Ráno sme sa naraňajkovali a opäť preberali večernú záležitosť. S odstupom času sme obaja uznali, že najväčšiu zásluhu na stresovaní mali práve samotné nervy, emócie a adrenalín. Cesta na Shiraz bola pokojná. Asar sa snažila dospať, ale nebolo jej to dopriate. Pred Safashahr sme absolvovali našu prvú serióznejšiu policajnú kontrolu na miestnom check-pointe. V Iráne ich je dosť, najmä na juhu a v blízkosti hraníc. Policajt pokynul, aby sme zašli kúsok mimo. Čakal som, že nám prehľadajú auto, budú sa hrabať vo veciach… Policajti si len chvíľu dôkladne prezerali naše pasy a najmä vízové samolepky, a potom s úsmevom a poprianím príjemného pobytu nás pustili. Zase sme sa obávali zbytočne…

Ráz krajiny sa prudko zmenil, keď sme vyšli spoza kopcov neďaleko Sa’adat Shahr. Zrazu to všetko navôkol už nebolo suché. Samé políčka, sady, záhradky, háje, kukurica. Príjemná zmena.

Zastavili sme sa najprv v Persepolise, aby sme skontrolovali otváracie hodiny. Persepolis bol v pláne až na druhý deň ráno. Asar nebolo veľmi dobre, potila sa a musela si vziať tabletky. Našťastie sa ukázalo, že to nebolo nič vážne a zrejme svoju úlohu zohral nočný stres, nevyspatie a tiež že zjedla priveľa melónov. Aj to melónové smoothie, ktoré sme si v Yazde nechali načapovať do fliaš, nebolo ani zďaleka také dobré, ako keď sme ho dostali v tom bistre v pohári. Melón odšťavili aj s kúsami kôry a celé smoothie bolo nepríjemne horké. Kým bolo studené, tak sa to dalo piť a jednu fľašu sme vypili, ale druhú som napokon musel vyliať.

V Shiraze sme zaparkovali u Eram Garden a šli dovnútra. Asar si tam na chvíľu ľahla na trávu, že si zdriemne. S obligátnym uistením, že „keby niečo, tak telefón“, som sa vzdialil a šiel trochu obzrieť záhradu mojou bazukou. V neďalekej kaviarni som kúpil med (ktorý sa nám už takmer celý minul) a dva poháre mixovanej šťavy z granátového jablka a ananásu. Pri platení som zistil, že nemám dosť, ale mládenec mi to dal na sekeru s tým, že sa vrátim a zaplatím. Asar tá šťava padla vhod, už začínalo byť celkom teplo. Lenže nič poriadne sme nejedli a začal sa hlásiť hlad. Tentokrát neplatilo, že hlad je len prezlečený smäd. Návštevu Eram Garden sme preto ukončili, dorovnali sekeru za šťavy a vyrazili smerom k Háfezovej hrobke.

Lenže problém bol nájsť nejakú reštauráciu. Nakoniec sme auto odparkovali neďaleko miesta, kde na navigácii bola hrobka s tým, že v okolí určite nejakú kebabáreň alebo čosi podobné nájdeme.

Našli sme. Malé rohové bistro, také to tuctové miestne, kam chodia len miestni a bledú tvár zahraničného turistu tam zrejme ešte nevídali. 4 stoličky pri dvoch stoloch a jeden jediný postarší človek za pultom. Na fotke na výklade bistra bol falafel a mne zaplesalo srdce. Konečne niečo bez mäsa! Asar súhlasila tiež, tak sme si objednali dva a k tomu liter miestnej broskyňovej limonády.

Páni, lepší falafel som ešte v živote nejedol! A navyše to bolo za takú cenu, až som mal zlý pocit pri platení. Za dve obrovské bagety plnené šalátom a falafelom + liter limonády  som zaplatil 130 tisíc Rialov. V prepočte €2.75. Keď je žalúdok plný, svet je hneď krajší. Aj Asar zjavne pookriala a trochu sa jej vrátila farba do tváre.

Kto by mal záujem, toto bistro je hneď neďaleko areálu hrobky, na rohu Chehel Magham Blvd a Azadi Blvd, súradnice 29°37’28.0″N 52°33’33.8″E.
Čo som ušetril na falafeli, som ale doplatil na vstupnom k hrobke Háfeza. To bolo na iránske pomery trochu drahé (200 tis Riálov pre jedného), ale čo… Však sme tu len raz. Celý areál bol pekne upravený, všade spústa kvetov, z reproduktorov bolo počuť nevtieravú hudbu a recitácie jeho veršov, ako inak – v perzštine. Boli sme najedení a chýbalo tomu už len jedno: dobrá kávička.

Ako som už písal, Irán je krajina plná prekvapení a tentokrát to nebolo iné. Bohužiaľ v tom negatívnom zmysle. Kaviareň v rohu areálu bola pekná, klasické stoly aj typické perzské boxy s kobercami na sedenie. Nie celkom sympatický týpek pri pokladni sa ani veľmi neusmieval a prikyvoval na všetko, čo som sa pýtal. Chcel som 2x espresso alebo tureckú kávu. Na kalkulačke mi ukázal 40 000. To znamenalo 400 tisíc Riálov a bola to riadna pálka za dve kávy. Ale dobre, nech majú…

Sadol som si do boxu a čakal. Po asi 10 minútach doniesol mladý chalan na podnose dva papierové kelímky s čímsi svetlým a divným. Priloženou drobnou plastovou lyžičkou som zalovil a z dna pohárika vyplávala na povrch hrudka nerozmiešanej instantnej kávy. No to si snáď robia srandu??? Z tých sáčkov, čo kúpite kdekoľvek v supermarkete v baleniach po 10 za jeden a pol eura. Asar je človek, ktorý nechce vyvolávať konflikty, ale ja so sebou zametať nenechám.

Vzal som celú tácku a šiel som k pultu. Ten nie celkom sympatický týpek pri pokladni stratil aj zvyšky mojich sympatií. Nerozumel ani slovo, čo chcem, ale z výrazu a tónu pochopil, že do spokojnosti mám sakra ďaleko. Odkázal ma na okienko vedľa, kde tú žbrndu nejaký umelec vyprodukoval. Mladý chalan na tom nebol o nič lepšie s chápaním. Spýtal som sa na tureckú kávu, potom espresso. Zmätene vytiahol krabicu a z nej presne tie malé podlhovasté sáčky s instantnou kávou. A na nich nápis Espresso, Espresso latte a pod. No a teraz sa s nimi hádajte… Snažil som sa mu vysvetliť, že chcem normálne espresso. Real. Alebo tureckú kávu, teda obyčajnú mletú kávu, zaliatu vodou. Použil som snáď všetky možné a nemožné slovíčka, gestá a posunky, čo mi napadli. Po chvíľke dohadovania vytiahol akúsi dózičku a v nej zázrak: mletá káva! Sláva! Vrátil som sa do boxu a trpezlivo čakal.

Radoval som sa predčasne.

Priniesol mi tácku naspäť s oboma instantnými kávami a s ďalšími dvoma podobnými pohárikmi a v nich čosi čiernočierne. Privoňal som a tušil zradu. Jednak to páchlo divne a za druhé, vzhľad a najmä vôňa prezrádzala, že to bude silné ako kyselina sírová. Po ochutnaní sa môj dojem len potvrdil. Keby som toho smrťáka v poháriku rozriedil asi litrom vriacej vody, dostal by som 10 dávok solídnej kávy. Ale takto to bolo na mŕtvicu. Asar si tiež lízla a koštatovala, že toto sa piť nedá.

Znechutení sme odtiaľ vypadli. Chápem, že Iránci sú hlavne čajová kultúra. Ale toto dávať na mieste, kde je turistov ako mravcov? A navyše za takú cenu? Jedna káva tak pokazila celý dojem z inak nádherného areálu Háfezovej hrobky.

Zo Shirazu sa nám ale ešte nechcelo, tak sme pozreli na navigácii, čo tam je ešte zaujímavé. Nejaký starobylý komplex Shahcheragh z 12. storočia vyzeral dobre, tak sa tam pôjdeme pozrieť.

Auto som preparkoval bližšie a polohu zaznačil do navigácie, lebo ulička vyzerala príliš tuctovo a ja som nechcel stráviť hodiny hľadaním auta. Zmrákalo sa a problém by to bol aj za svetla, nieto ešte v tme.

Bohužiaľ do komplexu nás nepustili. Opakovala sa klasika ako v Qome. Asar by na seba musela navliecť raťafáka, tak si radšej šla pozrieť nejaké veci do neďalekých butikov. Mňa tiež nechceli pustiť rovno dnu a chvíľu trvalo, kým prišiel niekto, čo ovládal angličtinu. Vysvetlil mi, že dovnútra s fotoaparátom nemôžem a že musím počkať na nejakého sprievodcu, ktorého mi pridelia, len to chvíľu potrvá. Keď som sa opýtal ako dlho, tak že asi 15-20 minút. Na to som náladu ani čas nemal a tak som iba poďakoval, že toľko času nemám a kráčal preč. Jeho zmätený pohľad „To prečo nechceš vidieť náš úžasný prenádherný chrám??“ som na svojom chrbáte doslova fyzicky cítil.

Asar si kúpila dve tuniky, ja dve banánové smoothie, jedno pre ňu. Aspoň tie boli dobré.

Pred odchodom zo Shirazu sme sa ešte poprechádzali a obdivovali hru svetiel v jednej uličke. Záznam v navigácii, kde máme zaparkované auto, sa ukázal ako nadmieru užitočný. V tej tme a labyrinte uličiek by som auto inak naozaj hľadal asi až do rána.

Zo Shirazu sme šli smerom k mešite pri Zarghan, okolo ktorej sme už prechádzali a vyzeralo to, že by sme niekde za ňou mohli kempovať. Pri tej kontrolnej návšteve majiteľom v záhrade, kde sme stanovali, Asar komunikovala cez whatsapp s kamarátom Meisamom, pôvodom tiež z Iránu, ktorý žije v Nemecku a poradil nám, že kempovať bezpečne sa dá v areáli alebo blízkosti mešity, že tam si nás nikto nedovolí vyrušovať. Lenže táto mešita (a vlastne väčšina ostatných) bola blízko cesty a teda neustáleho hluku. Nevyspal by som sa.

Tu cítim povinnosť dodatočne zložiť hlbokú poklonu Meisamovi, lebo pri tej adrenalínovej udalosti so stanovaním a vyrušením majiteľom pozemku ostal v pohotovosti na telefóne pre istotu kvôli nám po celú tú noc. Pre prípad, že by to malo nejaké pokračovanie a my sme mali problém sa dohovoriť. Opäť nádherná ukážka perzskej ústretovosti a pohostinnosti. Veľká vďaka, Meisam!

V zálohe som mal vyhliadnuté miesto niekde pri Shol, boli tam kopce a vyzeralo to, že sa tam niekde budeme môcť vyspať v kľude bokom od hlavnej cesty. Lenže za tmy je problém hľadať odbočku, ktorú som bez problémov videl cez deň. Blúdili sme hodnú chvíľu, jazdili okolo polí, zaparkovali a potom zamietli voľbu stanovania medzi stromčekmi v akomsi sade. Pýtali sa niekoľkokrát miestnych, ale každý nás posielal do Shirazu, alebo nerozumel. Nakoniec sa našiel jeden ktorý nám pomohol. Said šiel s nami a chcel vybaviť miesto v Naqsh-e Rustam, kde sú do steny vytesané hrobky perzských kráľov Xerxesa, Dariusa a iných. Ale strážnika sa cez plot nedovolal. Našiel však pre nás miesto priamo oproti. Malý oplotený areál, kde bola zem všade vybetónovaná a dve nízke budovy. Pri jednej zobudil starého pána, ktorý tam spal na posteli vonku za budovou, zakrytý len moskytiérou. Čosi sa dohadovali a výsledkom bolo, že sme tam mohli ostať. Poďakovali sme sa Saidovi, vymenili telefónne čísla keby niečo bolo treba a rozbalili stan. Začínala byť zima a betónová zem nepôsobila hrejivým dojmom, tak sa Asar rozhodla, že ostane spať v aute.

Noc bola celkom v pohode a ako sa ukázalo, ten betón nebol taký studený. Lenže už o 6-tej ráno okolo areálu začali chodiť nákladiaky a hrmotali. Na spánok už som nádej nemal, tak som sa zo stanu vysúkal a trochu rozhýbal. Asar spala až do pol ôsmej.

Ráno sme len zbalili veci a šli hneď preč, raňajky sme si dali až na neďalekej benzínke. Čaj bol dobrý, navyše v pekných kelímkoch. A potom nás čakal Persepolis. Areál je pomerne rozsiahly a je tam čo vidieť. Bolo síce len 9 hodín, ale slnko už pripekalo slušne. Neviem si predstaviť sa tam promenádovať napoludnie. Aj preto sme to za polhodinu vzdali a sadli si pod striešky neďalekého občerstvenia. Ja som si objednal mrazenú ovocnú šťavu, Asar riskla kávu. Táto tentokrát celkom ušla.

Hneď vedľa sme zazreli modlitebňu, tak sme sa tam šli pozrieť. Najprv Asar a potom ja. Islamský nezmysel oddeleného vstupu pre ženy a mužov sa napríklad práve tu ukázal v plnej kráse. Dva oddelené vchody a výsledok – oboma sa vstupovalo do jednej jedinej miestnosti. Uprostred bol síce pri stene zhrnutý záves, ktorým sa v prípade potreby miestnosť rozdelila, ale prach na závese jasne naznačoval, že sa ním nehýbalo pekne dlho. Takže pointa??? V modlitebni sme dostali ako suvenír modlitebné kamienky Turbah a pekné modlitebné retiazky s kamienkami. Keď sme sedeli pod strieškami občerstvenia, od vedľajšieho stola sa zdvihol mladý Iránec a podišiel ku mne s malým notesom. Lámanou angličtinou, zrejme to opísal z nejakého prekladača v mobile, tam mal otázku, koľko stojí moja kamera a objektív. Tak som mu to tam napísal. V dolároch. Keď tú sumu zazrel, na zlomok sekundy som videl ako sa mu zatajil dych, ale ovládol sa a s úsmevom poďakoval. Vrátil sa k slečne (alebo manželke) čo tam sedela s ním a niečo rozoberali ohľadom toho. Napísal som mu síce bežnú (oficiálnu) sumu, ale nechcel som byť potvora, tak som si našiel, čo by za to dal na ebay a potom som mu to šiel dodatočne ukázať. Suma bola asi polovičná a bol očividne rád. Aj keď netuším, či z Iránu dokáže na ebay objednať a najmä, či mu to daný predajca dokáže do Iránu poslať. Ale Iránci sú vynaliezaví, nejaké cestičky si nájdu, ak chcú.

Cestou z Persepolisu sme sa zastavili v Mahdieh Town hneď pri kruháči v Melli banke. Asar si potrebovala rozmeniť nejaké eurá za Riály a tiež zaplatiť jej pokutu za prekročenú rýchlosť. Vzali sme si lístok a čakali. Netrvalo to ani veľmi dlho a číslo z lístku cinklo na displeji. Okienko číslo tri, prosím! Sympatický bankový úradník Mehdi chvíľu počúval Asar, pozrel sa na pokutový lístok a s niekým sa poradil. Potom nás odviedol k inej prázdnej priehradke do rohu banky, mimo ľudí. Tam nám vysvetlil, že oni peniaze nesmú rozmieňať, ale že to ako výnimku pre ňu rád spraví súkromne. Akurát netuší, aký je kurz. Povedali sme 46tisíc. Asar rozmenila 120 Eur a Mehdi „hodňous“ jej po prepočítaní od výslednej sumy ešte odrátal 600 tisíc Riálov za pokutu. Peniaze jej vyplatil ale až vonku pred vchodom, lebo takáto transakcia zjavne nebola veľmi „kóšer“.

Opäť sme boli milo prekvapení ochotou a dôverčivosťou týchto ľudí. Absolútne neriešil, či kurz, ktorý sme mu povedali, bol správny. Jednoducho to prijal ako fakt. Keby sme mu povedali že 90 tisíc, tak by to proste akceptoval a vysolil 2x toľko Riálov. No ale povedzte, môže byť človek na týchto ľudí sviňa? Asar si na Mehdiho vzala kontakt a odvtedy je to „Mehdi Hodňous von Persepolis“. Oprávnený titul.

Ľudí sme začínali mať celkom dosť. Niežeby boli zlí, to nie, práve naopak. Ale obaja máme radi svoj kľud a zatiaľ sme nemali ani deň čisto bez ľudí, na ktorom sme sa pred výletom dohodli a tešili sa. Preto ďalší plán bol výjazd preč od ľudí, smer púšť za Kermanom. Cestou som obdivoval zvetrané hory, týčiace sa rovno pri ceste nad autom. Šli sme okolo ďalšieho vyschnutého soľného jazera Tashk a zastavili sa v sade granátových jabĺk na menší nákup. U Abadeh Tashk sme odbočili z cesty a spravili si piknik pod stromami na vykachličkovnej plošinke. Zrejme to bola kedysi nejaká stavba, možno umyvárka, ale teraz to bolo zbúrané a ostala len podlaha a nejaké zvyšky okolo. Čo bolo zaujímavé, že z urazeného prívodu vody tam neustále kašlavo prskal malý gejzír. Káva, čaj, ovocie, sušienky… Vo vode sme sa trochu opláchli, osviežili, umyli riad a pokračovali ďalej. Asar si sadla za volant a ja som si užíval výhľad. Opäť nádherné hory, okolitá krajina. Pustili sme si Nohavicu a Nedvědovcov, spievali s nimi, užívali si výlet.

K večeru sme odbočili na benzínku, aby sme natankovali a dali si čaj. Pohodová atmosféra bola ale razom preč. Na parkovisku pri benzínke stáli celé autobusy pakistancov a dosť divne zazerali na Asar. Asar si šla odskočiť na toaletu a obďaleč stál akýsi chlapík. Možno Iránec, možno Pakistanec, možno Afgánec… Čert ho vie. Po niekoľkých sekundách, ako mi Asar zmizla z dohľadu, sa zrazu vydal tým istým smerom, kam zmizla a tiež mi vzápätí zmizol z dohľadu. „Ojoj, toto nevyzerá dobre!“ a vystrelil som z auta ako blesk. Zahliadol som už len rukáv Asar ako mizne vo vchode toalety. A týpek za ňou, ale našťastie zahol do mužskej časti. Nedal by som však ruku do ohňa za to, že len preto zmenil smer, lebo ma zbadal. Až keď vyšla a vrátili sme sa do auta, bol som kľudnejší.

Pokračovali sme smerom na Sirjan a ďalej do púšte. V Sirjane som si v miestnej obdobe KFC dal nejaký hamburger s kuracím mäsom a potom chcel šoférovať, až kým by som vládal. Za normálnych okolností by som to potiahol až do tej púšte, lenže zrejme aj to málo mäsa môjmu žalúdku nevoňalo, tak som bol nútený auto pomerne rýchle odstaviť kúsok od cesty. Našiel som opustené miesto pri nejakom lome či pieskovni. Najprv som vyšiel na kopček a peši trochu obchádzal areál, kde by sme mohli rozložiť stan. Fúkal dosť svieži vietor, tak som sa kúsok vrátil a v takej slepej uličke, a najmä v závetrí, som zaparkoval za kríkom.
Tak či onak, veľmi som sa nevyspal. Bola riadna zima a aj riadna búrka v mojich črevách. Ráno sme si spravili čaj, kávu a raňajky. Ja som ale do seba nedokázal dostať ani banán. Asar na čas opäť prevzala volant a smerovali sme doslova do nikam. Teda, Smer Kerman a Shahdad, aby som bol konkrétny. Po čase sme sa zase vymenili a tesne za Shahdad sme odbočili z cesty medzi také kopčeky so stromami. Scenéria bola zaujímavá. Suchá rovina, z ktorej nepravidelne vystupovali kopčeky pôdy rôznej veľkosti a výšky, spravidla medzi dvoma až piatimi metrami. A prakticky na každom bol nejaký strom. Pod jedným väčším kopčekom a rozložitejším stromom sme odparkovali a spravili si piknik. Opäť klasika – káva, čaj, ovocie. Poludňajšia páľava bola ostrá, ale v tieni a s miernym vánkom sa to ako-tak ešte dalo zniesť. Miesto som si zaniesol do navigácie ako skvelé potenciálne táborisko na stanovanie cez noc, keby sme nenašli nič iné.
Pokračovali sme ďalej, smer Rudkhaneh. Tu už navigácia Scout nezobrazovala nič, hoci cesta bola asfaltová. Prepol som preto len skusmo na MapsME a ajhľa – kopec informácií. Mal som celkom zlosť. MapsMe je zdarma, mal som ju len ako zálohu, pričom za mapy v Scout som zaplatil. Došli sme až do osady Aliyābād-e-mozaffari.
Bez nadsázky môžem povedať, že sme sa premiestnili do doby kamennej. Slamené ohrady, rozpadávajúce sa domy z blata, chudoba a sucho kričalo zovšadiaľ. Takmer sme z toho ohluchli. To, že sme sa neteleportovali v čase stotisíc rokov do minulosti, pripomínali len stĺpy s elektrickým vedením. Šli sme ďalej, preč od ľudí. Dostali sme sa na miesto, kde boli podobné kopčeky so stromami ako predtým, ale pôda bola horšia. Mäkšia a piesočná. Nemal som vôbec záujem zapadnúť, tu by sme pomoc na vyslobodenie hľadali podstatne ťažšie ako pri Araku. Cieľ našej cesty – púštne duny – bol síce na dohľad, ale stále pomerne ďaleko. Auto som preto zaparkoval do tieňa jedného stromu tak, že som vybehol do svahu jeho kopčeka. Kolesá sa okamžite ponorili hlboko do piesku.
Asar sa trochu vyľakala, ale ja som ju ukľudnil, že s týmto problém nebude. Auto stojí vo svahu a takéto zapadnutie nie je problém, stačí opatrne vycúvať a auto zbehne z kopčeka bez problémov. Sadla si za volant, ja som potlačil a hups… auto bolo okamžite von a voľné.
Lenže takto sme auto nemohli nechať. Teplota v tieni dosahovala 44°C a priamo na slnku by sa auto asi roztopilo. Rozhodli sme, že riskovať zapadnutie nebudeme a premiestnime sa inde. Vrátili sme sa na asfaltku a potom opäť ďalej. Skončili sme niekde v divočine, kde bola ešte ako tak zjazdná cesta, okolo nás kríky a stromy a najmä – nikde nikto. Aspoň sme si to mysleli. Obhliadli sme okolie a zistili, že hneď kúsok od nás je murovaný žľab, v ktorom tečie voda do neďalekej nádrže. Zrejme na zavlažovanie. Asar tam vyplašila nejaké vodné vtáky a miesto vyzeralo v pohode. Vybalili sme veci na piknik, uvarili si čaj, ľahli do tieňa a len tak relaxovali.
Aj v tieni bolo nenormálne horúco a začali nás tam otravovať dosť dotieravé muchy. Zrejme kvôli blízkosti vody a nejakého miestneho dobytka. A ako sme onedlho zistili, ani veľmi ďaleko od ľudí to nebolo, lebo boli chvíle, keď sme počuli hlasy. Raz aj dosť zreteľne, zrejme sa prišli pozrieť k tej nádrži, ktorá bola od nás len niekoľko metrov za stromami a kríkmi. Bola celkom reálna šanca, že nepozorovaní tam dlho nezostaneme a niekto na nás šliapne. Asar chcela v tom dusne zhodiť šatku a byť len tak v tielku, bez dlhých rukávov, ale pri hrozbe objavenia miestnymi ľuďmi to možné nebolo. Asi ťažko by do týchto končín volali na nás mravnostnú políciu, ale o problémy a nejaké scény či dohadovanie sme nestáli. Niekoľko týchto vecí sa spojilo a spôsobilo, že sme tam dlho nevydržali. Ďalej sa ísť nedalo, nebolo kam, tak sme sa rozhodli vrátiť k tým kopčekom so stromami. Tam nám bolo príjemne, takže sme plánovali, že sa tam rozložíme a ostaneme na noc. Aj sme sa tam presunuli a vyšli von z auta, ale príjemná pohoda tam už nebola. Aj ten mierny vánok sa kamsi vytratil a dusná horúčava sa nedala vydržať ani v tieni. Nedalo sa tam ani dýchať. A sedieť v aute s pustenou klimoškou…? To je čo za výlet do prírody? Rozhodovali sme sa teda, čo ďalej. Naše predstavy o príjemne strávenom dni a noci mimo ľudí kdesi v púšti boli doslova rozmetané nepríjemnou realitou. Rozhodnutie padlo pomerne rýchlo. Pokračovať kamsi na juh nemalo zmysel a ďalšie miesta, ktoré sme chceli vidieť, boli v podstate len na severe krajiny. Tu teda končíme a presúvame sa rýchlo na sever s tým, že čas ušetríme nočným šoférovaním. Ja s tým problém nemám, dokonca šoférujem oveľa radšej potme než cez deň a Asar môže naopak šoférovať cez deň a v noci si zdriemnuť. Smer bol jasný – Mashhad.

Cestou sme sa pri západe slnka zastavili v Kermane. Boli sme hladní. Najmä ja som potreboval poriadne jedlo, lebo ma čakalo to dlhé šoférovanie cez noc. Opäť sme zistili, že nájsť v Iráne reštauráciu, je hotová kovbojka. Z reštaurácií uložených v navigácii nefungovala alebo neexistovala ani jedna. Chodili sme chvíľu hore-dolu, až sme nakoniec našli jedno miestne malé bistro. Falafel, aj keď nie až taký skvelý, ako ten zo Shirazu, padol naozaj dobre.
V noci sme počas jazdy prechádzali dokonca cez tri check-pointy. Na prvom to bolo rýchle a s typickým „Vitajte v Iráne!“. Na druhom nikto nekontroloval, len kvôli retardérom sme cez neho prešli slimačím tempom. Cez tretí sme prechádzali už hlboko v noci a Asar už spala natiahnutá na sklopenom prednom sedadle. Zastavil som, stiahol okienko a v ruke už držal oba pasy. Policajt len nazrel dovnútra, a pozrel na Asar. Ja som naznačil s úsmevom, že spí. Policajt bol milý a chápavý, len sa usmial a naznačil, že je to v poriadku a máme pokračovať. Asar spala ako zabitá, tá nevedela o svete. Ťahal som to v kuse až asi do druhej hodiny do rána, keď už som naozaj nevládal. Odparkoval som auto kúsok mimo cesty a zistil, že hneď vedľa je akási búda, za ňou v diaľke sa rysoval akýsi park alebo sad paliem a vedľa sa len nejasno črtali siluety malého stáda tiav. Podišiel k nám pastier, resp. pasák tiav. Asar sa šla trochu rozhýbať a vraj jej ponúkal, že máme ísť spať do jeho búdy, že tam je jeho žena. To s poďakovaním odmietla a vytiahla svoju zrkadlovku Nikon, že si cvakne aspoň tie ťavy. Lenže bola hlboká noc a ťavy sme si na pozadí tmavej noci viac domýšľali, než naozaj videli. Aj to len keď z diaľky od diaľnice, po ktorej sme prišli, smerom k nám zamierili svetlá áut a o máličko osvetlili horizont za ťavami.
Asar to po chvíli skúšania zlostne vzdala, že aj na takýto foťák je primálo svetla a že sa to nedá.
„Dá sa, ukážem ti?“
„No tak keď toto odfotíš, padnem na zadok.“
Vytiahol som svoje sonyčko – a odfotil som. Neveríte? Tu to je:

Asar len (zo žartu urazenecky) poznamenala „to si robíš srandu? tak toto nie je fér!“ a zaliezla nazad do auta do spacáku.
Spacák som si vytiahol aj ja a spokojný zo svojho triumfu som celkom rýchlo zaspal.

Autor fotografií: Magy&Asar