Úsmev je dnes už rarita.

Mám na mysli čistý, úprimný a odzbrojujúci úsmev cudzieho človeka inému. Nezištný, nehraný, ľudský.

Nemyslím tie nekonečné uhihňané smiechoty puberťákov, ktorí sa chichúňajú zo všetkého.

Ani mdlé úsmevy vyvolané nasilu nasekaným humorom v situačných komédiách, ktorými sa televízne kanály len tak hemžia.

A ani ten falošný, keď vás na ulici otravujú jehovisti alebo iní „dobráci“ z rôznych spirituálnych spolkov s primrzlým úsmevom, akosi neprirodzene zablokovaní na večne dobrú náladu, ktorí vás chcú zlákať do osídiel svojho úžasného sveta návnadou „pozri ako mi je dobre, aký som prešťastný, stále sa usmievam…“.

Z takých sa mi obracia žalúdok naruby.

—

Pavlína mala zase jeden zo svojich „skvelých“ dní.

Ráno ulomila páčku na kulme. Rozliata káva. Zabudnuté kľúče.

Dve rozdielne ponožky – to zistila až v buse do práce.

Na poslednú výčitku priateľa prostredníctvom sms už nemala síl ani reagovať. Aj keby – nemala už kredit. A výplata ďaleko…

Zťažka si povzdychla. Zase bude musieť prosíkať mamu. Vie, že jej vždy dá, ale hnusí sa jej takto zneužívať jej dobrotu.

Vlastne sa jej hnusí už pomaly všetko.

Opľuvaný vchod, kadiaľ musí niekoľkokrát denne prejsť. Výťah, v ktorom aj napriek litru sava stále páchnu zvratky a moč. Koberec v jej obývačke, ktorý pamätá snáď ešte aj Máriu Teréziu, aj svoju najobľúbenejšiu mikinu, ktorá je súca už len ako handra na umývanie podlahy.

Hnusí sa jej ešte aj tá voda z vodovodu, má pocit, že tečie odtiaľ odporná močovka a nie číra voda.

Často sa pristihla, že tu už nechce byť. Nechce takto ďalej živoriť. Nevybrala si tento život a nechce ho prežiť v ohlušujúcej a otupujúcej prázdnote nasledujúce desiatky rokov.

Nieže by aktívne rozmýšľala, ako spáchať samovraždu. Na to nikdy nemala odvahu. Ani fantáziu.

Ale bola ten typ, ktorý z náhleho pohnutia mysle, úplne nepredvídateľne, vykročí do koľajiska práve pred prichádzajúce metro, alebo do cesty kamiónu. V tom nebol plán. Iba hlboké vnútorné rozhodnutie vyriešit nikam nespejúci život. Živorenie. Pretrvávanie.

Do práce prišla s 10-minútovým oneskorením a len vďaka kolegyni, s ktorou si vymieňajú takéto láskavosti už pár mesiacov, to nikomu nevadilo. Keď si obliekla firemnú rovnošatu, zistila, že sa opäť na jednom mieste páre. Dobehla na svoj rajón, vypľutá, bez života. Ani ospravedlniť sa nevládala. Len hodila bezmocný pohľad na kolegyňu, ktorá za ňu nadrábala. Tá to vzala na vedomie, kývla hlavou, nič sa nepýtala. Nebolo čo. Veď nabudúce si úlohy vymenia.

Práca ju nijako netešila. Kohože už môže tešiť monotónne a nekonečné dopĺňanie tovaru do regálov, zarovnávanie tovaru, nekonečné napravovanie toho, čo zákazníci prehádžu, premiestnia. Odporné svine! To robia určite naschvál!

Aj dnes jej vypadla z rúk snáď už tisíca konzerva, sáčok s nejakou sušenou gebuzinou či krabica. Až keď prácne naukladala a zarovnala dva kartóny konzerv broskyňového kompótu, zistila, že ho dala o jednu radu vedľa. Od zlosti a bezmocnosti sa jej chcelo plakať.

Po prestávke a dvoch cigaretách bola stále ako v tranze. Celý svet je nanič, celý tento život. Ani zvuky okolia poriadne nevnímala, akoby bola zatvorená v bubline a všetko k nej doliehalo akosi zdiaľky, tlmene.

Zase premýšľala o tom, aké by to bolo. Zmiznúť z tohto sveta. Zanechať problémy, tú bledú prázdnotu. Svet by neprišiel o nič, keby odišla. Pokračoval by vo svojej tupej úbohosti ďalej.

Oči jej podvedome zablúdili k rozvádzaču. 380V. Bolo by to rýchle.

Reproduktor ohlásil jej meno nepríjemne nahlas, vytrhol ju z jej príjemnej prázdnoty. Ako naschvál, jedna kolegyňa vypadla, tak ju chcú na kasu. To nenávidela snáď ešte viac, než dopĺňanie tovaru.

Už prvý zákazník sa na ňu osopil, že či je Šípková Ruženka a potrebuje bozk, alebo snáď facku, aby sa prebrala.

Nevedela si predstaviť, ako tam vydrží nasledujúcich 45 minút. Pokladničný pás sa vzpieral, nechcel ísť plynule, skener fungoval asi na heslo, ktoré nepoznala, zaregistroval priemerne každý tretí pokus o oskenovanie čiarového kódu tovaru. Ani magnet na odstraňovanie protizlodejských pripínačiek z tovaru a odevov nechcel spolupracovať. Ruky sa jej potili, tovar šmýkal.

Keď takmer rozbila fľašu vína a zákazník na ňu vyletel, aby dávala väčší pozor, mala toho akurát dosť. Zajachtala nesúvislé „pardón“ a mimovoľne sa pozrela na rad zákazníkov, čakajúcich pri jej pokladni. Zdalo sa jej, že sa každý jeden díva na ňu. Nie díva, ale priam zíza. Opovržlivo. Výsmešne. Odporne. Ani si nemusela predstavovať, čo si o nej myslia.

Pohľadom na okamih zavadila o vyššieho chlapíka v stredných rokoch, práve sa postavil na koniec rady a netrpezlivo sa na ňu zahľadel. V jeho očiach sa však zračilo ešte čosi horšie. Zúrivá zlosť. Nenávisť. Odvrátila pohľad a snažila sa sústrediť na tovar a pokladňu. Káva, káva, horalky, zase káva, zase horalky, kečup, antiperspirant, vatové tyčinky, zase káva… Hotovo. Pri prerátavaní prijatých peňazí sa musela trikrát pozrieť na displej pokladne, nedokázala si ani na ten krátky moment zapamätať, koľko mala vydať.

Pohľad zúrivca priam cítila na sebe, ako ju prebodáva, drví, láme a dusí. Viac, ako všetci tí ostatní čakajúci dohromady. Mimovoľne sa zahľadela jeho smerom, ale nedokázala sa prinútiť mu pozrieť priamo do očí. Aj tak jej taký pohľad stačil na to, aby sa uistila, že je to ešte horšie. Ten chlapík bol očividne plný vraždy, ako ju pozoroval.

Ďalší.

Piškóty, mlieko, časák… 32 položiek.

Bloček z pokladne vytrhla tak nešikovne, že ho fakticky podala zákazníkovi v dvoch kusoch. Ten len znechutene mávol rukou a otočil sa jej chrbtom.

Zúrivec sa blížil. Periférnym videním registrovala, že netrpezlivo prešľapuje. Vnímala reč jeho tela. Hrozba. Zničenie. Hrozila sa toho, keď on príde na rad.

Ešte nie, ešte nie!

A zrazu stál pred ňou. Díval sa na ňu ako otec na vraha svojej dcéry.

Nedívala sa mu priamo do tváre, ale cítila to každou bunkou, vlasom, každou krvinkou v tele. Pod jeho pohľadom sa cítila ako mravček, obklopená ohromnou hradbou ohňa, bodajúcich ostňov a ostrých žiletiek. Bolo jej na odpadnutie.

Len nespraviť chybu, len nespraviť chybu!

Prvá položka. Fajn. Druhá. Sáčok nejakých čipsov sa jej vyšmykol z rúk a zmizol z dohľadu za pokladňou kdesi pri nohách zákazníka.

Nedokázala ani hlesnúť v tom zlomku hrôzy, len inštinktívne vtiahla hlavu medzi ramená v očakávaní uragánu zlosti, nadávok a výčitiek.

Ťažká dlaň jej dopadla na ruku.

Teraz to príde!

Krvi by sa v nej nedorezal, ale predsa len bojazlivo zdvihla zrak.

„Slečna, upokojte sa. To bude dobré.“

Tvár mal mäkkú, oči krásne modré. A usmieval sa.

Bože, ten úsmev!

Teplý, hlboký, príjemný. Úplne sa roztápala.

„Ja z Vás neodhryznem! Kľud, Pavlínka.“ a oči mu zmäkli ešte viac. Pokiaľ sa to vôbec dalo.

Pavla na neho vytreštila oči. Vedel jej meno!!!

Zjavne uhádol, čo ju zarazilo. „Ste Pavlínka, však?“, šibalsky na ňu žmurkol.

TEN úsmev!!

„A… ako… ako to…“ šokovane zajachtala.

Bože, ako sa len usmieva! Nech prestane, lebo tu odpadnem!

„Ja som Adrián. A vy ste Pavlínka“ povedal veselo a prstom ukázal na jej hruď.

Pohľad jej skĺzol kam ukazoval a až vtedy si uvedomila, že na rovnošate má na hrudi menovku.

Zaseknutá pružina sa uvoľnila.

Jediný kamienok uvoľnil celú horu kamenia. Spadla všetka ťarcha.

Predtým sa jej podlamovali kolená od slabosti, teraz šla do kolien od úľavy.

V tom náhlom okamihu bolo zrazu všetko tak, ako má byť. Svet bol krásny, farebný, plný zvukov. Rozosmiala sa dlho potlačovaným smiechom, úprimne, uvoľnene, žiadostivo. Ledva stála na nohách.

„Dokončíme ten nákup?“ Znelo to zvedavo, veselo, vôbec nie naliehavo alebo netrpezlivo.

„A… áno, samozrejme. Prepáčte!“ Vzala do rúk ďalšiu položku a mávla ňou pred laserovým okom pokladne. Píp.

Podal jej dvadsať eurovú bankovku.

A vzápätí bol preč.

Píp. Pipipipíííp… Všetko šlo ako po masle. 45 minút ubehlo neuveriteľne rýchlo, takmer ani nechcela sa nechať vystriedať.

Keď však došla do šatne a sadla si, mala pred očami paletu farieb. Ruka automaticky vytiahla škatuľku cigariet. Zadívala sa na ňu a zamračila.

A dosť! Šmarila ju cez celú šatňu smerom ku košu a vybehla zadným vchodom von.

Vzduch! Slnko! Vnútri sa dusila.

Obďaleč zbadala toho chlapíka, ako sedí na lavičke a číta nejaký časopis. Taška s nákupom vedľa neho.

Nedokázala povedať prečo, ale jej nohy automaticky vykročili tým smerom. Chlapík ju zaregistroval a zdvihol zrak k nej. Sledoval ju celý čas, až kým nedošla k nemu a nesadla si vedľa neho.

Dívala na neho, nevedela čo povedať.

Ach, tie oči!!

Sedeli takto mlčky už niekoľko dlhých sekúnd. Začínala sa cítiť trápne, vedela, že by mala niečo povedať. Ale čo?

„Ja… ďak-„

„Nie, neďakujte!“ Hypnotizoval ju jeho úsmev. Nebola schopná reakcie. Otázky „prečo“.

Len mlčky kývla hlavou na znak súhlasu.

—

Toto všetko bolo už dávno, ale tie chvíle mala stále pred sebou. Jeho tvár, úsmev a oči nikdy nevybledli v jej spomienkach, aj keď sa už nikdy viac nestretli, nevideli. Aj dnes, keď už má Pavlína dospievajúce deti a skvelého manžela, si nedokáže pomôcť a občas sa zasníva. Ponorí sa do tých dávnych modro-modrých očí, zamatového odzbrojujúceho úsmevu, aký odvtedy nevidela u nikoho a ktorý ju hreje po celom tele. Ani manželovi nikdy nepovedala, prečo sa občas tak záhadne usmieva, keď sa zamyslí. Už prestal naliehať.

Je to jej tajomstvo.

Len jej.

A tak to aj ostane.