Lola bola typický utečenec, bývajúci vonku, ale využívajúci ľudskú pohostinnosť. Túlala sa po štvrtiach, jedla, čo prišlo pod zub a trávila život klasickým „bezdomoveckým“ spôsobom. Svoje tri dietky prišla porodiť do náhodnej krabice v zadnej záhradke jedného z mnohých bezmenných domov v danej štvrti. Majiteľ domu ale mal psa, takže tam ostať natrvalo nemohla. Našťastie mal aspoň toľko pochopenia, že ich tam nechal prvé tri týždne, kým boli drobce príliš malé a krehké. Dokonca im tam dal akúsi starú kožušinovú prikrývku (foto 1) a občas Lole naložil niečo do misky. A svojho psa držal vnútri, prípadne strážil, keď bol na záhrade. Všetka česť, mnohí by nespravili ani to, prípadne by matku aj s malými v krabici odniesli niekam preč.

Lenže keď mladé začali vystrkovať papuľky z krabice, majiteľ pozemku zistil, že udržať svojho psa na uzde je ťažšie, než sa zdalo. Lola našťastie natrafila na dobrého človeka, ktorý zavolal do našej charity a poprosil o pomoc pri odchyte a premiestnení.

A tak Lola a jej detičky skončili dočasne u mňa. (foto 2-4)

Lola dostala meno už od nahlasovateľa, lebo utekala, len čo začula otvárať posúvacie dvere z kuchyne na záhradku a aj nám chvíľu trvalo, kým sme ju odchytili. Drobcom som dal mená Lady Jessica, princezná Irulan a Ramon. U mňa Lola nemala kam utiecť, prvú noc pri snahe o nájdenie východu z kuchyne mi z nej urobila „kôlničku na drevo“. Pozhadzovala, čo sa dalo aj nedalo. Ale nebola agresívna ako iné divošky, po ktorých mi občas ostali hlboké rany ešte dlhé týždne, a napodiv už druhý deň sa zmierila, že zrejme ostáva vnútri a iba syčala.

Jej tri detičky sa tmolili okolo nej a opakovali jej správanie – teda to syčanie. Až na Jessicu. Tá bola úplne iná, ako jej súrodenci. Už prvý deň sa celkom bez strachu rozbehla ku mne cez celú kuchyňu, zatiaľ čo Lola sa len zvedavo prizerala. Jessica sa do mňa jednoducho zamilovala. A ja do nej.

Na druhý deň sa nejako prešmykla cez medzierku vo dverách a zrazu bola pri mne na gauči, pritúlila sa a zadriemala. (foto 5-6).

Od tej doby sa vracala k mame len na kŕmenie, inak som ju mal skoro stále za pätami, stala sa mojím nerozlučným spoločníkom. (foto 7-10). Jej sestra a braček si zo začiatku držali odstup, ale rýchlo si zvykli, že nie som nič, čoho by sa mali báť. (foto 11-12)

Drobce rástli, Lola si zvykala ale nikdy neprišla na dosah. Ostávala ostražitá a v ústraní. Medzitým k drobcom pribudla štvrtá nájdená sirota, James. (foto 13)

Prišiel ale čas sa rozlúčiť. Ramon šli s Jamesom na adopciu ako prví.

Horšie to bolo, keď sa ohlásila Isabel, nová majiteľka, čo si adoptovala Jessicu a Irulan. Myslím, že to odlúčenie som horšie prežíval ja, než Jessica. Poznáte to – človek naplno pochopí hodnotu niečoho, až keď o to príde. Jessica mi zo všetkých mačiek a mačiatok prirástla k srdcu najviac. Možno až príliš…

Fotka číslo 14 bola dokonca dlho ako titulná fotka našej charity na FB. A fotku č.15 mám dodnes ako pozadie na ploche keď zapnem počítač.

O to viac radosti (aj smútku) som pocítil, keď mi Isabel po nejakom čase napísala, ako sa slečny majú a poslala zopár fotiek. Jessica rastie do krásy a dnes je z nej prenádherná krásavica. Podľa Isabel je povahovo úžasná a spolu so setrou Irulan sú nerozlučná dvojka. (fotky 16-18).

Čo dodať na záver? Nikdy neľutujem obetovaný čas, námahu a peniaze na záchranu či výchovu stratených alebo bezprízorných štvornohých mňaukošov. Len v prípade Jessicy je to trochu iné. Radosť, že sa má skvele, že našla dobrú rodinu a je šťastná. Ale aj trochu smútok, že to nie som práve ja, u koho to šťastie a rodinu našla. Ale nemôžeme mať všetko, všakže?

—–