Každý máme svoje problémy a pokiaľ ide o rôzne choroby či diagnózy, sme každý unikátom. Resp. unikátnou zbierkou diagnóz, chorôb, porúch, odlišností. O niektorých vieme, najmä o takých, ktoré vidno alebo ich cítime, o mnohých netušíme. A nezriedka sa to zistí, až keď je neskoro – a odhalenie príde až na stole patológa.

Jednou z takých vecí, ktoré často ostávajú skryté, sú rôzne problémy, ktoré by sa dali označit ako psychologické, resp. neurologické. Mnohokrát je to dokonca komplikované tým, že na mnoho týchto „porúch“ ani nie je diagnóza, resp. poriadna klasifikácia. A to je aj prípad mizofónie.

Mizofónia síce nemá ešte oficiálne zaradenie v zozname diagnóz, jedná sa o pomerne nedávno odhalený, resp. pomenovaný problém. V zásade je to neurologická porucha, pri ktorej špecifické zvuky (alebo aj vizuálne podnety) vyvolávajú abnormálnu emočnú reakciu – hnev, odpor, paniku a pod. A to často bez ohľadu na hlasitosť týchto zvukov. Samozrejme, čím je zvuk hlasitejší a frekvencie vyššie, tým je to nepríjemnejšie pre všetkých ľudí bez rozdielu. Ale mizofónia je špecifická práve tým, že hlasitosť daného zvuku nie je smerodajná. Teda se nejedná a hyperakúziu. Typickou odpoveďou na situáciu je tzv. „útok alebo útek“ (angl. fight or flight response), teda ide o akútnu stresovú reakciu. Môže ísť o zvuky rôzneho charakteru a hlasitosti. Chrúmanie lupienkov s otvorenými ústami, mľaskanie, hlasité žuvanie žuvačky a praskanie žuvačkových bublín, keď si niekto „čistí“ medzery v zuboch takým tým cmuknutím pri prudkom nasatí vzduchu, chrúmanie prakticky čohokoľvek, čo znie ako drvenie piesku/cukríkov zubam, hlasné zvuky príbora o tanier, klopkanie nechtami pri písaní na klávesnici atď.

Možno ale mnohí z vás, čo to čítajú, si tiež vybavia, že existuje nejaký zvuk, ktorý v nich vyvoláva stav “utiecť alebo vraždiť”. Čo tak škrípanie s nechtami po skle, alebo s kriedou po tabuli? Pukanie s kĺbami na prstoch rúk…? Myslím, že mnohí z nás si nejaký taký “spúšťací” zvuk vybavia.

Že nejde o novú vec, potvrdzuje viacero zmienok situácie v románoch z minulosti – iba to vtedy ešte nemalo meno ani zaradenie. Dokonca aj v starom kriminalistickom seriáli „Malý pitaval z velkého města“ je jedna taká situácia. Spomeniete si ktorý to bol diel a ktorú postavu aký zvuk vytáčal? 😉

Mňa odjakživa vytáčalo do nepríčetnosti, keď niekto začal bezmyšlienkovite cvakať s perom, alebo kartou vo visačke (ako je teraz celkom bežné v mnohých firmách, že zamestnanci musia mať na krku alebo inde viditeľnú identifikačnú kartu v držiačiku). A kopec ľudí si kompenzuje svoj stres či nejaký druh vnútorného napätia týmto ventilom. Lenže kým oni sa ukľudňujú, mňa to vždy vyvádzalo z miery a buď som potichu trpel (no skúste povedať svojmu šéfovi, nech preboha prestane s tým debilným zvykom a zvukom), alebo ak to situácia a povaha či nálada dotyčného/nej dovoľovala, tak som slušne poprosil aby s tým prestal. Väčšina prestala, väčšina pri tom zároveň hádzala nechápavý pohľad, ako mi niečo také môže vadiť. No a väčšina to po chvíli akosi automaticky (podvedome) začala robiť znova.
Niekedy stačilo hodiť „zlý pohľad“ a pochopenie prišlo okamžite, inokedy som musel tú diabolskú vec z rúk vziať.
Už sa ale aj párkrát stalo, že ani to nepomohlo a zopár pier som po dvoch prosbách a varovaniach (a následnej ignorácii) jednoducho polámal.

V mojom prípade sú to najmä zvuky “zbytočné”, otravné, rušivé a/alebo ostré. Ako som písal vyššie, u mňa to začalo zbytočnými “cvakacími” zvukmi, dnes je to v podstate čokoľvek, čo má podobný charakter. Krátky ostrý zvuk. Napr. puknutie viečka pri otváraní plechovky s nápojom. Predstavte si, že vám niekto nečakane vystrelí z revolvera rovno pri uchu. Paráda, čo? Asi takto sa cítim ja zakaždým, keď niekto si na „dosluch“ otvorí nápojovú plechovku.

Problém s mizofóniou je, že na to zatiaľ neexistuje žiadna účinná liečba, alebo nejaký postup, ako to zmierniť. Rady ako „skús sa nad to povzniesť“, „nevnímaj to“ alebo „sústreď sa na niečo iné“ sú úplne nanič.
Ďalším problémom je, že ako ľudia starnú, celkom prirodzene už nevyhľadávajú hlučné prostredia alebo situácie. Kým mladý človek si rád zašiel na diskotéku, koncert, posedieť s kamarátmi do hlučného podniku či nemal problém pracovať na pracovisku s vyššou úrovňou hluku, s pribúdajúcim vekom sa situácia mení a človek skôr vyhľadáva tichšie prostredie. A pokiaľ sa k tomu pridá mizofónia, je dielo skazy dokonané.

Aj keď na mizofóniu zatiaľ neexistuje liek, liečba, dokonca ani oficiálna diagnóza, má už názov a vzhľadom na pomerne široké rozšírenie sa o tom začína diskutovať. Vytvárajú sa komunity postihnutých, kde si navzájom vymieňajú rady, skúsenosti, ventilujú hnev či frustráciu atď. Možno si poviete, že to až taký problém nie je, ale podľa mnohých spovedí a popisov je to reálny problém, ktorý nám, mizofonikom, celkom solídne ničí život. Likviduje vzťahy, sociálny život, utekáme od ľudí, dokonca často od najbližších, spôsobuje depresie, panickú poruchu atď.
S tým, ako narastá jak počet postihnutých, tak dopad tejto poruchy na životy ľudí, sa možno pomaly blýska na lepšie časy. Existuje už vyšetrenie MRI ktoré dokáže potvrdiť túto „procesnú chybu“ kdesi v mozgu a dokonca sa dá identifikovať konkrétny chromozóm v analýze DNA, ktorý je zodpovedný za tento stav!

Cesta je ale ešte dlhá a tŕnistá. Aj keď už bol podaný návrh na zaradenie do oficiálnej tabuľky diagnóz, musí to prejsť kdejakými schvaľovacími procesmi, ustanoviť sa oficiálny postup diagnostiky a symptómov atď.
Už teraz existuje (samozrejme neoficiálna) tabuľka úrovní mizofónie, podľa ktorej sa dá určiť ako veľmi táto porucha vplýva na život daného človeka. Schválne skúste hádať, v ktorom leveli som ja. S touto tabuľkou ale celkom nesúhlasím, lebo prvé úrovne nemajú prakticky nič spoločné s prehnanou reakciou na zvuk. Osobne by som z tohoto zoznamu vyškrtol prvých 5 úrovní.

Pokiaľ ste teda doteraz reagovali na určité konkrétne zvuky prehnane (na rozdiel od svojho okolia alebo iných ľudí), teraz už viete, že to má názov.

Zatiaľ jedným z mála účinných riešení, je používať špeciálne sluchátka s tzv. aktívnym rušením hluku (active noise cancelling). Označujú sa ako ANC sluchátka.

Lenže ani to nie je všeliek, sluchátka nemôžete mať nonstop a v určitých situáciách už vôbec nie.

A vás ostatných, ktorých žiadne zvuky nerušia natoľko, aby to spôsobovalo akékoľvek nepohodlie, chcem požiadať o malú láskavosť. Pokiaľ nejaký taký zvuk (ako je spomenuté vyššie) podvedome robíte, a ani o tom neviete, skúste sa občas poobzerať, či nie je vo Vašom okolí niekto, kto prejavuje príznaky nepohodlia, nespokojnosti alebo dokonca utrpenia. Možno ste práve Vy zdrojom takých strašných zvukov pre nejakého mizofonika vo Vašom okolí. Pre nás je to totiž problém, vzniesť námietku voči niečomu takému „bezvýznamnému“. Avšak bezvýznamnému z pohľadu tých, ktorí tým netrpia.
A kto tým netrpí, nepochopí, aké závažné dopady môže mať niečo tak triviálne, ako štikanie nechtov, večné popoťahovanie nosom (namiesto poriadneho vysmrkania sa do vreckovky) alebo mľaskanie či chrúmanie lupienkov.

Niekoľko článkov o mizofónii:

Zoznámte sa s mizofóniou. Ak vám vadia aj tie najbežnejšie zvuky, zrejme ňou trpíte (SK)

Nenávidíš zvuky prežúvania či ťukania po klávesnici? 12 signálov, že môžeš trpieť mizofóniou (SK)

Mizofónia na Wikipédii (SK)

Misophonia (mizofónia): keď vás ide urvať z nepríjemných zvukov (SK)

Rozčúli vás klikanie perom a prežúvanie druhých? Môžete trpieť mizofóniou (SK)

Do Chewing Sounds Make You Crazy? (ENGL)

What is misophonia? (ENGL)