval, keď smrdí už za rohom, vláči so sebou vozík haraburdia (pardón, osobných vecí, ale o ich stave či čistote si ilúzie robiť nemusíme), a je v kuse buď pripitý alebo nafetovaný. Či čo to vlastne berie. Takýto pomoc nepotrebuje, nie naozaj. On len chce ľahko a na úkor dobrosrdečnosti iných ľudí bezstarostne prežiť v nečinnosti ďalší deň, pretĺkať sa odnikiaľ nikam, byť absolútne neužitočnou a zbytočnou bezmennou existenciou v dnešnej spoločnosti. A takýchto ako on, príp. tie gangy žobrajúcich rumuniek, vídam pravidelne a až príliš často. A tu sa dostávam k druhej časti môjho postrehu. Komu pomáhať a komu nie? Kto si to zaslúži a kto to zneužíva? A máme my vôbec právo súdiť iných v zmysle „ty si pomoc nezaslúžiš lebo to a to…?“

Tieto otázky nech si každý zodpovie vo svojom vnútri. Je mi fuk, či to nazve spytovaním svedomia, vyjadrením postoja alebo to skončí pretvárkou v snahe ukázať, že práve ja som o kúsok lepší, ako tí ostatní lebo preto a preto… A takýmto zdôvodnením uspokojiť svoje medzery vo svedomí, ktoré tam ale aj tak ostanú, lebo nejaký jednorázový milodar či príspevok hriechy nevykúpi. To len kresťanská cirkev vymyslela donebavolajúci nezmysel s kupovaním odpustkov. Zaplať odpustok, vykúpiš si spáchané hriechy. A facku lopatou tu niekto nechce?

Úprimne si priznám – nie som bohvieako lepší ako ostatní, ale tiež nie som úplne stratený prípad a občas sa snažím tento nelichotivý obraz vylepšiť. Pravidelným mesačným príkazom prispievam na Wikipédiu, lebo zastávam názor, že nedostatok vzdelanosti a voľného prístupu k všeobecným informáciám, vedomostiam a poznaniu je v dnešnom svete jedným zo zásadných dôvodov zla a zaostalosti na tomto svete. Plus nejakou tou nárazovou akciou, keď ma niečo zaujme. Zásadne to ale nerobím vtedy, keď niekto iný tvrdí, že by som mal práve teraz lebo to, lebo hento. Lebo sviatky (napríklad). Ja sa rozhodujem podľa seba, nie podľa požiadaviek či názorov iných, čo je alebo nie je správne, čo by sa malo robiť a čo by sa nemalo. Toto BY ma dosť vytáča aj v iných veciach, ale opäť – nebudem to teraz rozoberať, bolo BY to na samostatný dlhý článok. Ako som vyššie popísal, zásadne nepomáham žobrákom a bezdomovcom na ulici. Stretol som totiž len jediného, ktorý si to zaslúžil. Bez nôh, pokrivený, ale pomerne čistý a žiaden alkoholik či feťák. Keď vidím zdravého človeka žobrať, a že ich je fakt väčšina, mám chuť ich akurát tak nakopať. A utekali by tak, že ja, zdravý pracujúci človek, by som ich nedohonil.

Ani nie tak dávno ma zaujal jeden článok a rozhodol som sa, že pomôžem jednej rodine v núdzi s viacerými deťmi. Lenže problém bol, že v danom článku nebol žiaden odkaz ani kontakt na túto rodinu, resp. kam sa obrátiť. Až po dlhom pátraní, hodnom ocenenia od Sherlocka Holmesa som sa dopátral k akejsi charite či čo to bolo. Po krátkej výmene emailov som pochopil, že tu niečo nesedí. Ja totiž zásadne pomáham osobne, nie cez prostredníkov, charity či rôzne organizácie, pretože

za 1. v drvivej väčšine prípadov neexistuje reálna možnosť kontroly, či tá moja pomoc dorazila tam, kam som chcel a v plnej výške (bez ohľadu na to, čo tí rôzni aktivisti danej charity či organizáce tvrdia. Slová sú slová a priame dôkazy niečo úplne iné.)

a za 2. ak pomáham, tak osobne. Chcem tým ľuďom vidieť do tváre, chcem to vidieť vidieť na vlastné oči v akej su skutočnej núdzi a nie len cez to, čo je popísané v nejakom prosebnom článku. A samozrejme za moju priamu pomoc pocítiť odozvu a vďačnosť rovnako priamo, osobne a bezprostredne. Na pomoc typu „pošlite toľko a toľko tomuto konkrétnemu dieťaťu do Afriky na jeho vzdelanie a budeme Vás pravidelne informovať o jeho úspechoch v škole a vzdelávaní“ seriem zvysoka, to sú iba bludy a ojebávky pre hlúpych. Pardon za vulgarizmy, ale na také donebavolajúce kraviny sa nič výstižnejšie nehodí. Bohužiaľ mám skúsenosť, že realita o situácii sa často prifarbuje aby sa z dobrosrdečných ľudí vytĺklo čo najviac. Česť výnimkám. Obzvlášť sú mi podozrivé akcie pomoci, kde je to popísané až neuveriteľne podrobne, s takou či onakou garanciou, ale akonáhle niekto vyjadrí snahu pomôcť osobne (bez prostredníka), je odmietnutý nejakým (akýmkoľvek) zdôvodnením, prečo to práve v tomto prípade nie je možné.

Takže keď som vyjadril snahu pomôcť tejto rodine nie cez ich účet, ale výlučne osobnou návštevou (citujem: Mne staci meno, telefon alebo adresa a pridem osobne. Ak chcete, mozte ist so mnou, alebo mi ani nemusite ani dat adresu, staci ak ma s nimi skontaktujete alebo tam zavediete a budete pri tom aby ste videla, ze to myslim seriozne.), dostalo sa mi typickej odpovede:

(opäť citujem)

Bohuzial to nie je mozne, rodina si prosi absolutne zachovanie sukromia, teraz je okolo toho aj dost velky humbuk a su v strese. (a dalej) … Robim tu 7 rokov a za tie roky sme kazdy dar DO POSLEDNEHO CENTU poslai chorym. Financovani sme uplne z inych zdrojov.

(koniec citátu)

Tým bolo povedané všetko. Daná organizácia NEMÁ záujem, aby sa rodine skutočne pomohlo, oni sledujú len výkaz činnosti v rámci svojej organizácie a pokiaľ pomoc nejde cez nich, je neprijateľná. Navyše pointou v tomto prípade nebola žiadna choroba, ale hmotná núdza. Takže zamietavá odpoveď typu copy/paste. Inými slovami – prioritou ani v tomto prípade nie je skutočná pomoc, ale kontrola, zabezpečiť chod organizácie. A svoje financovanie. Aj na úkor pomoci potrebným. Bohužiaľ, poznám slovenských úradníkov a neprajnosť (kvôli ktorej som zo Slovenska ja sám pred dlhými rokmi odišiel) a viem, ako sa dokážu vybúriť práve na tých najbezbrannejších.

Kvôli tomu že z výpisov účtov alebo nejakých transakcíí či daní zistia, že tá rodina dostala nejaký príspevok alebo dar toľko a toľko, rozhodnú, že zrazu nemá nárok na to, čo by inak dostať mohla alebo mala. Ak ale vezmem napr. 500eurovku a položím im ju osobne v kuchyni na stôl, tak rodina dostane presne (a ani o cent menej) 500€, a aj ja mám tiež istotu, ze to dostali oni a nikto iný si z toho nestrhol nejaký poplatok, neprehnal to účtami či fondami, kde to „chvíľu“ ležalo a na nejakých úrokoch zarobilo atď. A hlavne zároveň žiadna hrozba, že o túto sumu im znížia dávky či iné platby.

Už vás nebudem dlho trápiť. Pointou a cieľom tejto úvahy je vás povzbudiť k pomoci nielen cez sviatky ale najmä – rozmýšľať pri pomáhaní a neposkytovať „pomoc“ bezhlavo, len preto, že niekto sa nejako vyjadrí alebo prejaví, že pomoc chce či potrebuje. Rovnako, ako je v dnešnej situácii ohľadom imigrantov väčšina z nich takých, čo túto situáciu len zneužívajú a tých, čo sú skutočne ohrození a v núdzi je len malé percento, tak aj pri tomto sviatkovom apelovaní na pomoc „potrebným“ sa naše svedomie a dobrosrdečnost vo veľkom zneužíva. Bohužiaľ. A ja osobne sa nemienim tohoto klamstva a biznisu účastniť. Ako sa rozhodnete vy, je na vás.

Prajem pekné a pokojné sviatky.