Pri ťavách som spal len zopár hodín. Spánok bol osviežujúci, tak ešte za hlbokej tmy som pokračoval v ceste.
Dlho mi to ale nevydržalo, tak som to po niekoľkých hodinách opäť zapichol kúsok od cesty. Tentokrát nebolo široko-ďaleko nič. Na rozkladanie stanu som nemal ani sily ani chuť, len som sa opäť zabalil do spacáku a spal až do svitania. Tuším, že ani Asar sa pri zaparkovaní nezobudila úplne, len mátožne vzhliadla, že kde to sme a po mojej odpovedi „uprostred pustiny kúsok od cesty, spi ďalej“ sa znova ponorila do ríše snov.
Ráno asi o ôsmej ma zobudilo slnko a to, že bolo teplo. Asar mala teplý spacák, ja som sa do svojho musel trochu naobliekať. Po nevyhnutných ranných úkonoch a potrebách Asar sadla za volant a šoférovala až k najbližšej benzínke. Hneď pri nej bola rozostavaná mešita a budovy s priestormi pre niekoľko obchodov. Funkčný bol zatiaľ iba jeden – s potravinami. Zaparkovali sme do vstupu k areálu mešity a na betónový chodník si rozložili moje „matrace“ a raňajky. Čaj som priniesol z toho obchodíku.
Bolo príjemné ráno, slnko už tak nepálilo a vzduch bol svieži. Možno aj preto, že od rozpálenej krajiny pri Rudhkaneh sme boli viac než 600 km severnejšie a zároveň v nadmorskej výške asi 1300 m.n.m.

V rozsiahlych a čistých toaletách nedokončenej mešity sme si spravili rannú hygienu a pokračovali smerom na Mashhad. Asi 40 km za Ferdowsi sme sa zastavili cvaknúť pár fotiek. Cesta viedla medzi kopcami a scenéria bola naozaj zaujímavá. Po prvýkrát nebola v aute zapnutá klíma, lebo teplota padla z tých vražedných 44°C o celých 25 stupňov nadol. Asar si šoférovanie užívala, len si musela vziať hrubšiu šatku. Cesta až do Mashhadu trvala niekoľko dlhých hodín, a tak sme do centra dorazili až tesne pred západom slnka.
Vzhľadom na teplotný rozdiel bolo úplne jasné, čo musíme urobiť ako prvé. Kúpiť niečo teplé na seba pre Asar. Ja som nepotreboval nič, mal som rifle aj hrubé ponožky, tričko s dlhým rukávom aj vetrovku s vyberateľným vnútorným dielom, ktorý sa dá nosiť samostatne ako mikina. Asar mala ale len ľahké veci. V Mashhade sme preto zamierili rovno k veľkému nákupnému centru Arman. V malom obchodíku hneď vedľa si najprv kúpila sveter, a potom v samotnom nákupnom centre aj kabát. Hneď tam sme si dali aj večeru – kura s ryžou. Nič vegetariánske nemali, tak si najprv to kura objednala ona a po otestovaní, či nie je pikantné, som si ho objednal aj ja. Nákupné centrum bolo obrovské a luxusné, vo vnútri bolo niekoľko poschodí a uprostred mali obrovskú umelú stenu s niekoľkometrovou plastikou postavy, s jazierkom, fontánou a v jednej chvíli dokonca spustili akúsi show s dymom a plameňmi šľahajúcimi priamo z vody jazierka.
Z navigácie a internetu som našiel niekoľko vhodných možností na ubytovanie. Po príchode na prvú adresu táto možnosť padla, hostel už neexistoval. Druhá voľba znela „Hostel Mizban“. Lenže na ulici kde sme prišli, bol len veľký hotel a nevyzeral práve lacno. Spýtal som sa nejakého človeka na ulici, či náhodou nevie, kde ten hostel nájdem. Opäť zafungovala perzská pohostinnosť a s pomocou niekoľkých ďalších ľudí ma doviedli ku vchodu. Ten bol hneď vedľa pod schodmi do toho veľkého hotela. Ukázalo sa, že hostel Mizban je vlastne hotel. Hotely bývajú drahé, ale tento mal na cenovke 1 milión za izbu plus nejaké drobné. Recepčný veľmi anglicky nevedel, ale zavolal niekoho cez telefón, s kým som vyjednal izbu za 800 tisíc. Po ukázaní izby, ktorá bola vzhľadom na cenu naozaj luxusná, som neváhal. 800 tisíc je síce 2x viac než za hostel Badgir v Yazde, ale po prepočítaní je to stále len necelých 17 Eur. Pre dvoch. Navyše v tom boli rovnako luxusné raňajky. Čo viac si priať? Vrátil som sa do auta a preparkoval ho do hotelovej podzemnej garáže. S Asar sme v izbe zhodili veci a po niekoľkých dlhých dňoch sa konečne aj osprchovali. Ja som dokonca stihol vyprať zopár drobností a zahájil som klasickú procedúru zálohovania fotiek a videí.
Za posledných pár dní sa toho nazbieralo celkom dosť a aj kvôli tomu, že som robil zálohu na 3x, trvalo mi to viac ako hodinu. Jedna záloha priamo v notebooku na disku a potom na dva externé disky. Jeden z nich bol môj a druhý mal po skončení výletu ostať Asar. Takéto viacnásobné zálohovanie síce zaberie viac času, avšak ako sa neskôr ukázalo, zachránilo mi to veľkú časť fotiek. Ale o tom neskôr.
Večer sme si ešte šli na chvíľu sadnúť do vestibulu hotela, lebo hore na izbe wifi nebola. Zároveň sme si dali tureckú kávu. Ako všetko v tom hoteli, aj tá bola vynikajúca.
Je nutné poznamenať, že také boli aj raňajky? Asi nie, však? Po nich sme sa zbalili a opustili hotel.

Mashhad je druhé najľudnatejšie mesto v Iráne a vraj dokonca posvätnejšie, ako Qom.
Po skúsenosti z Qom sme sa tak trochu obávali, čo nás čaká. Nepríjemné prekvapenie sa ale nekonalo a aj z toho mála, čo som mal možnosť vidieť, tak podľa mňa he Mashhad výstavnejší a modernejší, než Teherán. Chceli sme ísť pozrieť Svätyňu Imáma Rezu, ale nedostali sme sa tam. Zastavila nás totálna zápcha a veľmi rýchlo sme zistili, kvôli čomu. Ashura ako sviatok nie je sviatok jedného dňa a tu sa priamo na ulici konal sprievod, ktorý sme zažili prvý krát v Isfaháne a potom aj v Yazde. Asar mala príležitosť si opäť spraviť pár fotiek, tak sme sa dohodli, že ona vybehne fotiť a ja sa medzitým s autom doplazím niekde pred alebo v okolí obchoďáku Arman, ktorý sme obaja poznali a ktorý bol len kúsok odtiaľ. A tam na ňu počkám. Asar vybehla a mne sa podarilo auto zaparkovať len o kúsok ďalej, pri okraji cesty na odbočke hneď vedľa policajnej stanice pri Ab Square. Nedúfal som, že tam vydržím dlho, a sprievod šiel akurát okolo, preto som narýchlo vytiahol som svoj foťák a niečo nafotil. Asar postupovala paralelne so sprievodom a aspoň som jej ukázal, kde stojím s autom, keď sa bude vracať. Zrada prišla veľmi rýchlo. Keďže som s touto situáciou nerátal a preventívnu tabletku som si nevzal, atmosféra ceremónie, bubny, rytmus a najmä tie masy ľudí zaútočili na mňa plnou silou. V podstate do 5 minút som bol odpísaný. Okamžite som sa vrátil do auta, vzal tabletku a zavolal Asar. Nechcel som, aby sa vrátila, len som považoval za svoju povinnosť ju informovať čo sa deje, a že pokiaľ ma nevyženú policajti tak tam ostanem čakať.
Po asi 15 minútach prišla k autu zistiť ako na tom som. Tabletka ešte nezaberala, ale v aute so zapnutou klímou a v relatívnom tichu to nebolo zlé. Uistil som ju, že prežijem a zrejme ma nikto nevyženie, lebo som nezavadzal. Preto ešte vybehla niečo pofotiť a skúsiť, či sa dostane bližšie alebo rovno do komplexu Imáma Rezu. Nedostala, lebo kvôli ceremónii bolo všetko uzatvorené. Tak sa asi po polhodine vrátila. Ešte odbehla nabiť kredit na mobil, lebo ho celý vyčerpala a internet jej už nefungoval. Zároveň mi doniesla zmrzlinové smoothie s orieškami, ale to som si veľmi neužil, aj keď mi bolo o máličko lepšie. Šoféroval som von z mesta a pri najbližšej benzínke som vyskočil sa spýtať, kde je predajňa Irancell, prípadne ako si dobijem kredit. Mne ešte internet fungoval, ale chystali sme sa do hôr a mimo miest, tak som nechcel riskovať, že mi kredit skončí v najnevhodnejšej chvíli niekde uprostred pustiny.
Ochota pomôcť Iráncov je fascinujúca. Obsluha čerpadla, kde som sa šiel opýtať, síce po anglicky nevedela, ale dohodla sa tam s nejakým pánom, čo tankoval, že on mi z jeho mobilu dobije kredit. Pán to zaplatil svojou kreditkou, následne mu odpočítali cenu za dobitie od ceny za benzín a ja som to obsluhe benzínky zaplatil. Znie to zložito, ale fungovalo to.
Hneď za mestom sme sa vymenili a ja som ledva stihol sklopiť sedadlo spolujazdca a doslova som odkväcol. Prebral som sa až na akejsi benzínke, kde Asar zastavila natankovať, odskočiť na toaletu a niečo kúpiť.
Keď sa vrátila do auta, informovala ma, že niekto ju tam v obchodíku ošahával. To ma celkom prebralo, ale v tom mátožnom stave som ťažko mohol ísť niekomu dať po papuli. Navyše dodatočne to ani nemalo zmysel.
Pokračovali sme smerom na Neyshabur a zastavili sa v Ghadamgah, kde je pútnické miesto so stopami Imáma Rezu, odtlačenými v čiernom kameni.
V areáli bolo celkom dosť ľudí, najmä z Pákistánu. Skupinky sedeli kdekade vo výklenkoch bočných múrov, na chodníkoch, trávnikoch… Spravili sme zopár fotiek a ja som ešte drzo vliezol do mešity a fotil. Tentokrát som rovnakú chybu ako vo svätyni 9 mučedníkov a vyzul sa.
Po chvíli sa tam jeden pán prišiel modliť a dovolil mi to natáčať a fotiť. Po skončení som mu vonku ešte raz veľmi pekne poďakoval.

S Asar sme si potom sadli do malej miestnej reštaurácie a dali si niečo teplé do žalúdka. Pri návrate k autu na parkovisku sme si kúpili čaj a pokračovali ďalej na Neyshabur k hrobke matematika a astronóma Omara Khayyama. Hrobka, resp. tá konštrukcia nad ňou je architektonicky veľmi zaujímavá, aj keď v čase našej návštevy bola nefotogenicky zhyzdená lešením. Škoda.
Asar kúpila pre Meisama za odmenu jeho pomoci malú a vkusnú sadu kníh s básňami. Kávu sme sa vo vedľajšej kaviarni neodvážili objednať, radšej sme si ju spravili na našom variči vonku na lavičke neďaleko hvezdárne. Tá zhyzdená nebola. Slnko nádherne zapadalo a my sme vyrazili smer Tabas.

Noc bola asi najmrazivejšia, odkedy sme boli v Iráne. Cestou na Sabzevar som pri Zafaraniyeh odbočil smerom k horám a našiel miesto, kde sa zložíme na noc a kde nebolo široko-ďaleko nič. Len prázdne pasienky a polia. Rozhodne žiadna zreteľne ohradená či vyznačená záhrada alebo políčko, kde by bol následne problém s majiteľmi. Od najbližšej cesty a obydlí sme boli za mierne zvlneným terénom, takže aj šanca, že by nás niekto videl alebo príde, bola mizivá. Stan som rozložil a kvôli vetru zakotvil nalepený úplne k predku auta. Mierny vietor fúkal odzadu auta a tvoril prirodzenú ochranu. Snáď to tak do rána vydrží bez zmeny. Asar sa opäť rozhodla ostať spať v aute. Kosa bola už pri rozkladaní stanu a Asar dúfala, že v aute jej bude predsa len teplejšie. Tým pádom že nepotrebuje teplý spacák a bude jej stačiť môj. Veľmi som tomu nedôveroval, ale dobre, spacáky sme si vymenili.
Lenže tento nápad nefungoval. Už za pár hodín uprostred noci ma zobudilo, ako čosi zahrkotalo a motor naštartoval. Hlavu som mal v podstate rovno pod predným nárazníkom, tak si viete predstaviť, aký intenzívny to musel byť zvuk a ako som vystrelil mimo potenciálnej dráhy auta s s prvou otáčkou štartéra. To nebolo o tom, lebo Asar nedôverujem, že by nedokázala naštartovať auto bez kontroly rýchlosti. To bol čisto pud sebazáchovy priamo zo spánku a ten nedôveruje nikomu. Samozrejme sa žiadna dráma nediala. Motor chvíľu bežal, Asar si vyhriala interiér a po asi štvrťhodine všetko zmĺklo. Ponoril som sa opäť do slastného spánku. Druhé naštartovanie prišlo veľmi skoro, ani nie za štvrťhodinu. A ďalšie v zhruba rovnakom časovom horizonte. Pozrel som sa na hodinky na ruke – 2:30. Ajaj, tak takto to nepôjde.
Vyliezol som zo stanu a prinútil Asar, aby si vzala svoj teplý spacák späť a ja som si z kufra auta ešte vybral zopár vecí na oblečenie.
Do svojho, síce tenšieho ale priestrannejšieho, spacáku som liezol naobliekaný v troch ponožkách, dvoch nohaviciach, troch tričkách, mikine a koniec spacáku, kde som mal nohy, som ešte zastrčil do zazipsovanej vetrovky.
Zaspal som veľmi rýchlo.

Po tomto naobliekaní mi už zima nebola a vyspal som sa. Ráno som vstal pomerne skoro, asi o siedmej či koľko bolo. Asar ešte nebola medzi živými, tak som ju nechal a trochu sa poprechádzal po okolí. Vyšiel som na neďaleký malý kopček, odkiaľ som videl navôkol. Pasienky, neobrobené polia, prázdna krajina všade navôkol. V diaľke sa črtala pekná silueta hôr, z druhej strany boli nejaké stavby, cesta, priemyselný podnik. Svieži a čistý vzduch, slniečko už začínalo trochu hriať. Krásne ráno. Dal som si obligátne tai-či, trochu sa prebehol… hneď som sa cítil lepšie.
Keď som sa vracal k autu, videl som jej rozospatú hlavu, ako žmúri do ostrého ranného slnka. Dali sme si raňajky, čaj…
Ja som chcel z externého disku, kde som mal veľkú databázu hudby, stiahnuť niečo lepšie do mojej mp3-ky.
Hudbu sme si v aute púšťali z našich mp3-jok prepojených cez autorádio prepojovacím audiokáblom. Asar hneď na začiatku výletu s nadšením pustila rádio a hľadala miestne stanice a ich hudbu. Veľmi rýchlo ju to však prešlo, lebo len málokedy sa to dalo počúvať dlhšie, alebo vôbec. Bolo to aj kvôli tomu, že sme často prechádzali rôzne pohoria, priesmyky, hory, pustiny a púštne oblasti, kde bol signál veľmi zlý. A ak aj bol dobrý, väčšinou len niečo hovorili, alebo sa tá hudba naozaj nedala dlho počúvať.
Po dvoch týždňoch sme mali obe naše mp3-ky opočúvané, tak som chcel trochu oživiť repertoár. Lenže do svojej mp3-ky som cez USB kábel dáta nepreniesol, lebo som nanešťastie vzal len krátky – nabíjací. Skúsil som teda súbory prehodiť do USB kľúča (flešky), lebo autorádio malo USB konektor. Lenže nech som tie mp3ky tam dával akokoľvek a skúšal flešku naformátovať na rôzne súborové formáty (NTFS, FAT a pod), autorádio po vložení flešky a počiatočnej inicializácii vždy zahlásil chybu. Dokonca tvrdošijne odmietal SD karty, hoci mal slot na karty. Moril som sa s tým viac ako polhodinu a aj tak to bolo k ničomu.
Zbalili sme sa a šli smerom na Tabas. Miesto som si zaznačil ešte doma cez počítač, mala tam byť zaujímavá historická stavba na štýl arény alebo štadióna, či amfiteátru. Ale keď sme tam dorazili, tak ani po chvíli blúdenia a chodenia sem a tam sme to nenašli. Až neskôr som zistil, že tú fotku „arény“, ktorá údajne mala byť v Tabas, som trochu poplietol a bol to Belgheis, kam sme ešte v ten deň tak či tak šli.
Keď sme nenašli nič v Tabas, Na MapsME som zadal smer Esfarayen a šiel podľa navigácie. Cesta sa zhoršovala, šli sme do kopcov a prechádzali cez Bohom (alebo Allahom?) zabudnuté dedinky a osady. Až sme skončili, lebo pre naše auto nebola cesta ďalej prejazdná, jedine tak nejaký poriadny off-road. Tak sme sa zase asi hodinu vracali. Ale aspoň sme zase videli zaujímavé miesta, kam zrejme zahraničný turista ešte nikdy nebol. Veď aj miestni dedkovia, keď sme cez ich dedinu prechádzali, na nás čumeli ako na mimozemšťanov.
Kvôli tejto chybe v navigácii (a nie poslednej), a následnému blúdeniu s vracaním sa, sme sa do Esfarayen dostali až poobede a boli riadne hladní. Auto sme zaparkovali k obchodíku s ovocím a opýtali sa predavača, kde je najbližšia reštaurácia, kebab, falafel… Jednoducho jedlo.
Trochu sme sa kvôli tomu prešli, asi kilometer, ale celkom to ušlo. Navyše porcia pre dvoch aj s limčou vyšla na nejakých 90 tisíc Rialov, čo bolo úplne skvelé.

Cestou späť k autu sme si ešte na chvíľu sadli do malej, celkom moderne zariadenej kaviarničky, kde nám pripravili kvalitnú espresso kávu s, na iránske pomery, luxusným servírovaním.

Nákup v tom obchodíku s ovocím a zeleninou sme urobili za odmenu, že nám majiteľ poradil a „strážil“ auto, ktoré sme mu drzo zapichli rovno k jeho tovaru.
Na neďalekej benzínke sme sa vyvenčili a šli k ďalšiemu bodu na našej mape: Belgheis.

Neočakávali sme nič extra. Ja som len kdesi na internete našiel, že je tam nejaká zaujímavá zrúcanina, ale informácií bolo veľmi málo.
Cesta k Belgheis viedla pomedzi domami, domčekmi, uličkami… Po čerstvej skúsenosti s navigovaním do slepej ulice som až nedúfal, že sa tam dostaneme. Odrazu za jedným domom sa ulica končila, náhle bolo priestranstvo voľné a za neďalekými stromkami sa týčila stavba, až nám to s Asar vyrazilo dych. Autom sme došli až tesne k rozvalinám tohoto monštra.

Cez malý bočný vchod sme vstúpili dovnútra ohradeného areálu, a nestačili sa dívať, diviť a obdivovať.

Belgheis je stavba, ktorej vek sa odhaduje na cca 4 tisíc rokov. Má približne obdĺžnikový tvar, 350 metrov na dĺžku a asi 200 metrov na šírku a 29 veží. Je postavená z tehál z nepálenej hliny, alebo inak – z blata.
Vzhľadom na vek, použitý stavebný materiál a stav je väčšina v ruinách. Aj napriek tomu stále vidieť mnoho prvkov architektúry. Časť je zrekonštruovaná a prebiehajú tam archeologické vykopávky. Areál ani objekt nie je ohradený alebo strážený. Teda… keď sme tam boli, prechádzal sa tam jeden mladý vojak. S úsmevom sme si kývli a to bolo všetko. Pohybovať sme sa tam ale mohli voľne, bez obmedzenia.
Strávili sme tam asi hodinu prechádzaním po areáli, fotením, obdivovaním. Hneď popri Belgheis viedli drôty vysokého napätia a tento kontrast starobylého sveta s novým pridával miestu na zaujímavosti.

Atmosféra starých vekov, kedy rôzne národy a kmene neustále proti sebe bojovali nakazila aj nás. S Asar sme si dali „rozstrel“ fotoaparátmi. Ona strieľala svojim Nikonom na mňa, ja svojou bazukou na ňu. Aj keď som mal výhodu v podobe ťažšej artilérie, bol som na otvorenom priestranstve a dole. Asar stála na vyvýšenom mieste a potom použila kamufláž. Týmto nečakaným úskokom si zaistila víťazstvo a vrátila mi to pokorenie za nočné ťavy.

Keď sme sa dosť vynadívali, boli sme radi, že sa môžeme vrátiť do auta s klímou. Slnko pražilo aj tu celkom slušne a vo vnútri areálu Belgheisu vzduch skamenel tak, že sa nepohlo ani steblo trávy.
Nasledoval rýchly presun k ďalšiemu blízkemu bodu na mape – Fire Temple. Tam sme dorazili za šera po západe slnka.
Dedinka Aspakhu, kde sa táto pamiatka nachádza, je od hlavnej cesty bokom a kúsok nahor do svahu blízkeho pohoria. Je to jedno z tých miest, kde líšky (alebo vlci) dávajú dobrú noc a ďalej už okrem strmých skál nič nie je. Trochu prekvapením pre nás preto bolo, že na rozdiel od iných podobných dediniek „pánu Bohu za chrbtom“ bola táto vkusná, nezanedbaná. Dokonca tam mali kvalitnú dlažbu z mačacích hláv. Fire Temple (alebo Chrám ohňa) je všeobecné pomenovanie pre tento typ zoroastrijských chrámov, lebo v zoroastrijskom náboženstve sú oheň spolu s čistou vodou agentmi rituálnej čistoty.

Keďže sa prudko stmievalo, nebol dôvod tu zotrvávať dlhšie. Tých pár fotiek, čo sa dalo cvaknúť za tohto svetla, sme spravili, vidieť sme už nevideli nič, dedinka nemala ani reštauráciu alebo čajovňu, tak sme nasadli a vydali sa smerom na Gonbad Kavus, nájsť nejaké ubytovanie.

Z navigácie vyskočili iba dve, nejaký guest house a hotel Qaboos. Hotel bol hneď prvý zo smeru, odkiaľ sme prišli, a tak bol logickou voľbou, že sa pozrieme k nemu.

Bol hneď za rohom pri kruháči a ako sa neskôr ukázalo, nebola to najšťastnejšia voľba. Úroveň hotela, keď do neho vkročíte, môžete spoznať aj poslepiačky podľa vône, Tento síce nesmrdel, ale pach nemal veľmi príjemný, interiér a vybavenie pôsobilo nevábne a veľmi sparťansky. Recepčný po anglicky nevedel a chvíľu trvalo, kým som vysvetlil, že by som mal rád izbu pre dvoch a najmä z druhej strany hotela, nie na hlavnú cestu. Kvôli hluku. Nakoniec mi jednu ukázal a vyzerala solídne. Síce tam bola jedna posteľ naviac, ale to nevadilo. Pýtal som sa na cenu – 1mil. Riálov. To síce nebolo veľa, ale po skúsenosti z Mizbanu a iných zariadení to bolo naozaj veľa. Lenže druhé ubytovanie na navigácii bolo až na opačnom konci mesta, tak som súhlasil. Ešte som preparkoval auto do dvora hotela a s vecami sme sa obaja vrátili k recepcii.

To tam už bol druhý chlapík a vzal si naše pasy. Vyplnili sme pár vecí do nejakého formulára a mal som zaplatiť. Lenže tento pán zrazu pýtal skoro 1,2 milióna. Po chvíli naťahovania som vyrozumel, že je to preto, že double izba je za 1milión a to, čo mi ukázal, je za 1,2 milióna. Bolo to po prvý raz v Iráne, keď som mal dosť silný dojem, že nás chcú iba „natiahnuť“. Celý hotel a personál bol pofidérny. Nakoniec nám dal inú, kde bola jedna veľká double posteľ. Síce v inej časti hotela, ale izba nemala okná do ulice. Jediné okno smerovalo do chodby hotela. Tam bol ale iný problém: izba bola neskutočne prekúrená. Opäť chvíľa dohadovania a snahy vysvetliť, čo chcem. Nakoniec som ventil na radiátor dostal a tú žeravú hrôzu mohol vypnúť. Na izbe bola aj klíma a aj po vypnutí radiátora ešte bežala asi hodinu, kým zrazila teplotu na prijateľných 23°C. Ešte som na recepciu raz odskočil pre heslo k wifi. Kým sa Asar sprchovala, skúšal som wifinu, ale bola to nepoužiteľná bieda. Podobne ako takmer všade. Kúpeľňa bola dosť bieda, ale teplá voda bola teplá ako-tak a osprchovať sa dalo. Trochu šok prišiel, keď som si sadol na posteľ k batohu a niečo hľadal. Zrak mi padol na koberec. Pozrel som sa bližšie a skoro som odpadol. Vrstva špiny, vlasov a chlpov zadupaná do koberca v takom množstve, že by som z toho mohol utkať druhý koberec. Asar radšej spala vo svojom spacáku, ja som svoj rozložil pod seba a prikryl sa plachtou, ktorá tam bola pripravená čistá v zatavenom plastikovom sáčku. Aspoň jedna vec v tom hoteli bola čistá.

Autor fotografií: Magy&Asar